Nedá sa to zachrániť

Adriana Krúpová: Ešte sa to dá zachrániť
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Réžia a hudba: Juraj Bielik
Scéna a kostýmy: Katarína Holková
Texty piesní: Adriana Krúpová
Účinkujú:
On: Tomáš Diro
Madam: Dana Košická
Boss: Ivan Krúpa
Ajša 91: Lívia Michalčík Dujavová
Bobo: Michal Soltész
Sisa: Henrieta Kecerová
Mimi: Adriana Krúpová
1. herečka: Adriana Ballová
2. herečka: Katarína Horňáková
Klavirista: František Balog
Premiéra 19. januára 2018. Recenzia písaná z premiéry a videozáznamu.
V divadlách niekedy nastanú situácie, keď je dramaturgická voľba titulu istým ústupkom voči „vyšším princípom“. Je bežné, že namiesto umeleckej požiadavky dá niekedy divadlo prednosť prevádzkovým argumentom, ekonomickým faktorom, diktátu pokladne. Vtedy sa spravidla siahne po populárnom autorovi, známom komediálnom kuse, volí sa hudobný žáner, obsadia sa herci, ktorých tváre zaručia návštevnosť predstavení. Podobne môžu dramaturgiu sezóny ovplyvniť významné jubileá hercov a herečiek – nezriedka sa divadlo chce pri tejto príležitosti odvďačiť svojmu zamestnancovi a „obdarovať“ ho peknou postavou „ušitou na mieru“.
Toto prispôsobenie sa okolnostiam netreba vnímať za každú cenu ako negatívum a a priori predpokladať, že aj realizácia bude umeleckým kompromisom. Stáva sa však, že niektoré divadlá (teraz nie je reč o vyslovene komerčných projektoch, ktoré pracujú s cieľom ekonomického zisku) čoraz častejšie ospravedlňujú isté dramaturgické „kroky vedľa“ tým, že potrebujú uspokojiť dopyt a ponúknuť „pestrý“ repertoár. Podľa princípu – ak má ostať koza celá (rozumej vzniknúť náročnejšia inscenácia), vlk sa musí nažrať a divák nasýtiť svoj hlad po ľahkonohej zábave.
Košické divadlo sa v ostatných sezónach niekoľkokrát ambiciózne pokúsilo „dostáť“ svojmu statusu najväčšej kultúrnej ustanovizne v druhom najväčšom krajskom meste inscenovaním Moraviovej Rimanky, Lemovho Solarisu, Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (všetko v sezóne 2015/2016), Pommeratovho Znovuzjednotenia Kóreí (2018) a ďalších nebanálnych a nie nezaujímavých nových textov (Zellerov Otec, Egressyho Nehoda…). Popri tom sa pochopiteľne objavujú aj spomínané „kasaštuky“, aj medzi nimi však treba vnímať isté rozdiely. Aj v tomto ohľade sa v ostatných sezónach divadlo snažilo hľadať istý štandard, ktorý by mohol byť zdravým kompromisom medzi umeleckou kvalitou a diváckym dopytom – tituly ako Maškaráda (podľa Terryho Pratchetta), súčasná hra Elaine Murphy Moje baby, Remeselníci od Line Knutzon a ďalšie svedčia o snahe dramaturgie priniesť aj po tejto stránke tak trochu „nový vietor“.
Zrejme aspoň v rovine zámeru môžeme k tomuto úsiliu pridať aj zaradenie súčasnej slovenskej hry Adriany Krúpovej Ešte sa to dá zachrániť na repertoár v sezóne 2017/2018. Krúpová, členka hereckého súboru Košického divadla, je zároveň dramatičkou, ktorej texty divadlo uviedlo aj v minulosti – hru Prebudená Amazonka (v jej vlastnej réžii) v sezóne 1998/1999 a Zoznamku v sezóne 2008/2009. A hoci na prvý pohľad to tentoraz vyzerá ako komédia s pálčivou spoločenskou témou, opäť ide najmä o vzťahy…
Hra vznikla ako reakcia na výzvu Divadelného ústavu v Bratislave, ktorý pri príležitosti 10. výročia začlenenia Slovenska do Európskej únie (2014) dal podnet na vznik dramatických textov tematicky reflektujúcich náš vzťah k EÚ. Výsledkom projektu EÚ očami drámy je zborník obsahujúci 19 hier rôznych autorov a rôznej kvality s názvom Ódy či frašky. Problém v tomto prípade začína už istou umelosťou samotného zadania, na základe ktorého texty vznikli. V rámci neho je téma Krúpovej hry až trochu meta- či autoreferenčná – ide v nej o zneužívanie dotácií z eurofondov, čo je jeden zo symptómov absolútneho prekrútenia myšlienky našej integrácie do zjednotenej Európy. Hoci projekt EÚ očami drámy samozrejme nemal za cieľ zneužiť verejné financie, môžeme si zapolemizovať o jeho užitočnosti v zmysle stimulácie vzniku novej inscenovateľnej pôvodnej tvorby či v zmysle nejakej ďalšej pridanej hodnoty, ktorá by presiahla primárny význam oslavy výročia.[1] Od tohto zadania sa ďalej odvíja aj problematickosť Krúpovej textu. Žáner ľahkej bulvárnej komédie je zjavne autorke najbližší, k tomu sa však pridala snaha o akúsi spoločenskú reflexiu – vznikol zvláštny hybrid niekde na pomedzí televízneho sitcomu a internetovej diskusie, s novinovo apelatívnymi konštatovaniami na jednej strane a banálnymi dialógmi v neveľmi rafinovaných situáciách. Napriek tomu, že Juraj Bielik sa v minulosti niekoľkokrát osvedčil ako režisér, ktorý dokáže istou remeselnou zručnosťou a invenčnosťou pozdvihnúť aj slabšie komediálne tituly, pri inscenácii hry Adriany Krúpovej Ešte sa to dá zachrániť sa ani jemu, ani dramaturgičke Miriam Kičiňovej nepodarilo nedostatky textu prekonať.
Nositeľmi komiky sú tu karikatúrne postavičky členov jednej ziskuchtivej famílie. V nej si každý hrabe na vlastnom piesočku a myslí len na svoj prospech, no spojí ich vízia lákavého finančného potenciálu kultúrnych dotácií – po fiasku s výhodne financovanou skládkou odpadu, ktorá im kvasí rovno za domom, sa rozhodnú „to zachrániť“ a realizovať Bossov nápad založiť divadlo, na ktoré budú môcť žiadať ďalšie financie.
Pôdorys hry určujú vzťahové schémy, ktoré sú postavené na výraznom kontrapunkte, typovej antinómii dvojíc. Hlavou rodiny je Boss, „podnikateľ“ s konexiami na tých správnych miestach, u ktorého však Ivan Krúpa neakcentuje oligarchicko-mafiánsku typológiu, nie je ani dominantným despotom či slizkým manipulátorom. Boss skôr pôsobí ako seriózny a racionálny podnikateľ, v hercovom hlase cítiť rozvahu a v jeho pohybe je suverénnosť a istý nadhľad. Napriek tomu, že hľadá cestičky, ako využiť systém, je to v podstate sympatická postava. A také sú vlastne všetky, čo ešte oslabuje dramatický účinok hry, ktorá spoločenskú satiru obalila do priveľmi láskavého výsmechu. Protipólom Bossa je jeho žena, domáca puťka Mimi v podaní Adriany Krúpovej, ktorá má v deji len okrajové miesto a takmer nedefinovateľnú rolu. Skôr ako Bossova manželka pôsobí ako jeho slúžka či sekretárka, ktorá len plní pokyny. Ako sa ukáže vo výstupe na „hodine angličtiny“, keď si Mimi pomýli chicken a kitchen (jeden z príkladov prvoplánovosti humoru), je aj zúfalo intelektuálne neschopná. V momentoch, keď je na javisku a neupratuje alebo nesekunduje manželovi ako jeho asistentka, väčšinou niekde postáva s pohľadom vyplašenej srnky, ktorá je však zároveň až poľutovaniahodne hlúpa. Hoci tento manželský pár hrajú skutoční manželia, o ich fiktívnom divadelnom zväzku nič nesvedčí, pár sa nedostáva do dialogickej interakcie, medzi touto dvojicou nevznikne situácia, ktorá by poukázala na napätie či naopak, na motivácie ich vzťahu. Preto jediným jasným spojivom je len Mimin otec, „Najvyšší“, ktorý je prítomný len sprostredkovane cez telefonickú komunikáciu a výpovede ďalších postáv. On je tým, kto celému klanu skutočne šéfuje a ťahá nitkami ako hlavný manažér a chlebodarca, je zjavné, že on má aj sebavedomého Bossa v hrsti.
Ďalšiu svojskú dvojicu tvorí Mimin jednoduchý (dalo by sa povedať skrátka tupý) brat Bobo a jeho žena, zlatokopka Sisa, ktorú však Bobo evidentne nezaujíma ani najmenej – výhody zo svojho manželského zväzku si uplatňuje u Najvyššieho, ktorému zároveň referuje o tom, čo sa v rodine deje. Tento „krstný otec“, vyše osemdesiatročný capo di tutti capi, napokon umiera v Sisinom objatí (to sa dozvedáme, keď Sisa rodine tlmočí jeho posledné slová so sexuálnym obsahom). Michal Soltész a Henrieta Kecerová nemali veľa priestoru pre hereckú kreativitu – ona sa snaží dôsledne naplniť typ afektovanej „pipky“ s dlhými nohami v kratučkých šortkách a vysokých podpätkoch. On je zas vo flanelke, montérkach, gumákoch a grotesknej ružovej čiapke stelesnením burana, črtaného najmä cez neotesanosť, hrubosť v pohybe a bezduchý výraz tváre.
Ako istý paradoxný zjav pôsobí Ajša 91, čerstvá frajerka Bossovho a Miminho syna, ktorá vo fialovom svetríku a cukríkovoružovej sukni prežúva žuvačku, krúži okolo Neho, aby si zabezpečila budúcnosť vďaka plodným dňom – a pritom s ním vedie bystré dialógy o EÚ a o jeho rodine. Podľa Jeho slov je typickým dievčaťom z nákupných stredísk – pekná, vzdelaná, inteligentná, no predsa sa rozhodla byť zlatokopkou, čo práve s jej údajným intelektom (v zmysle zažitých stereotypov) celkom nekorešponduje. On je de facto hlavnou postavou hry – syn rodiny, ktorý ako jediný spochybňuje konanie ostatných, robí si z nich žarty a zdá sa, že svojimi morálnymi princípmi ide proti bezcharakternosti členov rodiny. Ale ani On, v typologicky adekvátnom obsadení Tomáša Dira, nie je jednoznačne kladná postava – Ajšu neberie vážne, vníma ju len ako zábavku a chodiacu maternicu podobného druhu, ako je Bobova Sisa. Pri najbližšej príležitosti ju vymení za generačne staršiu Madam, ktorá je spolu s Ním jedinou vrstevnatejšou, menej jednoznačnou postavou. Madam, ezoterická učiteľka angličtiny, ktorú stvárňuje Dana Košická, má v rodine tiež svoje záujmy, preto chvíľu paktuje so synom a neskôr s otcom. Aj ona motivuje Jeho záverečnú premenu, kedy sa vďaka „červenému notesu“ Najvyššieho, jeho zosnulého starého otca, stáva z rebela a „slabocha“, za ktorého ho Madam označí, novým šéfom rodiny s ďalším plánom ako zbohatnúť – prostredníctvom dotácií na vzdelávanie Rómov v osadách.
Tomuto záveru predchádza herecký casting, na ktorom sa okrem dvoch okrajových ženských postáv zúčastní aj František Balog ako klavirista. Jeho dopísaný výstup so zhudobneným životopisom rómskeho chlapca je síce demonštráciou muzikálnych kvalít herca a tiež dôkazom sympatickej sebairónie, avšak zdivadelňovanie stereotypov o Rómoch, zvlášť v danom regióne, sa zdá byť už za hranicou akceptovateľnej miery nevhodného humoru, ktorý inak v divadle nemusí byť prekážkou (a ja rozhodne v tomto smere nie som puritánka).
Práve v istej šablónovitosti, jednostrannosti spočívajú najväčšie slabiny hry. Môžeme sa zabávať na nasprostastých postavách, na ženách, ktorým ide viac-menej len o peniaze, ale žiadnu subtílnejšiu nadstavbu v oblasti komiky či kritiky nemožno očakávať. Hoci sú momenty, kedy autorka vtipne glosuje situáciu – napríklad keď v závere Mimi označí synovu rebéliu za generačný problém či keď v dialógu Ajše s Ním demaskuje Ajša evidentné nedostatky Jeho zásadovosti, keďže aj On využíva všetok blahobyt, v ktorom rodina žije. Našli by sme aj viac takých pasáží a nie, že by sa na nich nedalo pobaviť, na druhej strane je však celá hra pretkaná vyprázdnenými bonmotmi a polopatistickými výrokmi na margo neduhov celej rodiny, spoločnosti či Únie, ktoré vrcholia v Jeho záverečnom príhovore: „Život je o voľbe. … Zmeniť svet? Ísť proti prúdu? Myslel som, že moja generácia by to už mala skúsiť. Ale je nás málo. A máme zdeformovaný rebríček hodnôt. V konečnom dôsledku ste nás vychovávali vy.“ Tento apel, ktorý mladý chrstne do tváre rodiny, končí jeho rozhodnutím pokračovať vo vyšľapaných šľapajach: „Prachy predsa hýbu svetom, vyžmýkame z tých chudákov milióny. A to je len začiatok. Tešte sa. Teraz nastupujeme my, vaše deti. Nová generácia.“ Záverečné slová už adresuje divákom, akoby sa naraz mal celkom prevrátiť žáner a my by sme si mali uvedomiť silu tejto výpovede i generačný odkaz. To však celkom nie je možné vzhľadom na zbierku floskúl a fráz, ktoré sa v tomto monológu nazbierali a ktorým aspoň akú-takú uveriteľnosť dodáva mladícka energia a civilnosť Tomáša Dira.
Inscenácia Ešte sa to dá zachrániť je práve taká, aká je hudba režiséra Bielika, inak výrazne muzikálne cítiaceho – jednoduchý rytmus, ktorý plynie v slučke, vzdialene pripomína znelku z A je to či predelovú hudbu z nejakého súčasného sitcomu. Ľahučko sa usadí v hlave, ale nijaký osobitý zmyslový zážitok neprinesie. Scéna Kataríny Holkovej tiež vizuálne nesprostredkúva viac, než by sme očakávali. Je adekvátna v zmysle navodenia dojmu vyššieho životného štandardu rodiny – biely mäkký koberec, veľký drahý kožený gauč uprostred, kancelársky stôl aj so stoličkou na jednej strane a klavír na druhej, oboje minimálne využité, viac-menej dekoratívne. A napokon – aby sa zdôraznila Jeho inakosť – poschodové ležovisko, synovo „doupě“ namaľované krikľavými jamajskými farbami v pravom rohu scény. Invenčnejšie sú v tomto ohľade Holkovej kostýmy, v ktorých sa mohol prejaviť výtvarníčkin zmysel pre rafinovanejšie detaily, napríklad vo farebnom kontraste decentnej čiernej a výraznej ružovej, ktorá sa viackrát opakuje a akcentuje isté typové prepojenie postáv Ajše, Sisy a tiež Boba. Strihové detaily a materiály zvolila Holková tak, aby kostým korešpondoval s typológiou postáv a zároveň pre ňu príznačná eklektická punkovosť dotvorila celkový obraz tejto rodiny plnej groteskných figúrok.
Je zrejmé, že v prípade hry Ešte sa to dá zachrániť nemôžeme hovoriť o pichľavej satire či sofistikovanej komike, ktorá by mala ešte iné vrstvy než doslovný humor namierený ani nie tak proti Európskej únii, ako skôr proti slovenskej hrabivosti a snahe využiť či zneužiť všetky cestičky, ktorými sa dá ľahko prísť k peniazom. Eurofondové podvody, ktoré sa na nás denne valia z novín, však nanešťastie nie sú vôbec nijaký vtip a nikto nevie, či sa to ešte niekedy podarí zachrániť. Diváci, ktorí si od reality chcú oddýchnuť, sa zrejme pobavia na jej odľahčenej verzii z pera Krúpovej. Nám ostatným azda ostáva len dúfať, že to s tou mladou generáciou dopadne lepšie, než v tejto košickej inscenácii.

---

[1] Okrem Krúpovej hry ešte jednu z hier, text Viliama Klimáčka Deň, keď zomrel Gagarin, uviedlo české Divadlo v Dlouhé. Otázna však ostáva inscenačná použiteľnosť a aktualizačný potenciál hier z takto konkrétne rámcovaného projektu. Pozitívom je, že vďaka iniciatíve a zapojeniu DÚ sa tri hry zo zborníka (spolu so spomínaným Klimáčkovým textom aj texty Doda Gombára Euroroom a Zuzany Uličianskej Tagebuch) prezentovali na zahraničných fórach – na festivale SLOV:motion v Bruseli v rámci slovenského predsedníctva EÚ (2016), na festivale Analogio v Aténach v rámci programovej sekcie Focus Slovakia (2017) a dve z nich aj na podujatiach v Paríži v rámci participácie na Salon du livre 2019. Napriek tomu je však nejasná životnosť a ďalšia (divadelná) budúcnosť týchto hier či všeobecne slovenskej drámy (zvlášť písanej na objednávku v rámci podobných výziev).