Národ, to znie hlúpo

Dramatizácia: Ondrej Šulaj
Dramaturgia: Lucia Mihálová, Jana Koupilová
Réžia: Matúš Bachynec
Scéna a kostýmy: Ján Husár
Hudba: Monika Potokárová
Produkcia: Denis Farkaš, Barbora Kneblová
Účinkujú: Monika Horváthová, Monika Potokárová, Monika Šagátová, Barbora Palčíková, Ľuboš Kostelný, Samuel Šimko, Martin Kochan, Martin Varínsky, Danka Svetlíková, Marek Koleno, Simon Kopunec, Dagmar Sanitrová
„Aké bude počasie o sto rokov?“ – pýta sa farár Javorčík v najnovšej inscenácii novely Boženy Slančíkovej-Timravy Všetko za národ. Dej novely sa odohráva začiatkom leta roku 1914, keď v záhrade u Javorčíkovcov práve dozrieva bôb a spolu s ním aj tri farárove dcéry, ktoré začínajú byť zrelé na vydaj. Popri ich pytačoch sa okolo domu krúti návšteva z mesta, národovkyňa Hana Čepčinská, ktorú trápi sto chorôb, ale najmä sa chorobne trápi pre budúcnosť národa a opovrhuje odrodilcami. Nad budúcnosťou krajiny i bôbu sa podchvíľou zmráka, keď všetkých z ich úvah vytrháva akési zvláštne dunenie – zvuk lietadla, ktoré zavše preletí ponad ich hlavy. Inscenácia Všetko za národ v divadle Lab vznikla v roku 2014, diváci si preto už môžu z odstupu jedného storočia v duchu odpovedať na všetky Javorčíkove nástojčivé otázky. A hoci bôb je dnes vďaka genetike možno krajší a väčší, národ nie je omnoho múdrejší ako v časoch, keď o ňom písala Timrava.
Zdá sa, že aj preto si študent réžie Matúš Bachynec vybral titul, ktorý pôvodne zdramatizoval Ondrej Šulaj pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Jeho voľba bola v istom ohľade prekvapivá, keďže predošlým kusom v jeho réžii bola súčasná hra zahraničnej proveniencie, Kebab Gianiny Carbuñariu, v konečnom dôsledku však majú oba tituly v istom zmysle viaceré styčné body, minimálne v téme ekonomickej migrácie a s ňou súvisiaceho „odrodilstva“. Okrem toho, zaujať postoj k storočnej klasickej predlohe si vyžaduje rovnakú odvahu ako interpretovať súčasný text, najmä ak sa v inscenačnej tradícii nie tak dávno objavilo mimoriadne úspešné naštudovanie (v tomto prípade dosiaľ jediné). Všetko za národ (2008) v réžii Michala Vajdičku v DAB Nitra bola vôbec prvá adaptácia tejto rozsiahlej Timravinej novely a v tematickej sezóne nazvanej „Rodinné striebro“ zarezonovala natoľko, že napokon získala tri ocenenia DOSKY.
Jednu z cien si v tom roku odniesla aj Eva Pavlíková za postavu Hany Čepčinskej. Tá je najvýraznejšou postavou aj v školskej inscenácii v podaní Moniky Potokárovej. Jedným z hlavných pilierov Bachyncovej interpretácie je zosmiešnený obraz prepiateho národovectva, ktorý reprezentuje práve karikovaná postava Hany. Takýto predobraz nachádzame už u Timravy, čo je nielen dôkazom jej kritického postoja k súdobej spoločnosti, ale aj jej pokrokových a moderných názorov na vtedajší mýtizovaný koncept „národa“. Je preto paradoxom, že na webovej stránke neonacistického hnutia Slovenská pospolitosť je jej novela zaradená k odporúčanej literatúre, čo je buď dôsledkom fatálneho nepochopenia diela touto skupinou, alebo úmyselného zavádzania. Svedčí to však o to viac o akurátnosti dramaturgického výberu a naliehavej potrebe sa touto témou na javisku zaoberať.
Oproti predlohe mierne pozmenený názov inscenácie, ktorý v zátvorke obsahuje názov amerického koláča, tzv. apple pie, evokuje Ameriku ako zem zasľúbenú v časoch veľkého sťahovania a ekonomickej migrácie zo Slovenska koncom 19. a začiatkom 20. storočia – v texte je jej reprezentantom sedliak Hagara. Apple pie, názov, ktorý je vlastne iba jazykovou mutáciou slovenského jablčníka, sa v inscenácii pripomína až nápadne často a je zdrojom fascinácie cudzinou, ale aj jej odmietania, vyvoláva podobný rozpor, ako pojem Amerika (resp. USA) v našej súčasnej spoločnosti. Niektorí ju stále chápu ako priestor na splnenie si svojho „amerického sna“, prípadne ako najvýznamnejšieho politicko-ekonomického spojenca Európskej únie, iní presadzujú svoj negatívny postoj a vidia v nej manipulátora, ktorý hýbe globalizovaným svetom v úsilí dosiahnuť výlučne svoje záujmy. Rovnako ambivalentná rétorika, v rámci ktorej sa najmä na strane odporcov často narába aj s národným diskurzom, sa objavovala pred sto rokmi aj počas celého nasledujúceho obdobia až dodnes.
V inscenácii sa s týmito asociáciami priamo nepracuje, určite nie systematicky, napriek tomu ich však vyvoláva refrénovité opakovanie istých replík a motívov. Ďalším z nich je aj zvuk lietadla, ktoré z času na čas prelieta ponad dom Javorčíkových a postavy zaujme natoľko, že zostanú v štronze civieť na oblohu. Táto opakovaná pripomienka blížiacej sa 1. svetovej vojny anticipuje záverečné narukovanie dedinských chlapcov, ale predovšetkým upriamuje pozornosť na slová Viery Javorčíkovej, ktorá apeluje na svoje okolie, že by sa nemalo zapodievať len samým sebou, ale zaujímať sa o podstatnejšie, širšie spoločenské záležitosti. Stavia sa tu do kontrastu vydávanie domáckeho časopisu Halúzka, na ktoré Čepčinská prehovorí Javorčíkove dcéry tvrdiac, že by bolo treba národ povzbudzovať k čítaniu a obrodzovať ho cez zozbierané ľudové výroky a podobne, so skutočným informovaním a formovaním občianskej spoločnosti. Rozrušená Viera, sklamaná, že informáciu o atentáte na arcivojvodu Františka d´Este nachádza len kdesi vzadu v novinách, sa stáva zreteľným symbolom aj dnešnej manipulácie s informáciami v médiách a ich irelevantnosti, a zároveň nezáujmu ľudí o veci verejné. Opäť možno povedať, že hrmenie lietadla nie je len napomenutím pre postavy z inscenácie, ale aj pre dnešného diváka, nad ktorým v súčasnej geopolitickej situácii visí hrozba vojny len na tenkej nitke.
Napriek tomu, že inscenácia má aj takéto odkazy, podarilo sa v nej Bachyncovi udržať aj nadhľad a humor. Predpokladom pre to bolo okrem iného použitie výbornej Šulajovej úpravy, ktorá „Timravčinu“ vhodne zosúčasňuje a pritom nepotláča, v rámci čoho sa tvorcom podarilo špecifický jazyk uchopiť aj na javisku. Timravin príbeh a jeho postavy v sebe obsahujú nemálo „humoru každodennosti“, ktorý do diania prinášajú najmä postavy Hany Čepčinskej a Mateja Vodnára. Režisér ešte umocnil Timravino láskavé ironizovanie tým, že vďaka vydareným mizanscénam a dôrazu na herecké pretlmočenie textu dostal vtip viac do podtextov a mimoverbálneho konania. Napríklad, keď sa Hana v dome pýta, či domácich jej prítomnosť neruší, mimická komunikácia farára s jeho dcérami poza jej chrbát vtipne naznačí odpoveď. Aj interakcie jednoduchšieho, doslovne chápajúceho Mateja Vodnára s Vierkou, ktorá ho provokuje a skúša svojimi slovnými hrami a rafinovanou iróniou, prinášajú tento typ humoru. Treba ale zdôrazniť, že ani jeden z hercov v úmysle vytvoriť takýto moment neprekračuje mieru hereckej prirodzenosti, ktorá je pre inscenáciu príznačná.
V herecky vyváženej inscenácii by sa dalo písať zvlášť o každom výkone, všetci herci dokázali až prekvapivo plasticky oživiť svoje postavy – v detailnej drobnokresbe charakteru však predsa len vystúpili do popredia Martin Kochan (Vodnár), Monika Potokárová (Hana) a Monika Horváthová ako hlavná hrdinka Viera. V opakovanom silnom stisku ruky a ťuťmáckych povzdychoch sa ukazuje Vodnárova dobrotivá neokresanosť, s ktorou dvorí Javorčíkovie dievkam, obe herečky tiež fyzickým prejavom a hlasom veľmi presne kreujú postavy na jednej strane inteligentnej, romantickej, no nedotklivej Vierky a na druhej až prehnane pre vlasť zapálenej utáranej Hany.
Tá v sebe nemá veľa z láskavosti a miernosti Čepčinskej v podaní Viery Bálinthovej z pôvodnej rozhlasovej adaptácie (1956, réžia Ada Rapošová), je to skôr Čepčinská nie nepodobná svojej predchodkyni z Nitry v jej mondénnom výraze a afekte, ktorý však nie je hereckou chybou, ale črtou typickou pre túto pre národ zapálenú agitátorku. Potokárovej sa darí predovšetkým pre jej všetečnú, dráždivú prítomnosť, Haninu dobiedzavosť a provokovanie excentrickosťou vytvárať protiklad Horváthovej utiahnutej, skôr zakríknutej, ale aj popudlivej a vzrušenej Viery, ktorá rojčí o ideálnej láske, ktorou je pre ňu láska bez možnosti naplnenia. To vytvára potrebné napätie medzi postavami predstavujúcimi opozitné ideály.
Azda jedinými spornými otázkami režijno-hereckej práce sú miesta, v ktorých je pozornosť sústredená na úzky počet postáv, kým ostatné ostávajú na javisku bezprizorne stáť, ani nie nehybne, ani nie v náznaku konania; a najmä riešenie „vnútorných“ prehovorov. Tie v nitrianskej inscenácii oddeľovali od „skutočných“ dialógov výrazné hudobné strihy, tu však obe úrovne textu splývajú, a tak napr. premenlivé tykanie a vykanie Viery a Hagaru akoby vychádzalo iba z omylu či náhleho ľudského vzplanutia, pričom divák necíti rozpor medzi tým, čo postava hovorí a čo si skutočne myslí. Riešiť to hudbou by sa azda ponúkalo, keďže v strihoch medzi obrazmi sa hudba využíva premysleným spôsobom a výborne dotvára prostredie i atmosféru deja. Hudobný leitmotív (autorkou hudby je Monika Potokárová), klavírna melódia, ktorá akoby kombinovala inšpirácie z ľudovej hudby so skladbami Jara Filipa (vytvorenými s Lasicom a Satinským), obsahuje prvky, ktoré evokujú slovenský vidiek, ale aj podčiarkujú aktuálne a ironické tóny inscenácie.
Vydarená je aj výtvarná koncepcia Jána Husára, autora scény aj kostýmov. Jednoducho pomocou paliet vytvoril drevenú podlahu dedinského domu, ktorá sa „rozparcelovala“ na viacero dejísk aj vďaka tomu, ako boli palety poukladané. Takto sa oddelil najmä priestor pre živý hudobný klavírny sprievod v popredí v pravej časti javiska. Inak dejisko dopĺňa iba základný mobiliár, niekoľko stoličiek, lavička či skriňa, ďalej typické vrecia na obilie a plodiny a najmä biela plachta vzadu v strede javiska, ktorá slúži ako „plátno“ pre úvodný a záverečný obrázok, „tieňomaľbu“, na ktorej ako na zájdenej starej čiernobielej fotografii vidíme všetkých členov society združenej okolo fary. Plachta symbolizuje aj priestor, ktorý je ďaleko, časti dediny a sveta, odkiaľ prichádzajú ostatné postavy k Javorčíkovcom, ale aj miesta, kam od nich odchádzajú. Jednoduché a funkčné ako scéna sú aj kostýmy. Oboje farebnosťou, najmä bledými a krémovými odtieňmi, s ktorými kontrastujú iba čierne prvky mužských kostýmov, pripomína čiernobielu fotografiu. Mierne štylizované ženské kostýmy decentne naznačujú črty charakteru ich nositeliek, napríklad skromná Viera má dlhé padavé šaty úplne najjednoduchšieho strihu, kým jej okázalejšia a parádivejšia sestra Elenka nosí sukňu ku kolenám zaujímavého strihu s riasením. Najvýraznejšie kostým korešponduje s osobnosťou v prípade Haninho „emancipovaného“ a mestsky pôsobiaceho nohavicového kostýmu s elegantným klobúkom.
Ak sa pri študentských inscenáciách prihliada často viac na zručné zvládnutie remesla než na zmysluplný dramaturgický výber, ktorý okrem dostatku príležitostí prináša aj rezonujúcu tému, treba povedať, že Všetko za národ Divadla Lab má v sebe oboje, a komu by nestačilo, ponúka aj interpretačnú nadstavbu. Tá sa rozohráva v náznakoch, nenásilným akcentovaním niekoľkých motívov. Tvorcovia však zreteľne odkláňajú pozornosť od rurálnych tónov predlohy a tiež čiastočne potláčajú motív (nielen) Vierinho hľadania lásky, ktorý tvorí sekundárnu, hoci nie nepodstatnú líniu inscenácie. Po Kebabe zvládol Bachynec dramaturgický skok k slovenskej klasike takmer bez prešľapov, dokonca sa mu podarilo šliapnuť na päty oceňovanej inscenácii v profesionálnom divadle. Paradoxné čaro jeho Všetko za národ (alebo Apple pie) spočíva v tom, že si zvolil dobrý titul v správnom čase. Otázky národného sebavedomia a zároveň animozít medzi národmi, ktoré vedú k sporom a dokonca vojnovým konfliktom, rezonujú dnes, keď po námestiach pochodujú falošní národovci a keď svetová politika čoraz viac vyostruje hrany medzi nami, obzvlášť silno.

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.