NA OBED PRAŽENICA, NA VEČERU KOPANEC

autor a dramaturgia: Melánia Krajancová,
réžia a scénografia: Daniela Cádrová,
hudobná spolupráca: Milena Cádrová,
hrajú: Mirka Pavlíková, Bára Kocmánková,
premiéra: 19.10.2008, DK Senica.
Vrámci festivalu Senická divadelná horúčka 2008 bola uvedená aj premiéra pôvodnej slovenskej drámy Melánie Krajancovej, mladej absolventky brnenskej JAMU. Autorka, ktorá pre divadelný súbor oProti už v minulosti napísala scenár Črepy lekna, tento krát predstavila hru s názvom Nepravidelný priestor. Text bol v roku 2007 nominovaný na Cenu Alfréda Radoka.
Téma hry sa zdá pomerne klišéovitá, opotrebovaná neustálym prežúvaním (aj netalentovanými) dramatikmi. Kríza súčasnej rodiny, konfliktné partnerské spolužitie, hľadanie šťastia, strácanie ilúzií – témy často zneužívané na mechanické kreovanie plytkej literatúry. No Melánia Krajancová banálne historky píše s veľkým talentom a kompozičnou bravúrou. Jednotlivé výstupy, ktoré sú radené bez časovej či priestorovej nadväznosti, plynule prechádzajú jeden do druhého. Tým autorka deštruuje časopriestorovú kontinuitu, ktorá by mohla byť pre ňu tvorivo obmedzujúca, a teda bez akýchkoľvek formálnych determinantov sa zameriava na čistú emocionalitu svojho diela. Zjednocujúcim prvkom výstupov je citová exponovanosť, hra je komponovaná ako sled hysterických výkrikov postáv v krajnej zúfalosti.
Divadelný súbor oProti, pôsobiaci v Senici od roku 2003, založili vtedajšie absolventky bábkoherectva na VŠMU v Bratislave. Daniela Cádrová, jedna zo zakladateliek súboru, sa po skúsenosti s réžiou Črepín lekna rozhodla pod svojou taktovkou oživiť aj tento text. Do inscenácie angažovala dve mladé herečky, Mirku Pavlíkovú a Báru Kocmánkovú. Obe na scéne predstavujú rôzne polohy svojich postáv, no dokonca aj rôzne postavy. Naznačujú štádiá partnerstva medzi mužom a ženou, ale aj vzťah dcéry a jej rodičov.
Na znázornenie prechodov medzi výstupmi využíva režisérka možnosti svetla. Tak sa partnerská hádka zmenou osvetlenia, no v neustálom návale slov, plynule mení na konflikt dcéry s otcom alkoholikom. Podobné dôvtipné riešenia režisérka využíva viackrát, no vždy s dostatočným ohľadom na diváka, ktorý by sa inak mohol v bludisku tirád stratiť.
Podobný text vyžaduje aj variabilný priestor, ktorý by zbytočne nepútal divákovu pozornosť a neodkazoval na konkrétne miesto. Daniela Cádrová hru umiestnila na bielu plochu, po celom obvode obstavanú provizórnym hľadiskom. Dominantou je iba jedna kartónová škatuľa, z ktorej v úvode vychádza Mirka Pavlíková, vyslovujúca svoj zúfalý monológ nad stiesnenosťou priestoru, v ktorom sa pohybuje. Škatuľa sa na scéne ešte niekoľkokrát funkčne zapája do javiskového diania, či už ako symbol skľúčenosti, alebo úniku pred realitou. Často sa stáva útočiskom postáv, pretože sa v nej síce ťažko dýcha, no omnoho ľahšie žije. Na zemi sú ďalej rozhádzané vajíčka a kamene. Vajíčka, ako symbol dohárajúceho manželstva, kedy spoločné stolovanie je už iba romantickou spomienkou, a kamene, ktorých buchot o dlážku slúži na uvoľňovanie tenzie postáv. Podobne jednoduché a skôr funkčné sú kostýmy, zladené v kontrastnej čiernej farbe a prispôsobené na dynamický pohyb herečiek.
Jednoznačne najväčší prízvuk je teda na herečkách, ktoré sa celý čas pohybujú v uzavretom priestore, a bez väčšej pomoci scény či rekvizít musia zaplniť priestor po takmer absentujúcich scénických zložkách. Mirka Pavlíková, ktorá pôsobí ako bábkoherečka, v inscenácii predstavuje mladú ženu s veľkými túžbami, ktoré ale zostávajú nenaplnené. V neustálom víre hádok je jej prejav hysterický, dynamicky sa pohybuje po celom javisku a využíva výrazné gestá. Jej repliky sú často ironické a parodizujúce, teda jej herectvo miestami hraničí s groteskou, kedy je jej telo v područí kŕču napodobňovania nenávideného (no zároveň milovaného) partnera. Bábkarský pôvod herečky je tu veľmi citeľný, ako v pozitívnom, tak aj v negatívnom zmysle. Pohybuje sa s nadsázkou a do svojej postavy vnáša sugestívny umelecký rozmer, vlastný charakteru bábkového divadla. No jej hlasový prejav je až príliš zdeformovaný, miestami pripomína infantilný afekt (ktorý si herečka tiež pravdepodobne priniesla z bábkového divadla), čo mierne narúša celkový kontext hry.
Obsadenie druhej postavy ženskou herečkou – Bárou Kocmánkovou, sa ukázalo ako veľmi vhodné. Okrem postavy partnera vystupuje v úlohe otca a aj matky. Bára a Mirka sú tu vo výraznom a veľmi plodnom kontraste. Predovšetkým je to českým pôvodom Báry, teda na scéne sa mieša slovenčina s češtinou. Mirka ako ženský element so všetkými svojimi hystériami a nekonečnou nespokojnosťou sa veľmi dobre dopĺňa s flegmatickou Bárou, ktorá je symbolom mužskej pokojnosti, ale aj ťažkopádnosti. Jej herectvo je teda omnoho umiernenejšie ako Mirkine, neporovnateľne menej sa pohybuje v priestore, no treba povedať, že aj omnoho neistejšie.
Jedným z úskalí faktu, že partnerov v inscenácii reprezentujú dve ženy, je nehodnovernosť scén s erotickým nádychom. Herečky sa nedostatočne stotožňujú so sexuálnym pozadím svojho vzťahu a z ich dotykov a bozkov je cítiť neprofesionálny ostych a neautentickosť. Keby sa ale naučili lepšie vnímať na scéne práve erotický rozmer svojho partnerstva, bolo by to veľmi prínosné pre celkovú koncepciu a verím, že by tak inscenácia dostala nebývalý náboj. Neistota v herectve je prítomná aj pri fyzických útokoch, ktoré by sa podľa prevedenia len ťažko dali definovať ako logické vyústenie agresívnej potýčky. Z prejavov agresie je cítiť ľudský strach herečiek, aby tej druhej príliš neublížili. To sa odráža v ich neistote a váhaní, čo je pri tak emotívne hutnom tvare na škodu.
Inscenácia ako celok teda narába s netradičnými a sugestívnymi výrazovými prostriedkami. Centrom diania sa stávajú emócie, ktoré nie sú násilne vtlačené do dejových zápletiek a divák ich teda môže vychutnávať v čistej podobe. Je skvelé, že súbor sa rozhodol pre cestu divadla citu na úkor racionality. Skrátka, Záhoráci to umí.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.