Mliečne zuby (ne)ponúkajú manuál

Produkcia: Jana Kováčová
Hudba, projekcia: Project B, Martin Krajčír, Viktor Baláž, Karol Duchoň
Hlas: Juraj Hambálko
Obsadenie: Jana Kovalčíková, Paula Staroňová/Katarína Andrejcová, Martin Kollár, Martin Hanus
Retrochoreografia: Paula Staroňová
Námet, réžia: Ondrej Remiáš
Premiéra: 9. júna 2011, Štúdio 12 Bratislava
Už nepoznáme život bez médií a ich manuálov. Sú všade. Z každej strany sa prihovára akási žena s umelým úsmevom, dokonalým telom a so zaručeným návodom, ako stratíme kilogramy; ako dosiahneme krásu, ktorá bude hodná obdivu mužov; „šťastné rodinky“, ktorých členovia sa vôbec nepoznajú, s návodom na najlepšie raňajky. Okrem reklám stačí, ak si zapneme televízor a máme možnosť zazrieť relácie, ktoré ponúkajú návod na rýchlu a romantickú večeru alebo aktívny relax pri športe. A naostatok, po byte máme rôzne výtlačky, magazíny, ktorých obsah vždy pomôže návodom, ako sa máme správať pri flirtovaní, pri prvom rande, pri prvom sexe, ako dosiahneme najlepší orgazmus, čo všetko máme urobiť po rozchode.
V laboratóriu súčasnej drámy, Štúdiu 12, vznikla na základe víťazstva spomedzi konceptov prihlásených do projektu Mliečne zuby, aj inscenácia s názvom Manuál. Mliečne zuby sú jedinečnou platformou pre prvé inscenačné pokusy mladých tvorcov. Inscenácie, ktoré tu vznikajú, sú výrazne odlišné od produkcií v divadlách so stálym dramaturgickým plánom. Mladí umelci priamo polemizujú s dobou, v ktorej existujú, a pomenúvajú problémy, ktoré sa ich bytostne dotýkajú, či už v rovine vzťahovej alebo politickej (otázky menšín žijúcich na Slovensku).   Autor konceptu Manuál Ondrej Remiáš, ktorý v rámci divadla pôsobí ako režisér v ochotníckom Divadle 10 v kruhu v Bánove, sa rozhodol spolu s mladými hercami zobraziť v divadle fenomén zovšadiaľ číhajúcich manuálov.
Tému ilustruje pomocou generačného prístupu: matka, otec, dcéra aj syn majú vo svojich životoch rovnaký cieľ a súčasne problém – splniť všetky návody na sto percent s domnienkou, že tak bude ich jestvovanie naplnené šťastím a nebudú mať problémy.
Autor sa rozhodol pre jednoduché charaktery postáv, s ktorými sa možno ľahko identifikovať. Najvýraznejšou javiskovou postavou je matka, ktorú predstavuje Jana Kovalčíková, študentka druhého ročníka herectva na Vysokej škole múzických umení. Divákom rozpráva svoj príbeh pri miesení cesta jablkovej štrúdle. Robí ju úplne rovnako ako jej mama – s rovnakými ingredienciami a postupom. Aj keď nerozumie prečo, vždy odreže konce. Jej svižné konanie, počas ktorého si môžu diváci sediaci v prvom rade aj nechtiac odniesť domov kúsok cesta, prezentuje, že recept opakuje pravidelne a stále s nevydareným výsledkom. Na javisku sa na okamih stretáva aj s dcérou a synom. Ich komunikácia nie je zobrazením materskej lásky, ale skôr výchovy, ktorá sa v pubertálnom veku detí vytráca spod kontroly. Kovalčíková napriek tomu, že jej charakter je podobne ako pri iných postavách skôr v náznakoch, sa snažila vybudovať postavu, ktorá diváka zaujme. Či už spomínaným využitím predmetov alebo dikciou, ktorá najmä v častiach, keď zvyšuje hlas, koheruje s reálnosťou situácie. V hľadisku si zrazu nemusíme klásť otázky, prečo hrá dvadsaťročná žena matku adolescentov.
Dcéru máme možnosť vidieť v alternácii Pauly Staroňovej a Kataríny Andrejcovej. Obidve začínajúce herečky stvárňujú postavu takmer identicky. Ide o pubertálne dievča, ktoré svoje prvé lásky a sklamania z nich kompenzuje návodmi zo spomínaných časopisov alebo zrušením priateľstva s dotyčným na sociálnej sieti. Iná poloha charakteru dcéry sa predstavuje vo vzťahu s matkou, keď dieťa pôsobí vyrovnanejšie a spochybňuje matkinu snahu upiecť „možno“ dokonalú štrúdľu, o ktorú aj tak nikto nemá záujem. Matkine úsilie neguje najmä v okamihu, keď si na tvár natiera cesto, aby mala čo najkrajšiu pleť.
Syn v podaní Martina Kollára je násťročný chlapec, ktorý podobne ako jeho sestra zažíva prvé vzplanutia lásky. Jeho najväčšie problémy sa týkajú prvého stretnutia s dievčaťom, ktoré sa mu páči. Na internete pod vplyvom hry Simps, v ktorej vytvára virtuálne vzťahy, si v návodoch nájde najsprávnejšie miesto na prvé rande, tipy ako sa bozkávať. Všetko však stojí peniaze a tie nemá možnosť získať od nikoho iného ako od otca. Kollár je študentom herectva na katedre bábkarskej tvorby, ktorá je v súvislosti s činoherným herectvom veľakrát podceňovaná. Jeho postava je však v rámci konania a hlasového prejavu vyrovnaná postavám matky a dcéry. Ako jeden z najlepších výstupov inscenácie možno hodnotiť jeho etudu, keď sa v pomyselnom zrkadle učí bozkávať podľa presného návodu a napríklad pri prečítaní slova francuzák hľadá náradie.
Otca stvárňuje Martin Hanus, ktorý ako jediný neštuduje žiaden odbor divadelného umenia. S Remiášom však spolupracuje už niekoľko rokov v spomínanom ochotníckom zoskupení a jeho aktívna činnosť v divadle je na javisku viditeľná. V Manuáli predstavuje hlavu rodiny, ktorá prišla o zamestnanie, a jeho návody výlučne súvisia s útekom z rúk policajnej a revízorskej moci za prečiny, ktoré spáchal. Vo svojich výstupoch pracuje s telom, ktorým naznačuje, ako sa snažil oklamať „vyššiu“ moc. Jeho herectvo je minimalistické s presnými kontúrami konania.
Jednotlivé postavy sa počas celej inscenácie nachádzajú v priestore, ktorý súvisí s ich charaktermi. Hanus je rozpľasnutý na gauči, Kovalčíková je za kuchynským stolom. Staroňová a Andrejcová sú predovšetkým pri fiktívnom zrkadle a Kollár sedí za počítačom.
Napriek tomu, že hovoríme o manuáli, je nutné spomenúť, že podrobný návod na napísanie dramatického textu a inscenovanie neexistuje. Všetky tézy, ktoré sú k dispozícii, vychádzajú zo skúseností umelcov.
Remiáš mal teda prácu o niečo ťažšiu ako herci, ktorí vychádzali z pravidelne sa opakujúcich rád. Napriek tomu, že nápad o dnešnom živote plnom manuálov je na javisku životaschopný, je nutné hovoriť aj o nedostatkoch dramatického tvaru.
Jednotlivé postavy napriek tomu, že sú bežnými, neobsahujú dostatočné tajomstvo, ktorým by vygradovali svoje atribúty. Kvôli tomuto nedostatku v inscenácii absentujú dramatické situácie. V konečnom dôsledku je inscenácia Manuál poskladaná z monologických výstupov, kde iba párkrát a na okamih dôjde ku stretnutiu postáv. Remiáš mohol s hercami viac pracovať napríklad v momente spomínaného synovho bozkávania, keď ho pristihne jeho sestra. Detailnejšie sa dozvedáme o rodinných vzťahoch až v závere, keď by mala prísť pointa – všemožné manuály sú v životoch nepotrebné.
Hľadisko je zaujaté najmä vďaka vtipným slovným hračkám, respektíve vďaka nadhľadu a odosobnenia sa od činností, ktoré bežne vykonávame.
Aj vzhľadom na to, že ide o námet zo súčasného života, sa nám predstavuje rodina, v ktorej nie je hlavou otec, ale matka. V závere zisťujeme viac o matkinom živote, ktorý pozostáva výlučne z práce a starostlivosti o deti a domácnosť bez emócií v manželskom vzťahu. V tomto prípade ide o zámer režiséra, že matka sa s otcom na javisku nestretne. Manželka sa sama sťažuje na svoje dni a uzatvára to slovami, že manžel leží doma a chudák: nepojebaný.
Remiáš využíva aj projekciu, ktorou otvára a uzatvára dej. Je v nej nahratý komentár popisných obrázkov a fotografie hercov, na ktorých Kollár vystupuje ako mediálna hviezda.
Po jednotlivých prehovoroch postáv nastáva koniec inscenácie v spoločnej choreografii na známy šlágvort Karola Duchoňa – Šiel. Kollár sa stotožňuje so spevákom, využíva výrazné gestá a mimiku na precítenie piesne a spolu s ostatnými hercami humorne parodujú tanec. Napriek tomu, že ide o najvtipnejší výstup z inscenácie, nekoheruje s jej témou.
Mliečne zuby manuál na vytvorenie inscenácie neponúkajú. Inscenáciu Manuál však áno. Napriek tomu, že jej chýbajú niektoré časti, aby vytvorila dramatický celok, komunikuje s publikom. Nejeden divák sa pozastaví nad svojím konaním, keď po zoznámení sa s očarujúcou osobou začne na internete hľadať zhodu partnerov podľa horoskopov. Mliečne zuby vypadnú a narastú nové, trvalejšie. A snáď aj ďalšie inscenácie v réžii Ondreja Remiáša.
Sandra Polovková

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.