Mister Scrooge v opere SND

Opera v štyroch obrazoch podľa novely Charlesa Dickensa Vianočná koleda
Spolupráca na librete: Ján Smrek
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek, dirigent Marián Lejava
Zbormajstri: Koloman Kovács, Magdaléna Rovňáková
Réžia: Andrea Hlinková
Scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
Dramaturgia: Lýdia Urbančíková
Osoby a obsadenie:
David Scrooge………. Peter Mikuláš
Fred………………………Róbert Remeselník
Kate……………………..Miriam Maťašová
Bob……………………….Jozef Kundlák
Marta…………………….Jitka Sapara-Fischerová
Jacob Marley…………..Ján Galla
Mary………………………Miriam Garajová
Kreithová………………..Eva Šeniglová
Dilberová………………..Klaudia Račić-Derner
Milosrdná sestra……….Michaela Šebestová
Ujo Jožo………………..Martin Gyimesi
Koledník………………….Matej Farský, Laurenc Klas
Tim…………………………Kristián Vrátny, Jakub Ševčík
Premiéra: 18. novembra 2011
Ako pripomenutie si storočnice narodenia najvýznamnejšieho slovenského operného skladateľa Jána Cikkera (29. 7. 1911 – 21. 12. 1989) zaradila opera SND do repertoáru sezóny 2011/12 nové naštudovanie jeho opery Mister Scrooge. Zamyslime sa najprv nad výberom práve tohto titulu z početnej skladateľovej opernej tvorby. Z hľadiska kvalitatívneho sa dnes ustaľuje mienka považujúca za jeho vrcholné diela predovšetkým Vzkriesenie (1961) a Coriolana (1973). Ani vybraný titul sa však nenachádza v dolnej polovici pomyselného kvalitatívneho rebríčka Cikkerových operných opusov, čo okrem iného naznačuje aj skutočnosť, že kým jeho posledné diela (Obliehanie Bystrice, Zo života hmyzu) sa uchytili iba v opere SND, Scrooge sa hral a z inscenačného hľadiska veľmi úspešne aj v Banskej Bystrici (1997) a ešte predtým v Košiciach (1984). Z hľadiska percepčných nárokov by širšie publikum dozaista viac oslovil Juro Jánošík (svojím folklorizmom v hudobnej reči i námetom), aj keď z podľa dnes platných estetických noriem predstavuje už prekonanú etapu. Scrooge je zároveň jedinou skladateľovou operou, ktorej zrod (1959), respektíve prvé uvedenie (1963) boli poznačené tlakom vtedajšieho politického systému, na čom má zásluhu jednak presun kompozičného ťažiska skladateľovho rukopisu k univerzálnej modernistickej (a pre politickú vrchnosť preto málo slovenskej a zrozumiteľnej) reči, jednak sám námet Dickensovej Vianočnej koledy. V nej ako ideologicky chybný pôsobil jednak samotný fakt kresťanských sviatkov, jednak obrátenie sa skupáňa na dobrodinca narúšalo predstavu o triednej stratifikácii spoločnosti, v ktorej prilúchalo každej spoločenskej triede aj isté morálne hodnotenie. Cikkerov všeobjímajúci humanizmus zrejme pripadal mocipánom ako netriedny a abstraktný, takže opera napokon uzrela svetlo sveta v nemeckom Kaseli a až o pár týždňov neskôr aj v Bratislave, kde medzitým došlo k výmene politických garnitúr. Dnešná dramaturgia opery SND si však určite dielo nevybrala pre jeho „disidentskú“ minulosť, ale skôr z dvoch ďalších dôvodov. Proudhonova idea, že majetok je krádežou, sa nikdy nedostala do takého aktuálneho kontextu ako práve dnes, takže vnímavý divák nemusel chápať príbeh len v rovine historickej, ale predovšetkým aktuálnej. Po druhé Scrooge v porovnaní s Coriolanom (ktorý sa ako jediná opera majstra ešte v SND nehral) je pri všetkej svojej náročnosti predsa len ľahším sústom pre inscenátorov (režiséra, orchester i sólistov), takže Bratislava ten náročnejší opus „prepustila“ Štátnej opere v Banskej Bystrici, ktorá sa nebála riskovať. V jednom je však Cikkerov Scrooge, ako aj celá skladateľova operná tvorba zdanlivo vzdialená našej súčasnosti. Myšlienky humanizmu, odpustenia a katarzného účinku, ktoré nielenže prebral od veľkých svetových autorov, čo mu poskytli svoje literárne predlohy (Tolstoj, Roland, Kleist, Čapek, Shakespeare), ale ich ešte posilňoval (osobitne práve v Scroogeovi, ktorý sa u Dickensa nevykupuje umierajúc šťastný z konania dobra), sú dnes nielen vzácne, ale často aj spochybňované, ironizované a nahrádzané buď lacnými happy-endmi hollywoodskeho typu, alebo nihilistickým čo „najčernejším“ videním prítomnosti i budúcnosti. Preto je návrat k tejto Cikkerovej opere dobrým riešením.
V minulosti Cikkerove opery v SND (s výnimkou poslednej inscenácie Vzkriesenia v 90. rokoch) inscenovali vždy najväčšie osobnosti súboru, to znamená režisér Braňo Kriška a dirigenti Holoubek, Košler a Lenárd. Tentoraz sa novej inscenácie ujal dirigent Dušan Štefánek (dirigoval posledné bratislavské Vzkriesenie) a dvojica Andrea Hlinková (réžia) a Miriam Struhárová (scéna a kostýmy). Obe tradične spolupracujúce mladé umelkyne doteraz inscenovali predovšetkým veristické tituly a zdá sa, akoby si rezíduá v nich použitého postupu preniesli aj do inscenácie Scroogea. Máme na mysli v zásade realistický rukopis, ktorý sa na príbeh, v ktorom sa striedajú roviny reálna a blúznenia či vidín, nezdá najvhodnejší. Práve oná druhá rovina príbehu, kvôli ktorej skladateľ pôvodne nazval svoju operu Tiene, bola inscenovaná nie vo svojej nadreálnej neurčitosti, ale s posunom do polohy „realistického hororu“. Inscenovanie onoho nadreálna je ťažkým orieškom, no v každom prípade dopadne lepšie, ak sa veci ponechajú v náznaku a v akejsi „tieňohre“ než v realistickej rovine. Za príklad nám môžu slúžiť filmové prepisy nádherných tajuplných poviedok Edgara Alana Poea, ktoré prenesené do reálna filmového plátna, pôsobia gýčovo. A tu réžia so scénografkou rozpútali hororové orgie hodné Polanského filmov. Namiesto tieňov sa na javisku otvárali hroby, z ktorých vystupovali nebožtíci, sólové postavy zo záhrobia boli diferencované nielen líčením tváre, ale ešte aj akusticky ozvučením ich hlasov, čo ako vždy v opere narúša estetiku zvukového dojmu. Zo Scroogeovho mŕtveho obchodného spoločníka sa stala Smrť s kosou na spôsob Zubatej z Jakubiskovej Perinbaby a drakulovský nádych mala aj postava Scroogeovej mŕtvej snúbenice Mary. V zásade neprekážalo, ba dalo by sa aj pochváliť, že inscenácia nebola ponechaná vo svojej historizujúcej zakotvenosti Londýna prvej polovice 19. storočia. A v kostýmovej zložke sa pohybovala od časovej nezaradenosti po súčasnosť (trio rokerovských zlodejov). V nijakom prípade sa však nepodarilo inscenáciu priblížiť súčasnému divákovi v tom zmysle, ako to proklamovali režisérka so scénografkou či už v bulletine, alebo na predpremiérovom matiné, respektíve tlačovej konferencii. Proklamovaný nádych surrealizmu v kostýmovej zložke by bolo vhodnejšie nazvať výstrednosťou, miestami na spôsob muzikálového vkusu (Milosrdná sestra ako vystrihnutá z Mamzelle Nitouche), pričom však práve zvolenému riešeniu chýbala jasná logika. Odlišovať interiérové scény v rodine Boba a v rodine Freda len farbou pôsobilo ako schválnosť či polopatizmus, navyše stieralo medzi nimi sociálne rozdiely. Nenaplneným zostal aj proklamovaný zámer zvoliť ako základný scénografický prvok „ohromné schodisko vedúce od nikam k nikam“, ktoré zrejme malo symbolizovať márnosť ľudského údelu lopotiaceho sa za svetskými statkami. Na javisku sme však videli obyčajné schody, ktoré vlastne len oddeľovali Scroogeovu kanceláriu umiestnenú v strede vo výseku schodov (jej zredukovaný priestor občas tisol účinkujúcich až smerom k rampe) od hornej plošiny, kde sa odohrávali interiérové výjavy, ale aj odkiaľ prenikali k Scroogeovi záhrobné sily. S nimi sa hlavná postava stretá nie blúdiac po tmavých uliciach, ale priam na cintoríne znázornenom židovskými náhrobníkmi. A z nich vychádzajú nebožtíci spievajúci kresťanské memento mori(!). Ani redukcia priestoru spúšťaním panelov v nijakom prípade nepôsobila moderne, skôr ošúchane, čo platí aj o premietaní snehových vločiek majúcich evokovať vianočné obdobie či podčiarkovať nežičlivú atmosféru. Najväčším lapsusom inscenácie je však poňatie jej záveru. Namiesto katarzného účinku z obrátenia „Šavla na Pavla“ sa „pochovaním“ Scroogea a exponovaním postavy Marleya s kosou mení finále na triumf smrti.
Hudobné naštudovanie Dušana Štefánka nie je jeho prvým stretnutím s Cikkerovou partitúrou. Jej hlavné ťažisko je v orchestrálnej reči, v ktorej sú hudobné témy pre bežného poslucháča najmä na prvé počutie pomerne zašifrované. Dirigentovi sa ich nepodarilo dostatočne „odkliať“ a sprehľadniť, takže vo výsledku hudobný tok pôsobí skôr ako zotrvačne plynúca rieka. Závažným nedostatkom hudobného naštudovania bol fakt, že v opere, v ktorej o charaktere postáv nevypovedá melódia ich speváckych partov, ale skôr zrozumiteľnosť spievaného slova, najmä v prvom dejstve zvuk orchestra často prekrýval spevákov. Adekvátne javiskovým situáciám zvukovo pritlmene zneli zborové výjavy v naštudovaní Kolomana Kovácsa (v detskej zložke Magdalény Rovňákovej). Pokiaľ ide o sólové party, opera má jednu jedinú výraznú postavu – postavu titulného hrdinu či antihrdinu – lakomca a vydriducha necitlivého k utrpeniu iných a nezmyselne znásobujúceho svoj majetok priam „idúc cez mŕtvoly“. Aké aktuálne v dnešnej dobe! Práve túto polohu nie celkom presvedčivo herecky zvládol Peter Mikuláš. Oveľa lepšie sa mu podarilo vystihnúť prerod postavy Scroogea na kajúcnika rozdávajúceho svoj majetok a túžiaceho po ľudskej solidarite. Škoda, že pokiaľ ide o spevácky výkon, premiéra zastihla vynikajúceho výrazového speváka, akým Peter Mikuláš nepochybne je, v miernej hlasovej indispozícii, po prekonaní ktorej jeho výkon zaiste porastie aj vokálne. Z ostatných účinkujúcich by som už vyzdvihol (napriek zbytočnému ozvučeniu) iba výkon jasným sopránom obdarenej Miriam Garajovej v úlohe Scroogeovej snúbenice Mary, pričom ide o jedinú z úloh, pri ktorej je ťažisko skôr na vokálnej než na hereckej zložke. Pri posudzovaní výkonov ostatných – tí starší, ktorí si pamätajú inscenáciu Jerneka a Holoubka z roku 1963, mohli len s nostalgiou spomínať, aké vydarené postavičky dokázali vtedy vytvoriť Janko Blaho (pisár Bob), Dr. Gustáv Papp (Fred), Helena Bartošová (zlodejka) či Ondrej Malachovský (Marley). V ich tieni zostal teraz síce pasivitu zvýrazňujúci, ale mdlý Bob Jozefa Kundláka, málo výrazný bol aj Fred Róberta Remeselníka, kým réžiou zbytočne démonizovaný Marley Jána Gallu bol hlasovo znehodnotený ozvučením.
Opere SND sa teda príspevok k cikkerovskému roku príliš nevydaril. Pravda, pohľad kritika môže byť iný ako pohľad diváka. Ale aj tak som zvedavý, či inscenácia dosiahne aspoň toľko repríz, koľko v posledných desaťročiach mávali skladateľove opery (od 10 do 13). Vzhľadom na percepčnú náročnosť diela by sa dosiahnutie tohto počtu dalo považovať za úspech, najmä ak zvážime konzervatívnu orientáciu bratislavského operného publika, ktorému sa nechce príliš chodiť ani na menej známe opusy z opernej klasiky.
Vladimír Blaho

Vladimír Blaho

Vladimír Blaho vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v kombinácii španielčina - slovenčina (1968). V rokoch 1970 - 1982 robil výskumy umeleckého publika na Výskumnom ústave kultúry (napr. Vnímanie divadelného predstavenia), v rokoch 1982 - 1986 pôsobil na Ministerstve kultúry ako lektor pre amatérske umelecké aktivity, v rokoch 1987 - 1991 viedol Kabinet estetickej výchovy pri Osvetovom ústave, v rokoch 1992 - 2004 pôsobil ako pracovník pre zborový spev Národného osvetového centra. Je spoluautorom resp. autorom hesiel do Kultúrno-historického kalendára vydávaného v NOC, autorom hesiel operných umelcov do Encyklopédie dramatických umení a Slovenského biografického slovníka. Počas svojho pôsobenia publikoval v Ľude, v Hudobnom živote, v Javisku, Pravde, Národnej obrode a v Práci, v Literárnom týždenníku, v Slove a v českom časopise Harmonie. V posledných rokoch publikuje aj pre internetové portály Opera Slovakia a Opera Plusz. Okrem recenzií na slovenské operné telesá (najmä Slovenského národného divadla) a Zvolenských hier zámockých píše aj o zahraničných inscenáciách v Taliansku, Paríži, Toulouse, Barcelone a pod.