Míňam, míňam, až z toho zavýjam

Divadlo NUDE: BRUTTO
Réžia: Veronika Malgot
Dramaturgia: Marek Godovič
Scénografia, kostýmy: Laura Štorcelová
Kostýmová spolupráca: Sofia Ravasová, Silvia Zrebná
Pohybová spolupráca: Michal Heriban
Video: Jana Bučka, Michal Fulier
Hudobná dramaturgia: Dominik Suchý
Text: Marek Godovič, Michal Heriban, Filip Jekkel, Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová, Karin Málusová, Laura Štorcelová
Účinkujú: Lýdia Ondrušová, Filip Jekkel, Michal Heriban/Henrich Gibala, Dominik Sedmina
Online premiéra uvedená v spolupráci s A4 – priestorom súčasnej kultúry, Bratislava.
Pre poetiku Divadla NUDE sú kľúčové témy materstva, svadieb, partnerstva či rozchodov. Ich inscenácie nemajú naratívnu linku, skladajú sa z viacerých obrazov. Priaznivcov postdramatického divadla poteší, že v tomto divadle absentuje dramatický oblúk a postavy sa nevyvíjajú. Tvorcovia pracujú s nelineárnym vrstvením obrazov a informácií, čo ulahodí najmä divákovi, ktorý preferuje intelektuálne dobrodružstvá. A ich najnovší počin nie je výnimkou.
V prípade najnovšej inscenácie BRUTTO môžeme konštatovať, že oblasť záujmu divadelného zoskupenia NUDE sa rozšírila. Tvorcovia zvolením názvu a spracovaním témy reagujú nielen na to, akú hodnotu reprezentujú peniaze v našich životoch, ale priestor venujú aj úvahám o morálnej stránke: čo by sme boli ochotní kvôli nim (ne)urobiť? Akú hodnotu im pripisujeme? A ako zasahujú do nášho súkromia?
Podľa Synonymického slovníka slovenčiny z roku 2004 označuje termín „brutto“ súhrnnú tržbu, celkový zisk. Výber námetu Divadla NUDE môže súvisieť so súčasnou situáciou, ovplyvnenou pandémiou COVID-19. Mnohí ľudia sa ocitli vo finančnej tiesni, dlhodobé predlžovanie núdzového stavu sa odzrkadľuje nielen v pracovnej sfére, ale výraznou mierou zasahuje aj do súkromia. Môžeme sa domnievať, že práve to bolo impulzom k vzniku autorského textu. Nemá lineárnu štruktúru, skladá sa z viacerých obrazov. Takýto prístup umožňuje autorskému kolektívu vytvoriť pestrú mozaiku toho, ako nám peniaze zasahujú do života či akým spôsobom ovplyvňujú kvalitu našich vzťahov.
Inscenácia BRUTTO začína rozprávkou o chudobnej maturantke, ktorá nedostala sirotský dôchodok. Z reproduktorov počujeme hlas Filipa Jekkela v úlohe rozprávača. Lýdia Ondrušová stojí na vyvýšenej ploche prikrytej bielymi plachtami. Rukami naznačuje jemné, precítené pohyby. Pripomína mladé, zasnívané dievča, čo umocňuje pomalá hudba. Krehkú atmosféru čoskoro vystrieda rozhovor medzi ústrednou hereckou dvojicou – Lýdiou Ondrušovou a Filipom Jekkelom. Stvárňujú kolegov z upratovacej služby (rukami naznačujú umývanie okien, posúvajú sa na rebríkoch). Počas práce zisťujú, čo by boli ochotní urobiť, resp. neurobiť pre peniaze. Dozvieme sa napríklad to, že by sa nevyzliekli počas online premiéry. Ich úvahy sa dotýkajú aj toho, za akú peňažnú čiastku by (ne)boli ochotní byť spoločníkom/spoločníčkou na luxusnej dovolenke. Muž sa priznáva, že za päťsto eur by sa niečoho takéhoto nezúčastnil, ale za dvetisíc eur by už zmenil názor. Aj ostatné obrazy autorského textu rozkrývajú problematiku peňazí z viacerých perspektív. Dozvedáme sa napríklad o mužovi, ktorý má na účte niekoľko tisíc eur, no netuší, čo si počať so svojím životom. Jeden z obrazov je venovaný aj obdobiu detstva, ktoré malo ďaleko od luxusu (mužovi bolo odporúčané, aby sa hral radšej so svojím prirodzením, než s drahou hračkou, a žena spomína na to, ako plakala kvôli kožuchu z Poľska, ktorý dostala namiesto bábiky). Nechýbajú ani pasáže o daňových rajoch, kleptománii, korupcii či lacnej pracovnej sile, ktoré sa prelínajú s fragmentmi z detstva, dospelosti a staroby.
Inscenácia v réžii Veroniky Malgot je vybudovaná najmä na striedaní dialogických častí s monologickými. Vzniká nielen dynamika, ale aj väčší priestor pre odkrytie hereckých polôh. Filip Jekkel v jednom z monologických obrazov stvárňuje muža posadnutého excelovskými tabuľkami. Herec počas monológu lozí po rebríku, ktorý v kontexte tejto inscenácie odkazuje nielen k pomyselnému stúpaniu nahor, za vidinou lepšieho finančného zabezpečenia, ale poukazuje aj na ťažkosti spojené s množstvom úverov či hypoték. Chce mať dokonalý prehľad o financiách, pretože rodina si nemôže dovoliť nadštandardný životný štýl. Herec prináša portrét priemerného muža, ktorý musí mať najmenej tri zamestnania, aby dokázal splatiť hypotéku. Financie sa dotýkajú aj partnerského spolužitia – napríklad aj množstvo zatajených topánok jeho manželky môže byť dôvodom na ostrú výmenu názorov. Práve v tejto časti sa prejaví hercova schopnosť rýchleho „strihu“. Zatiaľ, čo na začiatku monológu volí minimalistický prejav (primerané tempo reči, mimika neprezrádza stratu kontroly), postupnou kumuláciou problémov, súvisiacich s priemerným životom, sa menia aj jeho výrazové prostriedky. Rozšíria sa zreničky, zrýchli sa tempo reči, mimika vystúpi do popredia. Herec na seba kladie množstvo rebríkov, čím odkazuje k množstvu povinností a záväzkov, ktorým musí dennodenne čeliť. Jekkel je viac presvedčivý v postavách finančne nestabilných mužov, pretože dokáže výraznejšie pracovať so svojou mimikou a hlasovými schopnosťami. Princíp štylizácie uplatňuje v postavách tzv. kryptobaróna či finančného poradcu. Pomalou chôdzou, mierne rozkývanými kolenami a výraznou gestikuláciou rúk pripomína premotivovaného muža v stredných rokoch, ktorý chce zmanipulovať ľudí. Prostredníctvom otázok vedomým spôsobom útočí na psychiku a vyvoláva strach.
Herectvo Lýdie Ondrušovej balansuje na hranici krehkosti a expresívnosti. Režisérka jej, rovnako ako Jekkelovi, poskytuje veľa možností, ako vymodelovať rôzne typy ženských postáv – chudobných, bohatých, naivných, vtipných, ale aj frustrovaných. V úvodnom obraze o chudobnej maturantke evokuje morskú vílu prostredníctvom zasnívaného pohľadu a jemných, kultivovaných pohybov rúk. Komediálnu polohu odkrýva ako finančná koučka prostredníctvom vzpriameného držania tela, nacvičeného úsmevu či behania prstov po vrchnej časti tela. V postave Karin pracujúcej na jachte kladie dôraz na rečový prejav, vďaka čomu posilňuje komediálny účinok monológu, napr. „Keď šejk zavelil aj o tretej ráno, že sa chce rozprávať, že chce spoločnosť, všetci povstávali, oddane a s obdivom (…) Pre mňa bol zážitok, keď ma prišli vyzdvihnúť vodným lietadlom, len kvôli mne prišlo, aby ma zobralo na súš.“[1]. Zaujímavú hereckú polohu odkrýva v monológu Future is wow!. Túžbu míňať peniaze realizuje prostredníctvom fanatického nadšenia v hlase. Neskôr, keď si uvedomí, koľko zbytočností má v byte, postupne zvyšuje hlas, čo neskôr prerastie v krik a nespútaný tanec. Celkový efekt umocňuje aj červená projekcia v kombinácii s tanečnou piesňou. V dialogických pasážach inscenácie veľmi dobre funguje chémia medzi Jekkelom a Ondrušovou. Vytvárajú obraz verného priateľstva prostredníctvom autentických prehovorov a vzájomných pohľadov. Nehanbia sa diskutovať napríklad o predávaní spermií (Lýdia: „Za spermie sú peniaze?“ Filip: „Neviem.“ Lýdia: „No, za krv máš dve eurá.“ Filip: „Už nie. Za krv máš stravný lístok, bagetu a keksík.“[2]).
Najemotívnejšie pôsobia počas mizanscény, keď kľačia oproti sebe a na ich tvárach a telách sa premietajú textové „vlny“ o procese privatizácie (okrádanie jednotlivcov, absencia politickej zodpovednosti, nedostatok štátnych peňazí, zhoršenie zdravotníckej starostlivosti, chýbajúca etická morálka a pod.). Režisérka takýmto spôsobom poukazuje na to, ako sa každého z nás dotýka táto finančná politika, v ktorej absentujú základné etické princípy. Prostredníctvom tejto mizanscény zároveň Veronika Malgot kladie dôraz na bezohľadné správanie investorov. S tým súvisí aj boj o prežitie, ktorý režisérka v inom javiskovom obraze koncipuje ako súboj dravcov. Jekkel s Ondrušovou stoja najprv na rebríkoch, ich tváre osvetľuje silné svetlo. Začnú zavýjať. Potom sa presunú na zem, kde prostredníctvom rýchlych pohybov, vrčania a ďalších animálnych pazvukov pripomínajú vlkov, tvrdo bojujúcich o svoje územie. Režisérka prostredníctvom použitia klavírnej hudby vytvára kontrast, vďaka ktorému vystúpi do popredia tvrdá súťaživosť.
Inscenácia v réžii Veroniky Malgot používa prvky dokumentárneho divadla. Okrem jednoliateho textu, ktorý sa premieta na tvárach a telách ústrednej hereckej dvojice, režisérka využíva aj video zábery z rôznych zábavných relácií a tipovacích súťaží. Opakovaním niektorých vetných konštrukcií moderátorov a moderátoriek vo videách („Nesnívajte, vyhrajte!“ a pod.) poukazuje na to, akým spôsobom médiá manipulujú ľuďmi. Zaujímavým spôsobom pristúpila režisérka k inscenovaniu obrazu o histórii peňazí. Z reproduktorov zaznieva hlas Lýdie Ondrušovej, ktorý nás oboznamuje s vývojom financií – od výmeny tovarov, obrábania pôdy, špecializáciou rôznych povolaní, ulít morských slimákov (vzácne platidlo, nakoľko ho nebolo jednoduché získať), systému mincí až po zrod bankovníctva. Režisérka koncipuje túto mizanscénu ako hľadanie strateného pokladu na dne oceána. Scéne dominuje modré svietenie a pomalé pohyby Jekkela, Ondrušovej, Michala Heribana a Dominika Sedminu pripomínajú podmorských výskumníkov. Michal Heriban a Dominik Sedmina v tejto inscenácii reprezentujú pohybovú zložku. Vstupujú do interakcie s javiskovými predmetmi (najmä rebríkmi) a hercom Filipom Jekkelom. Prostredníctvom pretláčania tiel vytvárajú nielen fyzický, ale aj psychický nátlak, súvisiaci so zložitou finančnou situáciou.
Ako v iných inscenáciách Divadla NUDE, aj v tomto prípade prevláda minimalizmus. Výtvarnému riešeniu Laury Štorcelovej dominuje sústava drevených rebríkov, ktoré odkazujú nielen k pomyselnému stúpaniu nahor, za vidinou lepšieho finančného zabezpečenia. Herecká interakcia s javiskovými predmetmi evokuje aj ťažkosti spojené s množstvom úverov či hypoték (preliezanie, stúpanie, posúvanie, plazenie). Symbolistické riešenie je umocnené využitím bielych plachiet, ktoré na začiatku inscenácie evokujú snívanie, svet plný krehkosti (rozprávka o chudobnej študentke). Ich následné strhnutie v prenesenom slova zmysle odkazuje na svet finančných operácií, v ktorých nie je miesto pre nehu. Oceňujem, že Laura Štorcelová sa neuchýlila k prvoplánovému kostýmovému riešeniu, ktoré téma financií ponúka (obleky, košele, kravaty a pod.). Zvolila neutrálne odtiene, ktoré jednak odkazujú k uniformite (sivé sako odstrihnuté nad pupkom, tielka), ale aj k pompéznemu životnému štýlu (zlaté, trblietavé tričká). Výtvarníčka takýmto spôsobom odkazuje k ľuďom z rôznych vrstiev spoločnosti.
Režisérka Veronika Malgot spolu s tvorivým tímom divadla pristúpili k téme financií nápadito, využívajúc komediálny humor, ale aj úvahové pasáže. Vytvorili pestrú paletu ľudských osudov a toho, akú úlohu zohrávajú peniaze v ich životoch. Pre niektorých predstavujú dôvod k zblázneniu, trápenie, hanbu, pre iných dôvod k nespútanej zábave a neuváženému míňaniu. Tvorcovia našťastie neponúkli spôsob, ako sa vyrovnať s finančnou situáciou, v tom prípade by pôsobili až príliš moralizátorsky. Divákovi prinášajú nezaťažený pohľad na to, akým spôsobom peniaze zasahujú nielen do našich vzťahov, ale aj do vzťahu k samým sebe. Je to úprimná spoveď súčasnej generácie tridsiatnikov, ktorá si nedáva servítku pred ústa. Otvorene a s humorom hovorí o peniazoch. Nehanbí sa obnažiť svoju dušu a priznať sa napríklad k tomu, že: „Ja by som chcela byť tak bohatá, aby som sa nemusela nikdy pozrieť na bankový účet.“[3] Na druhej strane si však táto generácia uvedomuje aj druhú stranu mince: „Na konci dňa môžete byť najbohatší a nebudete šťastní.“[4]

---

[1] Autorský text k inscenácii, s. 7
[2] Autorský text k inscenácii, s. 3
[3] Autorský text k inscenácii, s. 13
[4] Autorský text k inscenácii, s. 7.

Napísanie tejto recenzie podporil: