Málo o ženách

Námet a scenár: Ivan Blahút
Réžia: Ivan Blahút
Choreografia: Elena Kolek-Spaskov
Hudba: Sisa Michalidesová
Scéna a kostýmy: Jan Kocman
Hrajú: Judita Hansman, Elena Kolek-Spaskov, Lucia Fričová, Daniela Mackovičová
Premiéra: 25. januára 2010, Veľká sála DK Ružinov, Bratislava
„(…) Štyri ženy nie sú štyri ženy, ale 50 tisícový dav na štadióne. A ja som sa v tomto dave stratil, stal som sa štatistom. Bez akejkoľvek možnosti zasiahnuť do rozhovoru. Nuž, rozhovoru… z mužského hľadiska slovného chaosu. Štyri monológy, ktoré sa rinuli súčasne. Štyri monológy a každý o niečom inom. Štyri „baby“, ktoré sa smiali alebo smútili každá v inom čase ich monologického dialógu. Ale pozor! Ony si nesmierne rozumeli. Ženský fenomén.“
Režisér Ivan Blahút a štyri herečky (Judita Hansman, Elena Kolek-Spaskov, Lucia Fričová a Daniela Mackovičová) chceli v Prešporskom divadle vytvoriť inscenáciu o ženách. Ťažko však o zvolenom objekte alebo fenoméne (ako ženský svet a špecifickú komunikáciu nazýva muž-režisér) vypovedať všetko, takže vznikol dramaturgický rámec „niečo málo o ženách“. Inscenácií, ktorých hlavnou témou a snahou je zobraziť alebo dešifrovať ženský svet, je momentálne na slovenských javiskách niekoľko – Niečo málo o ženách, v Divadle v podpalubí hosťuje inscenácia textu Mira Gavrana Všetko o ženách a v Štúdiu 12 Žena cez palubu autorky Rie Kotibal. Blahútov inscenačný tím zvolil cestu koncentrácie na tzv. hlavné ženské témy, štylizácie, symboly a minimum verbálneho prejavu.
Ženy sú v Blahútovej inscenácii viac-menej obeťami vlastných životov. Inscenácia pozostáva z obrazov, v ktorých sa prelínajú „hlavné“ ženské témy – menštruácia, prechod, sex, partnerská frustrácia, nevera, týranie, lesbická láska, tehotenstvo, biologické hodiny, nenaplnené materské túžby a riešenie problémov alkoholom. Témy, ktoré asi všetky príslušníčky ženského pohlavia riešia pri káve. Inscenátori sa na ne pozerajú vo všeobecnosti, neskúmajú ženský svet cez detail, ani konkrétnu situáciu, ale snažia sa pomenovať základné piliere existencie ženy. Inscenácia sa v obsahovej rovine nevyhla klišé, no výrazne jej pomáha spomínaná štylizácia, dynamická choreografia Eleny Kolek-Spaskov a hudba Sisy Michalidesovej s nádychom tanga a španielskych rytmov. Atmosféru vytvára najmä akordeón Borisa Lenka, gitara Stanislava Kohútka a vokál Sisy Michalidesovej (Michalidesová a Kohútek sú členmi skupiny Remedios, ktorá sa programovo venuje tvorbe a interpretácii hudby inšpirovanej flamencom).
Jan Kocman (scéna a kostýmy) vytvoril pre štyri herečky šaty rovnakého strihu, materiálu, odlíšené iba farbou – zelený, modrý, bordový a čierny zamat s nádychom elegancie. Dlhé šaty bez rukávov, s riasenou sukňou sú ozvláštené kusom látky „navyše“ (ten slúži ako golier alebo kapucňa) a rukavičkami, ktoré siahajú až nad lakte. Scéna je takmer prázdna, herečky vychádzajú a vchádzajú len z/do niekoľkých portálov na oboch stranách javiska a prvky určujúce priestor si prinášajú a odnášajú samy.
Nástup štyroch žien sprevádza slepačie kotkodákanie. Vyšli z kurína a prišli sa nám ukázať. Hovoria nezrozumiteľnou rečou, akousi hatlaninou z prekrútených slovíčok a hlások. Ale ony si rozumejú, čo tam po bežných smrteľníkoch mužoch. Muž je zastúpený len niekoľkými výtvarnými variáciami penisu. Judita Hansman si ho so sebou prinesie na javisko, ostatné si vystačia aj s videoprojekciou zeleného exempláru, ktorý sedí v kresle a číta noviny. Ženu/manželku/partnerku a ani jej nenaplnenú sexuálnu túžbu si nevšíma a ona trpí o to viac, že susedia si nahlas užívajú to, čoho sa jej kvôli mužskej ignorácii nedostáva.
Menštruačné tampóny rôznych tvarov a veľkostí za sebou ženy vlečú ako okovy okolo členkov, ako Kristus vliekol svoj kríž, ako závažia, ktoré im bránia v pohybe. Žena v prechode so šedivými vlasmi (Judita Hansman) sa snaží vrátiť do kolobehu aktívneho života, znovu zdvihnúť zo zeme s balónikmi priviazanými k zápästiam. Následne sa ladným tanečným krokom presúva z jedného portálu do druhého a s pohárom šampanského v ruke si užíva život v zrelom veku. Inscenácii vďaka herectvu nechýba humor, herečky nachádzajú vtip a nadhľad v mierne parodickom zobrazení žien ako hysteriek. Vtipné sú momenty Daniely Mackovičovej, ktorá chudne aj polomŕtva.
Takmer úplná absencia verbálneho prejavu na začiatku inscenácie prechádza k postupnému dešifrovaniu „ženskej hatlaniny“. Herečky pracujú so zhlukom hlások, ktorý opakujú, vymieňajú medzi sebou a obmieňajú, až kým zo zhluku nevznikne slovo. Pracujú s afektom, s opakovaním (ženských) komunikačných fráz a slovnej vaty.
Možno to chápať ako paralelu s vývojom režisérovho pochopenia opačného pohlavia, Blahút sa v bulletine vyznáva z fascinácie ženským svetom. Niečo málo o ženách je pohľadom na ženy z pozície muža, ktorého „baby zobrali na exkurziu“, no o konkrétnych ženách hovorí veľmi málo. Aj keď má to málo v názve.

Margaréta Cvečková

Margaréta Cvečková absolvovala odbor teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.