Luterán tentoraz v kamennom divadle

Dramaturgia: Miro Dacho a Mariana Ďurčeková, scéna a kostýmy: Ján Luterán a Silvia Zubajová, réžia: Ján Luterán
Obnovená premiéra: 27. 10. 2011, Štúdio DAB Nitra
Hrajú: Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Brajerčík, Miro Dacho
 
Téma školy, márnych snáh niečo pochopiť či naučiť, takisto téma márnych snáh tak profesorov, ako aj žiakov tolerovať svoje „nedostatky“, téma vedomostí, ktoré sa nielen musíme naučiť, ale ich aj reálne vieme či potrebujeme do ďalšieho života, je oddávna témou veľmi vďačnou. Neobjavuje sa však na javiskách profesionálnych divadiel príliš často. Hádam aj preto, lebo je v našom povedomí najčastejšie (až neoddeliteľne) spätá s maturitnými večierkami, školskými podujatiami a až s nezmazateľnými spomienkami na náš vlastný školský život. Každodennými veľkými či menšími starosťami nielen s látkou, ktorú sme sa – či sme chceli alebo nie – museli nejako naučiť, ale aj s prvými láskami, životnými sklamaniami. Ich intenzitu určite zatieni iba máločo… Kultové filmy ako Šest medvědů s Cibulkou z roku 1972 či Marečku, podejte mi pero! z roku 1976 v réžii Oldřicha Lipského určite do tejto kategórie patria…
K veľmi úspešným a kvalitným divadelným inscenáciám u nás, ktoré zachovávajú parodicko-kritický a recesistický štýl školského spodobovania týchto tém, patrila napríklad inscenácia hry Daniela Heviera S deťmi sa dá dohodnúť (Divadlo Ludus Bratislava, 1999) či Strindbergova Hra snov v réžii Gintarasa Varnasa v DAB Nitra v roku 2000, kde školské prostredie bolo súčasťou základnej príbehovej línie. V inscenácii Ludusu sa s témou školy pracovalo ešte klasicky fragmentárne, s tradičným oblúkom, ktorý viedol k šťastnému riešeniu: nechuť žiakov k učeniu, ich hrubé a nespútané správanie sa – spolu s neschopnosťou učiteľov deti pútavo a s ľudským prístupom niečo naučiť a s neochotou rodičov niečo vôbec pochopiť – vyvrcholilo v rozhodnutí Jana Amosa Komenského v konzíliu múdrych (Mária Terézia, Maria Curie a Konfucius a on), že školu zruší, čím sa všetci ľudia pomaly vrátili do doby prvotnopospolnej – „hrmotnopopolnej“, pretože z nich postupne vyfučali všetky vedomosti. V Hre snov bola fragmentárnosť v zobrazovaní školskej témy povýšená na metaforu doby, situácia pri inscenácii Bola raz jedna trieda je však odlišná v niektorých základných rovinách. Je síce na jednej strane inscenáciou, ktorá vznikla na pôde Vysokej školy múzických umení (premiéra na Malej scéne VŠMU v Bratislave bola 23. apríla 2010), a dalo by sa teda očakávať, že ako školská inscenácia bude spĺňať predovšetkým kritériá našej tradičnej estetiky (aj fragmentovania), základnými stavebnými prostriedkami sú však „nie“ tradičné prostriedky fragmentácie, ale iné. Okrem fragmentácie (čo je hlavne jazyk divadla posledných dvadsiatich rokov), v nej ako hlavné kritérium výstavby nájdeme nedopovedanosť a nedokončenosť ponúkaných obrazov. Herci „zrazu“ ukončia svoju vetu bez nadväznosti na ďalšiu, prestanú konať, „zamrznú“ v akcii a podobne.
Uvedené však nie je jediným kladom inscenácie. Pozitívom je aj skutočnosť, že na jej posúdenie je možné použiť kritériá, ktoré platia v bežných profesionálnych podmienkach. Inscenácia má názor, vysokú estetickú úroveň, herecky je zvládnutá výborne, každý herec na vysokej technickej a remeselnej úrovni zvláda veľkú škálu tak typov postáv, ako aj estetík hereckej práce a predovšetkým sa v nej pracuje s divadelnou imagináciou. Je ukážkou vzornej prípravy študentov na profesionálnu kariéru.
Základný pôdorys Bola raz jedna trieda je jednoduchý. Štyria študenti spomínajú na svoje zážitky zo školských čias, pričom využívajú veľmi dynamické výrazové prostriedky na ich vyjadrenie: strih, spev, náznak, štylizáciu spojenú s realistickou kresbou a predovšetkým prostriedky recesie, karikatúry, grotesky a filozofického spôsobu budovania postáv. Každý herec (vrátane hrajúceho dramaturga Miroslava Dacha) z nich totiž vyjadruje svojím konaním v postave študenta nielen typicky „žiacky“ pohľad na pedagogický zbor, ale aj nadčasový pohľad – súvisiaci s otázkami o zmysle učenia sa. Vo veľmi pôsobivých obrazoch sme sa tak na jednej strane dozvedeli takmer „hneď“ a „všetko“ o hysterických a nekompetentných učiteľoch či typických bifľošoch, kriminálnikoch alebo inak „typických“ žiakoch/postrachoch každého učiteľa, ale na strane druhej – groteskne a karikatúrne ladeným nedokončovaním naznačovaných príbehov, symbolizácie „typického“ v našich školách sa pred nami pomaly otvárala hlbšia významová rovina.
Scénografické riešenie spolu s kostýmami obdobne ako herectvo vyjadrovalo veľmi dynamicky základný zámer. Napríklad úvod a záver v ňom patril iba našej fantázii, našej schopnosti predstaviť si, že sme súčasťou školského kolektívu, ktorý ide spomínať či práve spomína na svoje žiacke časy. A to tým, že herci inscenáciu začali úvodnou časťou, v ktorej upozorňovali na jej presné začatie, v závere každý z nich daroval kvet učiteľovi, za ktorého určil niekoho v publiku.
Jadro inscenácie sa odohrávalo v scéne pozostávajúcej zo štyroch školských stolov (bez vrchnej dosky) a stoličiek s výsekom steny s umývadlom v zadnej časti javiska. Dynamicky sa tiež pracovalo so svetlom, ktoré spolu s presúvaním scénických prvkov pomáhalo vytvárať rôzne typy priestorov.
Ďalším pozitívnym stavebným prostriedkom, ktorý intenzívne pomáhal modelovať našu predstavu o hranom i podnecoval našu predstavivosť, bola interaktivita. V inscenácii Bola raz trieda sme boli interaktívnymi prostriedkami nenásilne vťahovaní do našich spomienok na školské časy a vtipne skúšaní z vedomostí. Na niektorých situáciách sme sa mohli smiať iba vtedy, keď sme vedeli, čo sa stalo v tom-ktorom roku či spoznali ten-ktorý úryvok.
Inscenácia – ako jedna z mála interaktívne vedených činoherných inscenácií na Slovensku – takisto vyvolávala svojou interaktívnou rovinou pozitívne reakcie u publika. Aj keď sa herci pohybovali medzi nami, mali vytvorený taký silný vnútorný divadelný život vo svojich postavách, že sme ich stále vnímali ako súčasť javiskovej imaginácie (hry, zobrazenia príbehu atď.) a nie ako súčasť nášho života.
Dagmar Inštitorisová

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.