KTO JE TU ZOMBIE?…

Podľa divadelnej hry dramatika Christiana Lollikeho Living dead s použitím textov Tanji Diers & Madsa Madsena[1]

Réžia: Tatiana Masníková

Dramaturgia: Jakub Molnár

Preklad: Adriana Čišková

Úprava: Tatiana Masníková a Jakub Molnár

Kostýmy: Tatiana Masníková a Ildikó Dudorová

Scéna: Actores

Grafika: Olivier

Svetlá a zvuk: Martin Mihok

Hudba: Cliff Martinez The Knick (Son Of Placenta Previa), Charles Trenet La Mer, John Cander Cabaret, Global Journey The Olive Grove, Comedy Bassoon Comedy Bassoon

Greek relaxing music: Bouzouki instrumental

Účinkujú: Róbert Kobezda, Attila Bocsárszky, Jana Štofaníková

Dánsky autor Christian Lollike je veľmi uznávaný súčasný dramatik. Prvýkrát na Slovensku jeho hru uvádza Mestské divadlo Actores v Rožňave. Typickou črtou jeho hier sú nevšedné rozprávačské formy, prekvapujúci strih a kritický pohľad na človeka. Javisko tohto autora patrí nevšednej forme vyrozprávaného divadla. Autor spochybňuje ustálené vnímanie priestoru, času, pôvodu a pohlavia postáv i javiskové postavy samotné. Herci – rozprávači prezentujú rôzne uhly pohľadov na súčasné problémy sveta. Najviac irónie tu patrí zvrchovaným občanom vyspelej civilizácie, občanom bez historickej pamäte, tolerancie, samostatného uvažovania a empatie. Vidíme, aká nestála je osobnosť, ako človek rýchlo mení svoje názory.

Príbeh hry sa odohráva v zapadnutom filmovom ateliéri, v ktorom sa stretávajú traja amatérski filmári. Naivne demonštrujú bytostný záujem odovzdať svetu vlastný pohľad na nejaký spoločenský problém, taký pohľad, s ktorým sa stotožnia široké masy publika. Od fóbií z hmyzu, zubárov a prázdnych očí sa dostanú najskôr k téme živých mŕtvych ľudí, teda zombie. Potom fantazijný obraz zombie začnú spájať so svojím strachom z migrantov. Nešťastníci z ich pohľadu hovoriaci neznámou rečou majú prázdne oči, sú unavení a vôbec im nepripomínajú človeka. Týchto troch dobre zabezpečených ľudí odrazu desí čosi nepoznané a nezrozumiteľné. S pocitom, že vzájomne si môžu povedať čokoľvek, sa chcú zo svojho strachu, akože, umelecky vyrozprávať. Každý z nich občas ignoruje názory druhých dvoch, doslova ignoruje situáciu. Na javisko prídu ako-tak vyhranení. Attila Bocsárszky zle skrýva svoj patriarchálny a konzervatívny cynizmus, je skeptik od začiatku do konca. Zásadne nepreferuje emócie, dbá na sebakontrolu. Jeho prehovory sprevádzajú konvenčné pózy. Gestá má taktiež umelé, miestami nafúknuté a zároveň nedotiahnuté, neisté. Nevraví, čoho sa obáva, ale je jasné, že strach hrdo skrýva za principiálne postoje a vyhlásenia. Robo Kobezda, na prvý dojem sympatický a skromný človek, je neskrotný ctiteľ konšpiratívnych teórií, gestikuláciou a najmä mimikou otvorene až hyperbolizujúco prezentuje fyzicky zjavné fóbie z niektorých druhov živočíchov, od hmyzu až po niektoré etnické skupiny druhu Homo sapiens sapiens. Obaja muži zároveň poukazujú na nebezpečenstvo moslimami preplnenej Európy. Zatiaľ čo Jana Štofaníková im dlhý čas odporuje, asertívne presadzuje liberálne videnie sveta výrazným, ale ešte nie nepríjemným hlasom. V tejto postave ukázala herečka široký hlasový register. Jej často urýchlené gestá a postoje sú miestami detinsky temperamentné, miestami takmer agresívne asertívne, akoby sa obávala, že ju nik nevypočuje… Akoby pre sebaupokojenie či skôr pre vlastné sebavedomie vedie kurzy empatie voči prišelcom. Predstavuje kolegom fiktívnu postavu Eritrejčanky Fanous so životopisom mladej imigrantky, ktorá prežila plavbu Stredozemným morom. Každý, vrátane Štofaníkovej, kto si natiahne čiernu kučeravú parochňu, hrá postavu Fanous. Avšak bez jej prijatia. Prezentované alebo starostlivo ukrývané negatívne pocity voči „votrelcom“ ovládnu každého z protagonistov. Nik nestelesňuje, neoživuje, neukazuje autentickosť postavy, naopak, prvoplánovo malomeštiacky paroduje to, čo nechce poznať, čo odmieta (ženskosť, detinskosť, africký pôvod, bezmocnosť, pokoru, chudobu…). Takéto odmietanie žiaden človek na javisku nepomenuje priamo, všetci sú voči sebe korektne neúprimní. Iba v jednom prípade stelesní Jana Štofaníková Fanous bez akejkoľvek podvedomej zlomyseľnosti. A práve vtedy parochňu nemá. Je to snaha o nahý a opatrný pokus priblíženia, o úsporné a korektné stvárnenie pre nás nepochopiteľného sveta. Tichá a stratená sedí Fanous pred komisiou a potvrdzuje svoje údaje i to, že sa uchádza o azyl v Holandsku. No zo strany úradu je to len formalita. Fanous vzápätí smutne odchádza, pretože sa dozvedela absurdnú skutočnosť: má sa uchádzať o azyl tam, kde pristáli lode imigrantov, teda v ekonomicky oslabenom Grécku…

Inscenácia pomenúva márny pokus opísať príbeh či pomenovať skúsenosti a pocity ilegálnych utečencov. Je to predsa celkom iný svet… Keď sa protagonisti hádajú, či Fanous dostane azyl, v jedinom civilnom výstupe všetci prezentujú slová, presvedčenie a postoje mnohých ľudí. Zámerom inscenácie totiž je, aby divák vnímal vlastné slová a myšlienky v celkovom kontexte, a aby potom mohol znovu prehodnotiť svoj názor.Ostrá diskusia na pálčivú aktuálnu tému postupne popiera nielen ich nekonkrétne morálne hodnoty, ale i pevnosť názorov. Vzájomne zdieľajú obavy z inej viery a myslenia imigrantov. Napokon ich spojí iracionálny strach, ktorý pociťujú ako nedôstojný postoj civilizovaného obyvateľa ekonomicky vyspelej krajiny. Až prídu na to, kto je tu zombie! Keď to majú pomenované, Štofaníková nadobro odkladá čiernu kučeravú parochňu a berie si gýčové ostro ružové kučery. Na demonštráciu odmietavého postoja zombie treba vnútornú silu a neporaziteľne výrazný imidž. Navzájom sa natáčajú amatérskou kamerou pri zásadných záverečných vyhláseniach. Uťahujú si z televíznych reportérov, z falošnej citovosti ich výstupov. Zo sveta, ku ktorému patria a patriť chcú. Po celý čas parodujú vlastne seba. Oni sa chcú začleniť do spoločnosti zombie! Vidíme neprirodzené postoje prinajmenšom priemerných ľudí.

Inscenácia je situovaná na malú scénu Štúdia Actores. Slovenská premiéra dánskeho autora Christiana Lollikeho v komorných podmienkach pripomína malé javiskové formy i spĺňa ich atribúty. Actores má blízky vzťah k text-appealom, kabaretu, skeču, paródii, persifláži, pantomíme a poézii, i keď tieto žánre nikdy neprezentovalo klasicky čistým spôsobom ako javiskovo samostatné a inscenačne nosné útvary, skôr ako javiskové prostriedky priamej komunikácie postáv a nepriamej komunikácie s divákom. Rozvinutý príbeh inscenácia nemá, je postavená skôr na montážnom princípe. Herci stelesnili svoje postavy s viac-menej nápadným kritickým nadhľadom až karikatúrou. Vybraná hudba je alebo v protiklade s javiskovým dianím a textovou výpoveďou, alebo zľahčuje myšlienky. Napríklad Attila Bocsárszky ako prezident diktuje oficiálne prehlásenie Jane Štofaníkovej za sprievodu pohodovej Greek relaxing music: Bouzouki instrumental. Protiklad vytvára dramatický konflikt, ale zároveň je nevtieravý. Skladba The Knick má atmosféru thrilleru a zaznie v závere ako bodka za inscenáciou. Comedy Bassoon je hudba potenciálne komická, neohrabaná, parodizujúca. To už všetci vedia, kto je zombie. Traja Európania sa utvrdzujú v neznášanlivosti voči cudzincom a jeden z nich hovorí: „Pozerám kabaret a mám pocit, že vedľa mňa sedí emigrantka.“[2] Ostatné skladby pôsobia ako príjemné, turisticky ladené „pohľadnice“ z Paríža alebo gréckeho pobrežia, ale ako scénická hudba k tejto inscenácii môžu zľahčovať závažné situácie v deji.

Táto inscenácia má spoločného mladého dramaturga Jakuba Molnára s predchádzajúcou inscenáciou MD Actores Profesor. Tak, ako sú v Profesorovi súčasťou performance hororové prvky, aj Living Dead tvorcovia v Dánsku opisne pomenovali „hororová performance“.[3] V Rožňave si vystačili predovšetkým s plastickými hereckými výkonmi. Vzniklo angažované divadlo so zdravou dávkou persifláže, vhodnej pre autorovu koncepciu hry. V závere Kobezda hystericky vykrikuje originálne paranoidnú stať a so živočíšnym strachom prezentuje pomyselný obraz mohutnej sily množstva nepríjemných živočíchov. S plasticky pohyblivým telom vykresľuje nápor vražednej tekutej hmoty na naše telá a tváre. Vedome teda príchod migrantov odmieta, no podvedomým správaním podčiarkuje pravdu, že všetci patríme k tomu istému ľudskému druhu. A zároveň je tu najkrajší príklad metafory, ktorý mu odporuje: meotar na zadnú stenu premieta obrázok ľudskej kostry ako z učebnice. Kostra nie je strašidelná, iba pripomína to, čo máme všetci spoločné… Je to povedané aj v inscenácii, že farbu kostí majú všetci ľudia spoločnú, dokonca spoločnú aj s rybami. Preto všetci ľudia majú biele zuby…

---

[1] Tanja Diers je dramaturgičkou originálnej dánskej inscenácie podľa internetových oznámení z rokov 2016 a 2018. Podľa vyjadrenia dramaturga Jakuba Molnára o Madsovi Madsenovi je veľmi ťažké niečo nájsť. Od roku 2007 s Lollikem aktívne spolupracuje a je autorom alebo spoluautorom viacerých textov pre Lollikeho inscenácie. Jakub Molnár nezistil, či ide o etablovaného dramatika, ktorý píše aj pre iné divadlá. 

[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[3] http://christianlollike.dk/projects/living-dead/

Living Dead