KOCÚRKOVO V NEW HONTE

Scenár a réžia: Miklós Forgács a.h.
Dramaturgia: Martin Geišberg
Hudba: Pavel Graus a.h.
Písané z premiéry: 27. februára 2008 (1. obsadenie), 28. februára 2008 (2. obsadenie), Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica
Ak sa dobre pamätám, začalo sa to v roku 2003 celkom „nevinne“ spoluprácou banskobystrického BDnR s fakultou humanitných vied UMB. Projekt bol venovaný ženským autorkám americkej a slovenskej proveniencie a tvorcovia, presnejšie povedané tvorkyne ho nazvali scénickým čítaním. Od tej doby vzniklo v divadle každú sezónu niekoľko literárnych projektov, vychádzajúcich z vydaných knižných noviniek najmä ženských autoriek, na ktorých divadelne spolupracovala, prípadne scénickú alebo divadelnú prípravu mala Iveta Škripková. Ak zo začiatku mali uvedené knižné tituly ešte podobu scénického čítania aj s prednáškou, divadelný priestor začal tvorcov čoraz viac inšpirovať k jeho všestrannejšiemu využitiu. V ďalšom období sa už autorkou väčšiny scenárov a réžií stala dramaturgička divadla Iveta Škripková. A či si už dnes tento výborný dramaturgický nápad nazve niekto knihohrou, čítaným divadlom, inscenovanou literatúrou, alebo spomínaným scénickým čítaním, posledné inscenácie prerástli do podoby dramatizácie literárnej predlohy. Pomenovať tento tvar iba úzko scénickým čítaním už nezodpovedá skutočnosti. Ide o činoherné inscenácie určené mladému a dospelému divákovi, pre ktorého divadlo vytvorilo aj samostatný hrací priestor, tzv. Iné stredy. „Cieľom projektu je vzbudiť záujem o písané slovo a divadlo,“ ako sa zdôvodňuje pri jeho zámere. Pripomeňme, že divadlu sa podarilo do tohto projektu zapojiť nielen pedagógov a študentov UMB a pedagógov a poslucháčov herectva na banskobystrickej Akadémii umenia, ale aj knižné vydavateľstvá.
Tentokrát siahla dramaturgia po diele Lajosa Grendela (1948), maďarského spisovateľa žijúceho na Slovensku. Z jeho tvorby, ktorá sa prezentovala už od začiatku sedemdesiatych rokov, spracoval hosťujúci režisér a autor scenára Miklós Forgács tri romány z autorovho posledného obdobia: U nás v New Honte (2002), Kráľ Matej v New Honte (2005) a Hromadný hrob pri New Honte (2006), ktoré uviedol pod spoločným názvom U nás v New Honte. Celkom šťastne spojil tri romány do jedného celku, zmenil iba ich poradie. Do stredu dramatizácie presunul v poradí tretí román o objavení hromadného hrobu a lokalizoval ho do New Hontu. (V románe sa spomína nejaká dedinka T. neďaleko New Hontu). Scenárista a režisér si súčasne pripravil podmienky na vytvorenie ústrednej postavy Spisovateľa a pozorovateľa, do ktorej zakomponoval z jednotlivých románov rozprávača, historika a Kráľa Mateja. Postava putuje celkom logicky celým dejom a získava širší charakterový rozmer, bohatší o nové spoločenské premeny. Na konečnom inscenačnom tvare si Forgács porozumel aj s dramaturgom Martinom Geišbergom. Pretože ide o preklady z maďarčiny, patrilo sa v programe uviesť aj ich mená. (V prvom prípade Eva Kroupová, v dvoch posledných Karol Wlachovský).
New Hont je autorom vymyslené, fiktívne mestečko niekde na južnom Slovensku, kde žije spoločne národnostne zmiešané obyvateľstvo, Slováci a Maďari. Dej trilógie zasadil približne do druhej polovice 20. storočia. Miesto určenia a dvojdomosť obyvateľov mestečka je rozhodujúcim východiskom pre Grendelovu schopnosť pozrieť sa na každý „problém“ jeho obyvateľov svojsky ironickým pohľadom a jazykom. Autor dôverne pozná našu spoločnú históriu, jej súvislosti a mentalitu ľudí. S ľahkosťou dokáže pichnúť do osieho hniezda, aby sa vzápätí elegantne vysmial zo zaužívaných stereotypov vzájomného spolužitia. Všetky tie „štátnické problémy“ rieši v uzatvorenom priestore New Hontu, kde sa nič nedeje, ktorý je odrezaný od sveta a kam (ako sa na správne Kocúrkovo patrí), už nechodí ani vlak. Na tejto platforme vtipným jazykom paroduje konanie jednotlivých obyvateľov mestečka, z ktorého mu vznikajú absurdné situácie tak podobné skutočnosti.
Režisér Forgács našiel pre ústrednú postavu ideálneho predstaviteľa v Jurajovi Smutnom, mladom absolventovi VŠMU (z katedry bábkarskej tvorby). Predstavenie sa začína. Do šerej scény sa ozýva tikot hodín. Smutného spisovateľ je vyrušený zo svojho pokoja a bojazlivo sa vyhrabáva zo zamotanej deky. Nechápavo a s nevôľou sa pozerá na dianie okolo seba, nešťastný z poverenia napísať knižku o New Honte. O tomto mestečku „ešte nikdy nikto nenapísal ani riadok“, „obchádza ho nielen veľká politika, ale aj média“, „nepostihla ho ani povodeň, jeho obyvateľov nezdecimovalo ani zemetrasenie, ani nijaká epidémia. Úbohí Newhonťania by sa uspokojili aj so stredne silnou víchricou, len aby sa na nich na niekoľko dní sústredila pozornosť.“ Tento vstup vyplašeného Smutného do života New Hontu je pre inscenáciu rozhodujúci. Cez Smutného postavu hľadá režisér Forgács kľúč k inscenácii. Do deja postupne prichádzajú obyvatelia mestečka s bielymi tvárami.
Príbehy sa odohrávajú iba v náznakovej scéne (scénograf a kostýmový výtvarník nie sú v programe uvedení), ktorú skladajú herci rôznym zoskupovaním ľahkých matracov. Vydarená je scéna dohadovania o stavbe sochy slávnemu rodákovi, na ktorého sa už nikto nepamätá. Jeho tieňové obrysy a pomyselnú podobu nasprejujú na plátno, ktorého hodnota sa stráca v nedohľadne. Nie vždy sa adekvátne pracuje s rekvizitami ako s metaforou, vyvolávajúcou dobové asociácie. Kosti z hrobu tvoria veky chlebov v rukách hercov a ich scénická účinnosť sa prejaví až pri znázorňovaní ľudí zo striedky chleba. Inokedy sa dostatočne nepripravene objavia v rukách hercov nože… Aj mizanscény zo strany režiséra sú chudobné na významy. Stredná časť, ktorá je vystavaná z rôznych príbehov a anekdot a ktorú ústredná postava sleduje iba zo vzdialenosti, je tak najmenej pútavá. K obratu dôjde v tretej časti, keď významovo vstúpi do deja Smutného stranícky funkcionár Kráľ Matej, spájaný s historickou postavou kráľom Matejom. Jeho dialóg s učiteľom Révayom sa mení na grotesknú paródiu. Matej Kráľ ho totiž presviedča, aby si, ako nestraník, zmenil meno na nejaké slovenské, z čoho vznikajú ďalšie komické spojenia. Smutný interpretuje text počas jednotných gymnastických cvikov. Prejav ide až do určitej pohybovej extáze a metafora tu dosahuje svoj inscenačný účinok. Kráľ Matej chce obnoviť v New Honte komunizmus, ale nie ten starý. Revolúciou prerodené obyvateľstvo, aj s bývalou členkou strany, teraz predavačkou v sexshope sa rozhodnú vykázať Mateja Kráľa z mesta. O lepších zajtrajškoch presvedčený Matej Kráľ už zbytočne volá, že bude všetko lacnejšie, všetci si budú rovní a všetci sa budú mať radi. Obyvatelia New Hontu, zväzujú plachtou matrace do tvaru akéhosi balvanu a pritláčajú volajúceho Mateja Kráľa k zemi. O aktivite Newhonťanov v závere inscenácie by sme mohli vysloviť pochybnosti, ale to by sme už museli polemizovať aj s autorom románu Lajosom Grendelom.
Okrem domácich hercov (J. Haruštiak, J. Šamaj), obsadil režisér Forgács do hry, dokonca v dvoch obsadeniach, aj poslucháčov banskobystrickej Katedry herectva FDU AU. Iba predstaviteľ hlavnej postavy nie je alternovaný. Pretože ide o paródiu a iróniu, je tu nebezpečie hereckého prehrávania. Treba povedať, že tento žáner inscenácie si režisér ustrážil a v zásade nedovolil hercom vytvárať karikatúry. Iná je otázka schopnosti a talentu poslucháčov herectva, zahrať viacero postáv a postavičiek plasticky a s nadhľadom. Najďalej sa v tomto smere dostala alternujúca Simona Martináková. Vedľa suverénneho Juraja Smutného, ktorý si drží postavu počas celého predstavenia, vyniká s citom pre mieru presvedčivý prejav Jána Haruštiaka. Alternujúci Jozef Šamaj strieda slabšie prepracované miesta so silnejšími. Profesionálom i budúcim profesionálom by nezaškodila väčšia pozornosť mäkčeniu hlások na konci vety.
Banskobystričania pripravili inscenáciu, ktorá rezonuje so súčasnosťou. Nemala by zostať uzatvorená (ako v Kocúrkove) iba v priestoroch domáceho divadla.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.