Jemné a krehké v nás – láska

Réžia: Michal Spišák
Dramaturgia: Janka Zednikovičová
Scénické návrhy: Pavol Andraško
Kostýmové návrhy: Ján Kocman
Hudba: Róbert Mankovecký
Preklad: Elena Flašková
Účinkujú:
Diana de Pommeray: Petra Vajdová, Alena Pajtinková
Madame de Pommeray: Božidara Turzonovová
Elina: Dominika Žiaranová
Rodica: Jana Valocká
Richard Darcy: Milo Kráľ
Premiéra:12. januára 2018, Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave
Tvorba Erica-Emmanuela Schmitta, významného súčasného francúzskeho autora, čerpá v mnohých ohľadoch z tradície francúzskej komédie mravov. Pradivo krehkých ľudských vzťahov a skúška lásky sa zdanlivo v bezproblémovej situácii začína javiť ako problém, ktorý nemožno obísť a prehliadať, ale ho treba priamo odkryť. Podobne ako v Marivauxových a Mussetových hrách, aj u Schmitta je hlavnou témou láska, ktorú dramatik odhaľuje z rôznych uhlov pohľadu. Stavia do jedného sveta postavy zo zdanlivo nespojiteľných svetov – bohatých mladých ľudí, smotánku parížskej spoločnosti a proti nim rumunské prostitútky, ktoré si privyrábajú „poskytovaním lásky“. In medias res sa spolu s hlavnými postavami, milencami Dianou a Richardom, ocitneme v situácii, keď sa ich vzťah dostal do neriešiteľného bodu. Richardova snaha udržať si Dianu je bez väčšieho úspechu. Situácia pôsobí romanticky banálne. Všetko je len naoko primerané. Hneď prvý výstup, zdanlivo romantický, sa prehupne do citovo opačnej polohy a Richard a Diana kriticky a pyšne zhodnotia svoj vzťah a rozhodnú sa rozísť. Reč je často prameňom nedorozumení a aj ich vzťah sa ocitne v troskách po náhle vyslovených obranných vetách. Postupne a nenápadne sa odhaľujú ich opravdivé city a oni zisťujú, že by chceli úplne niečo iné ako to, čo práve robia. V krátkych, krehkých až nepatrných výstupoch sa postupne skladá mozaika jedinečného, no zložitého vzťahu.
Scénografické riešenie inscenácie bolo minimalistické. Tvorili ho dva panely. Z nich tvorcovia vytvárali rôznorodé priestory a niekedy aj silné metaforické obrazy o rozorvanom citovom svete postáv. Na javisku bola umiestnená krycia fólia. Mala na sebe štruktúru krehkých vlásočníc, ktoré pripomínali štruktúry šedej mozgovej kôry. Malo to zrejme znázorniť miesto, kde sídlia ľudské emócie. Na scéne boli položené dve kreslá hnedej farby s moderným dizajnom. Spolu so stenami v niektorých výstupoch vytvárali jedinečný výtvarný obraz, ktorý evokoval nadčasovú metaforu o svete, kde si jeden bez druhého poradíme len veľmi ťažko. Prestavby scény sa diali veľmi často, ba s istou diváckou licenciou by sme povedali, že ich bolo viac ako nadostač.
Autor sa vo viacerých svojich hrách venuje téme ničivej choroby – rakovine. Aj v Tektonike citov sa postava Richarda musí konfrontovať so situáciou, že už mu možno neostáva na svete veľa času, aj keď nakoniec sa diagnóza nepotvrdí. Tým dramatik ponúka tiež priliehavé, životne ľudské podobenstvo o tom, čo sa stane s človekom vo chvíli, keď sa rozhodne vykročiť proti sebe samému a pravde svojich citov. Jeho svet sa razom môže roztrieštiť na márne kúsky. Autor prostredníctvom Richardovho príbehu zmnožuje metaforu o subtílnej krehkosti človečenstva a ľudských vzťahov, aby podporil významové pradivo svojej hry.
Režisér inscenácie Michal Spišák sa nebál uveriť dramatickej predlohe. Spolu s výtvarníkmi, scénografom Pavlom Andraškom a kostýmovým výtvarníkom Jánom Kocmanom, minimalisticky, ale so zmyslom pre mieru, funkčnosť a eleganciu stvorili uveriteľný svet dnešných súčasníkov. Nešli proti dramatickej predlohe, ktorá v sebe obsahuje tiež segment dobre urobenej konverzačnej hry. Zdôrazňovanie tejto roviny, neprebiehanie do dekoratívnosti, ale práca s minimom, ktoré sa stáva maximom, bolo skutočnosťou, ktorá až frapujúco podporovala javiskovú výpoveď. Trochu zdĺhavo a neobratne pôsobili časté prestavby scény. Javilo sa nám, že menej by možno bývalo v danej kompozícii a dramatickej látke viac. Prerušovaná až klipovitá, skratkovitá podoba jednotlivých výstupov bola v niektorých momentoch dovedená na takmer neúnosnú mieru. Nevieme, či to pramenilo v snahe tvorcov evokovať rýchlosť, ktorá ľudské bytosti vháňa do komunikácie bez komunikácie. Hovoríme v nej slová a vety bez obsahu, podobne ako postavy vo Schmittovej hre. Akoby ani nerozumeli sebe samým. Napriek rýchlym a variabilným zmenám, ktoré súviseli s premenou scénického priestoru, nastali v predstavení chvíle, keď tento nadužívaný výrazový prostriedok pôsobil dosť retardujúco. Neustále pobehujúci technici, ktorí otáčajú steny a nosia kreslá dopredu a dozadu, vyvolávali miestami dojem, že prestavby sú dlhšie ako samotné herecké akcie. Prestavby scénického priestoru neprinášali symbolický ani alegorický význam. Často uplynul tak krátky čas, že krehká geometricko-mizanscénická kompozícia nemala čas „obrazne“ zaznieť a stratila sa skôr, ako by mohla k niečomu dospieť.
Herecké výkony jednotlivých hercov niekedy takmer hraničili s civilným výrazom, nijako to nepôsobilo rušivo, len sa nám zdalo, že v inscenácii chýbal priestor, aby postavy vyrástli do nejakej zjavnejšej emocionálnej polohy. Príčinou tejto krehkosti civilného výrazu, ktorý niekedy hraničil so seriálovým televíznym herectvom, pravdepodobne pramenil v spomínanej strihovej klipovitosti. Herci boli nútení na viacerých miestach hrať výsledky emócií a nemali ani čas, ani priestor kreovať celý zložitý proces vzniku, sily a intenzity ľudského emocionálneho sveta. Niť citového pradiva najsilnejšej ľudskej možnosti uskutočniť sa – lásky, sa akoby prerušovane strácala a miestami aj scvrkávala. Bol to jedinečný autorský zámer, ako udržať divácku pozornosť. Stupňoval sa až do posledného výstupu, ktorý vyznel ako prekvapivý zvrat smerom k dobrému koncu.
V prirodzenom poriadku našej zemegule sa litosferické dosky o seba obtierajú, podsúvajú a vytvárajú neraz značné pohromy, zemetrasenia a spôsobia tiež straty na ľudských životoch. Niečo podobné sa odohráva v mikrosvete ľudských partnerských vzťahov. Človek sa nechá neraz pomýliť tým, že si myslí, že mať druhého rád je to isté ako poznať ho. Zabúdame spolu s postavami na jednu dôležitú skutočnosť nášho krehkého bytia. Všetko, čo je pevné, sa chveje. Stálosť a nemennosť nám ľuďom odjakživa nevonia, priam nepristane. V tektonickom poli citov dvoch ústredných postáv Diany a Richarda neprestajne osciluje frekvencia antipólov lásky a nenávisti. S narastajúcim divadelným časom akoby mohutneli. Vnútorné disonancie ľudskej bytosti sa ozývajú v týchto dvoch nástojčivých podobách.
Romantická záľuba spájať vysoké s nízkym prináša v predstavení funkčné groteskné akordy. V hre i inscenácii sa objavia dve predstaviteľky najstaršieho remesla na svete. Pochádzajú z Rumunska. Staršia z nich, Rodica (Eva Valocká) je skúsenou odborníčkou vo svojom obore a má jasné predstavy o svete a biznise. Mladšia Elina v podaní Dominiky Žiaranovej, sa k remeslu dostala nedobrovoľne. Nechala sa presvedčiť, aby išla robiť „operku“ do Francúzska, len jej zatajili, o akú klientelu sa bude starať. Všetky jej naivné sny o štúdiu sa razom rozplynú. Do ich príbehu vstúpi Diana, ktorá „sociálne“ pracovníčky ako ministerská úradníčka vyslobodí z položenia, v ktorom žijú. Jej altruizmus má jasné súradnice. Z mladej Eliny sa má stať nová životná láska, ktorú by mal dobývať Richard. Robí tak s vedomím a cieľom pomstiť sa mu. Svoj plán predstaví naivnej Eline ako priam humanistický čin. Nechce to samozrejme zadarmo – ubytovanie a strava sú samozrejmosťou, ale ďalším bonusom sú aj peniaze. Obe presvedčí najmä tým argumentom, že Richard je ťažko chorý a má pred sebou už len málo času. Chce mu jednoducho dopriať kúsok lásky, ktorú mu zahrá Elina. Jej plány však skríži skutočnosť, že Elina a Richard sa do seba naozaj zamilujú a vezmú sa. Po prvej novomanželskej noci s Elinou Diana Richardovi prezradí všetko, čo vykonala a odhalí pravú identitu Eliny. No akoby sama zabudla, že aj ona Elinu „zneužila“, len s tým rozdielom, že nemusela stáť na ulici. Rovnako ju nechala za peniaze predstierať cit a inú realitu. Príbeh s dobrým koncom má však v závere v sebe príchuť istej trpkosti. Rozpráva o tom, kam až dokážeme vo svojej pyšnej neviere ísť a skúšame jeden druhého do chvíle, keď riskujeme, že to najkrehkejšie a najhodnotnejšie natrvalo stratíme.
Inscenácia v dobrom slova zmysle oplýva viacerými umelecky presvedčivými výkonmi. Božidara Turzonovová stvárňuje so šarmom a niekedy aj nevtieravo i nonšalantne staršiu elegantnú dámu, Dianinu matku. Dokáže byť trefná, decentne uštipačná, ale najmä úprimne pravdivá. V tom, že používa zariadenie na podporu sluchu, lebo jej postava je takmer hluchá, sa nachádza skrytý význam. Prá ve táto postava napriek svojmu handicapu všetko okolo seba detailne vníma, najlepšie pozná svoju dcéru a pochopí, čo je pre ňu dôležité. Herečka má v sebe tiež noblesu a na život sa díva bezprostredne, ale nechýba jej tiež primeraný nadhľad. Dominika Žiaranová hrala Elinu ako naivné, mladé dievča, ktoré žije ideálmi a skúsenosť s realitou ju kvôli jej dôverčivosti posunie do priepasti prostitúcie. Kreovala Elinu vo výrazných emocionálnych výbuchoch i v stíšených polohách, keď presvedčivo pootvorila dvere do vnútorného sveta stvárňovanej postavy. Rozsah jej postavy však na malej ploche ponúkol herečke stvárniť zamilovanie i opravdivý cit lásky. Jana Valocká stvárnila Rodicu s decentnými gestami a nevtieravou pohybovou štylizáciou. Predstavovala vyžitú ženu s pragmatickým zmyslom pre realitu, ktorá svoju skutočnú podstatu navonok skrýva za drsné správanie. Za ním sa skrýva žena, ktorá tiež kedysi v živote túžila po láske. Milo Kráľ stvárnil Richarda v niektorých pasážach inscenácie prirodzene, v civilnej polohe. Napriek tomu z nej postupne vybudoval viacero sugestívnych momentov a vedel primerane stvárniť rôzne duševné poryvy mladého človeka sklamaného z lásky
Príbeh s dobrým koncom je zamyslením o živote, ktorý našťastie ponúka tiež nádej, že láska je silnejšia ako smrť. V hľadisku sme videli, že záujem divákov je veľký a inscenácia je permanentne vypredaná. Predstavenie malo miestami až frapantný ohlas. Zobrazenie krehkosti – tektoniky citov, najmä toho najkrajšieho, lásky, nebolo žiadnou lacnou sentimentalitou. Hľadanie zmyslu a naplnenia sa udialo až vo chvíli, keď boli postavy konfrontované so stratou a stáli pred skutočnosťou ľudskej smrteľnosti pri pohrebe Dianinej matky.
Za objavný považujeme dramaturgický výber textu francúzskeho autora, ktorý je v slovenskom profesionálnom divadle známy a jeho hry sa rovnako uvádzajú v profesionálnom aj v ochotníckom divadle. Dramatik má kompozičný dar, vďaka ktorému vie primerane vystavať napätie. Po malých kvapkách dávkuje odkrývanie tajomstva, ktoré následne vyústi do neprekvapivej pointy. Umelecky nápadito pracuje s citovými poryvmi hrdinov i so stotožnením divákov. Balansuje na krehkej hrane, z ktorej by sa dalo bezbolestne a ľahko padnúť do priepasti sentimentality. Čarovanie v bezprostrednosti pavučín ľudských vzťahov ponúka týmto spôsobom presvedčivé a javiskovo funkčné dramatické zázemie.
Nadšenie, úniky, straty i nálezy sprevádzajú tektoniku citového života ľudských bytostí. Trápime sa neraz nad tým a s tým, o čom by zlomyseľník povedal, že je podobným fyziologickým otrasom v našom organizme, ako keď zjeme väčšie množstvo čokolády. Napriek tomu však spolu s postavami inscenácie Tektonika citov zažijeme v kondenzovanom divadelnom čase príbeh lásky. Práve ona dokáže potrápiť ženské i mužské srdce – zmocňuje sa našej biedy a presahuje nás až za horizont našich možností.

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.