Je Macbeth Macbeth?

preklad: Zora Jesenská
adaptácia, scéna a réžia: Klaudyna Rozhin
hrá: Peter Čižmár
Premiéra 19. mája 2013 v Divadle Kontra, Spišská Nová Ves
Inscenácia Divadla Kontra zaujme najskôr myšlienkou transformovať Shakespearovu tragédiu na monodrámu. Núka sa hneď viacero možností, ako drámu preonačiť, resp. uhlov pohľadu, z ktorých možno príbeh rozprávať. Nielen vnímanie hlavného hrdinu, ale i línie vedľajších postáv ponúkajú množstvo materiálu na hru s významami či možnosť rôznorodých interpretácií. Tvorcovia však v bulletine avizujú, že v ich diele „ niet Duncana, Banqua, Macduffa, dokonca ani Lady Macbeth. Je len hlavný hrdina.“. Už v tomto bode sa ale nedá iné, než s bulletinom polemizovať. Na javisku je síce Peter Čižmár sám, no jeho hrdina osamie iba na pár momentov.
Režisérka a autorka adaptácie Klaudyna Rozhin sa nerozhodla drámu „prepísať“ na prehovor jednej postavy, práve naopak, nechá protagonistu odohrať party hneď niekoľkých postáv naraz. Na javisku sa tak objaví Macbeth, Lady Macbeth, Duncan, Banquo, Macduff, tri čarodejnice, ale i Ross, Angus, bezmenný vojak či najatý vrah – a to nielen v textovej rovine. Čižmár odlišuje jednotlivé postavy mimikou, gestami i zmenou postoja a pozície v hracom priestore. Pri stvárňovaní Lady Macbeth si navyše viackrát natrie pery rúžom. Divák sa teda ocitá na celkom inej pôde, než predpokladal, a stvárňovanie viacerých postáv jedným hercom znejasňuje zámer tvorcov. Osamelý hrdina konverzuje sám so sebou či so svojimi ďalšími ja, ktoré od seba jasne odlišuje, a vytvára dojem, že ide o rozpoltenú osobnosť. Je teda Macbeth schizofrenik? A nie sú takýto výklad a adaptácia Shakespearovej tragédie príliš zľahčujúce?
Je pravdou, že z racionálneho hľadiska by šlo o najjednoznačnejšie vysvetlenie mnohých mystických motívov drámy. Čo však pri takomto výklade z Macbetha ostáva? Iba akési zavŕšenie tragédie, možno rozprávanie hrdinu, ktorý sa na základe udalostí pomiatol, no nezahynul, tak ako to predpísal dramatik, ale ušiel pred smrťou i pred ľuďmi do vyhnanstva, do azylu vo vlastnej samote, a tu bláznivý spomína na to, čo sa udialo. Spomína, ale možno i pridáva či uberá, stiera jasné kontúry príbehu. Je teda Macbethov príbeh naozaj iba výplodom chorej mysle? Z inscenácie Divadla Kontra sa zdá, že áno. Nie je zrejmé, odkiaľ hrdina pochádza, jeho odev ani prostredie, v ktorom sa ocitá, nič konkrétne nenaznačujú. V tmavých farbách a ošumelom, ale bežnom súčasnom odeve by sa Macbeth jednoducho stratil v uliciach či v dave, tento muž by pokojne mohol prežívať iný príbeh. Priestor, v ktorom sa pohybuje (plný odpadkových vriec), ho radí kamsi na okraj spoločnosti. Smetisko je mu domovom (?) či miestom znovuzrodenia, popolom, v ktorom sa ranený fénix zmieta v nemožnosti opäť povstať. Neostáva mu iné, iba sa o to pokúšať, no napriek snahe ostáva v putách minulosti, stráca kontakt so súčasnosťou.
Vodidlo k dešifrovaniu inscenácie sa skrýva v druhej časti bulletinu, ktorá odkazuje na inšpiráciu knihou Sila prítomného okamihu. Jej autor Eckhart Tolle sa svojím dielom zaradil medzi významných duchovných vodcov súčasnosti, kniha zaznamenala veľký úspech a stala sa bestsellerom vo svojej kategórii. Tolle hovorí o človeku ako o otrokovi vlastnej mysle, ega, ktorému sa práve myslenie stáva chorobou a závislosťou. Myseľ núti človeka posudzovať prítomnosť očami minulosti, pretože bez nej by bol doslova nikým, a taktiež upínať sa k budúcnosti. Podobne i Macbeth divadla Kontra je nikým, človekom odnikiaľ, človekom, ktorého definuje jedine jeho minulosť. Tvorcovia inscenácie Divadla Kontra teda predstavujú Macbetha ako ukážkový príklad človeka prenasledovaného vlastným egom presne podľa Tolleho výkladu.
No práve tým tiež výrazne odďaľujú svojmu divákovi hranicu zrozumiteľnosti javiskového diela. Bez poznania Tolleho teórie je Macbeth naozaj iba blúznivým nešťastníkom, pri oboznámení sa s teóriou sa Macbeth v očiach diváka stáva jej aplikáciou v dramatickom texte a núti k polemizovaniu nad (ne)spravodlivosťou Macbethovho utrpenia. Tolle nabáda k odpútaniu sa od mysle ako k jedinej forme vlastného vyslobodenia a možnosti dosiahnuť vnútornú slobodu. Avšak Macbetha trýzni svedomie a myseľ právom, Macbeth je ten, kto zabil spánok a zaslúži si trest. Ak by teda nezomrel a podarilo by sa mu vyslobodiť i spod nadvlády trýznivej mysle, kam sa podeje spravodlivosť?
I z rozpačitej režijnej interpretácie sa Peter Čižmár snaží vyťažiť maximum. Jeho expresívny, emocionálne presýtený prejav hneď v prvých okamihoch strhne pozornosť. Javiskový hrdina je kŕčovitý a nervózny. Z postavy do postavy prechádza prudko, náhle mení gesto či tón hlasu. Jednotlivé postavy odlišuje ráznou, ale jednoduchou zmenou postoja, pozície, občas iba nasmerovaním pohľadu.
Pri zmenách postáv si miestami napomáha i inými prostriedkami, v úvodných obrazoch sa pohráva s čiapkou či už spomenutým rúžom. Ten si ako Lady Macbeth najprv natiera na pery, ale postupne i okolo nich a tak z estetického výsostne ženského doplnku vytvára prvok dokresľujúci krvilačnosť jeho nositeľky. Čižmár si rúž neskôr zámerne, zdanlivo nešikovne, rozotiera po tvári a po chrbtoch rúk, čím vytvára veľmi nápaditý symbol rúk skrvavených vraždou. Hra s rúžom je jedným z invenčných výtvarných prvkov inscenácie. Pôvodné bezpríznakové smetisko zaplnené vrecami neznámeho odpadu Čižmár postupne trhá a vyťahuje odtiaľ náznakové, ale efektné rekvizity, ktoré významovo dopĺňajú jeho akciu. Z útrob vriec vyťahuje zrkadlo, ktoré v úvode rozbíja na črepy tak, ako dookola prežívaný príbeh, neskôr odtiaľ vyberá kráľovskú korunu, smrť jednotlivých postáv zastupujú bábiky, ktorým odtŕha hlavy, pri „príchode Birnamského lesa k jeho hradu“ roztrhne vrece plné ihličnatých konárov a pod. Javisko sa zapĺňa reálnym odpadom, ktorého každý kúsok je však plnohodnotným fragmentom v príbehu. Po počiatočnom zdanlivom poriadku nastáva chaos, Macbeth sa metaforicky i doslovne brodí neporiadkom, do ktorého vyvrátil svet.
Čo spočiatku upúta, však postupne stráca na zaujímavosti. Emočne vypätý prejav bráni gradácii a hoci neskĺzne z latky, ktorú na začiatku nastavil, vedie k monotónnosti. Macbeth, ktorý žije bezsenný život od prvých krokov na javisku, už viac blúzniť nemôže. Namiesto gradácie teda pozorujeme nemenný stav mysle, ktorá prežíva svoj príbeh stále dookola bez možnosti dospieť k upokojeniu a uspokojeniu.
Úprava textu akcentuje problematiku času, ktorý je u Macbetha presne rozpočítaný. Macbeth vie, že ho nik nemôže poraziť, kým sa nevyplní veštba s Birnamským lesom, a tak sa upína k budúcnosti. Opäť s uplatnením Tolleho teórie je Macbeth stelesnením ega, je to jedinec ovládaný mysľou, v interpretácii Klaudyny Rozhin nútený prežívať minulosť stále dookola, až kým sa od nej nebude schopný odpútať. Jediným spôsobom je Tolleho rada – skoncovať s ilúziou času. Tým sa v závere inscenácie riadi i Macbeth, ktorý zrejme konečne našiel východisko. Replikou „Čas je slobodný.“ víťazí nad smrťou, i nad samým sebou a odchádza. Otázkou však ostáva, nakoľko je zrejmé, že je to víťazstvo, ku ktorému adaptácia smeruje, nakoľko je zrejmé, že hrdina na javisku by možno nemal byť ani vinníkom, ale iba obeťou. Tvorcovia sa v bulletine pýtajú, či je Macbeth naozaj vrahom. No ak teda nie je vrahom, je to ešte Macbeth?
Lucia Lejková
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.