Irónia a naivné herectvo v RND

Réžia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Mona Hafsahl
Zvuková spolupráca: Norbert Mikuš
Účinkujú: Csongor Kassai/Svätopluk Malachovský (Eliáš), Darina Abrahámová/Lenka Barilíková (Eliášová), Michaela Szöcsová (Rita), Michal Kubovčík (Jerguš), Richard Felix/René Štúr (Demák), Ladislav Hubáček (Biháry), Maruška Nedomová (Notárka), Milan Šago (čašník), Martin Škoda (Mladý mimozemšťan), Stanislav Štepka (Starý mimozemšťan)
Premiéra: 28. a 29. októbra 2011, Radošinské naivné divadlo
Stanislav Štepka sa vo svojej novej divadelnej hre Len tak prišli… rozhodol pozrieť na „organizovaný bordel“ slovenských pomerov cez optiku dvoch mimozemšťanov. Tí prešli už deväť slnečných sústav, ale „to, čo zažili na tejto planéte, to nezažili ešte nikde“, pričom túto repliku vyslovujú s úprimným nadšením. Téma ironizovania slovenských zbohatlíkov – parazitov, ktorí sa k moci a majetku dostali prostredníctvom nečestných praktík, je zobrazená s obdivuhodnou harmonickosťou, ľahkosťou a srdečným humorom, aké možno čítať snáď iba v Štepkových hrách a vidieť len v Radošinskom naivnom divadle.
Prvé dejstvo sa odohráva v reštaurácii, kde sa koná smútočné posedenie v úzkom kruhu rodiny a priateľov na počesť nebohého inžiniera Demáka. Vo vedľajšej miestnosti sú prítomní dvaja momizemšťania, ktorí čakajúc na objednané jedlo, počúvajú rozhovor pozostalých. Z nich sa dozvedajú viac o zosnulom primátorovi západoslovenského malomesta, ktorý odkázal celý svoj majetok dcére Rite.
V druhom dejstve mimozemšťania pomáhajú objasniť smútočnému a sklamanému zoskupeniu dôvod, prečo sa mŕtvy rozhodol zanechať takýto testament, a prostredníctvom zvláštnych mechanizmov ukazujú prítomným zábery z minulosti. Mimozemšťania, žiaľ, nevedia zmeniť minulosť v prospech súčasnosti, ako to od nich žiadajú blízki mŕtveho, preto ich v závere hry vyháňajú preč, aj napriek tomu, že mimozemšťania túžia na Slovensku zostať, čo argumentujú slovami: „Nádherná krajina! Radosť sa tu narodiť a ešte väčšia zomrieť.“
Staršieho mimozemšťana stvárnil samotný Stanislav Štepka, mladšieho Martin Škoda. Obe postavy rozprávali radošinským nárečím (pretože mimozemšťania pristáli v Radošine a požičali si telá dvoch tamojších obyvateľov) a vyznačovali sa obdivuhodnou srdečnosťou a bádateľským entuziazmom hraničiacim s roztomilou naivitou. Tvorili výborný komický pár, ktorého vzájomné fóry vyznievali prirodzene a radostne, čím na javisko priniesli kus nefalšovaného radošinského humoru. V tmavých oblekoch s pestrofarebnými košeľami a klobúkmi pôsobili ako dvaja klauni zo slapstick comedy. Majstrovstvo Stanislava Štepku tkvie v obratnosti a premyslenosti, ktorou prednáša repliky, uvedomujúc si ich hlboký ironický význam, s nenapodobiteľným úsmevom na perách, naivným nadšením a pokojom, čo niekoľkonásobne podčiarkuje smutno-smiešny podtón jeho slov. Radošinský ochotník Martin Škoda má veľké predpoklady nasledovať svojho učiteľa Štepku a vďaka svojmu disciplinovanému a interaktívnemu herectvu ho možno povýšiť na herca-profesionála.
Zaujímavým spôsobom stvárnila svoju postavu Notárky aj herečka Maruška Nedomovová. Odstup od postavy a rečový prejav, akoby text svojej postavy čítala po prvýkrát, nevidiac dobre jednotlivé slová a čudujúc sa, bol výborne zvoleným komickým prostriedkom. Spomalené a ťahavé rozprávanie nadobúdalo nové, predovšetkým vtipné významy. Maznavý, monotónne humorný prejav spájala s citlivou mimickou a gestickou prácou. Miestami vyzerala ako ľahostajná zbohatlícka husička, inokedy ako trochu nahlúpla, ale dobrosrdečná naivka. Jej kostým bol bohatší a vkusnejší ako kostým Eliášovej, čo odhaľuje to, že Eliáš svojej milenke – Notárke prispieval na šatník viac ako vlastnej manželke a že Notárka mala väčšiu snahu vyhovieť Eliášovej žiadostivosti ako jeho vlastná žena.
Zatiaľ čo Notárka mala vyzývavé čierne „kokteilky“, moderné mini sako, vysoké elegantné topánky, vyberanejšie šperky a na hlave dôkladnejší účes, Eliášová bola oblečená v jednoduchých čiernych šatách s decentnejšími topánkami, šperkmi a klobúkom. Eliášová plnila v manželstve predovšetkým reprezentatívnu úlohu, preto sa nemohla obliekať provokatívne ako milenka. Lenka Barilíková občas pôsobila afektovane, ale bol to len afekt trápnosti a zúfalstva ženy, ktorá hrala celý život vedľajšie husle. Hyperbolizáciu rozprávania a gestikulácie podporili vypchávky kostýmu v oblasti zadku a brucha, ktoré náznakovo vyjadrovali jej neatraktívnosť.
Pred ťažkou úlohou stál predstaviteľ hlavnej postavy. Eliáš sa v prvom dejstve objavuje na javisku len ako rozprávač. Oblečený v tmavom kostýme a bielej košeli s kravatou sa sošne pohyboval, rozprávajúc dlhé monológy, v ktorých spomínal a vysvetľoval. Keďže v prvej časti predstavoval mŕtveho, mal nabielenú tvár. Za takýchto okolností bolo veľmi ťažké nepôsobiť monotónne, preto sa herec Svätopluk Malachovský usiloval o čo najväčšiu interaktivitu s divákmi. V druhom retrospektívnom dejstve už mohol vytvárať priame javiskové vzťahy s ostatnými hercami. V komunikácii s ďalšími postavami vyznieval dominantnejšie a vodcovsky, čo sa zhodovalo s vlastnosťami dramatickej osoby.
Rázne a panovačne sa snažil pôsobiť aj Eliášov syn Jerguš, ktorého hral Michal Kubovčík. Jeho odvaha a siláckosť bola nápadne predstieraná, lebo mladý Jerguš ani zďaleka nemal takú autoritu ako jeho otec. Drahé čierne sako, košeľa a kravata nestačia na vytvorenie všeobecného rešpektu. Kubovčík, prostredníctvom suverénne naučených fráz a gest svojej postavy, výborne stvárnil prototyp súčasného „synáčika podnikateľa,“ vychovávaného v bavlnke, ktorý sa snaží budovať svoje ego na falošných schopnostiach a vedomostiach. Svojím výrazom nahlúpleho machra mal najbližšie k naivnému zobrazeniu postáv dvoch mimozemšťanov a Notárky.
Čiernou ovcou rodiny Eliášovcov bola Rita. To sa prejavilo aj v kostýme tejto postavy – dlhá čierna sukňa, vyprané čierne tričko, kanady a malý ruksak stál v protiklade s eleganciou kostýmov ostatných postáv. Biely preliv, strapatý účes a tmavé očné linky zvýraznili rebelantský vzhľad Eliášovej dcéry. Michaela Szöcsová obohatila svoju postavu o hnevlivú tvrdosť, vyvierajúcu z nepostačujúceho citového zázemia. Takmer každá replika namierená pozostalým bola prednesená s krikom či nenávistnou ironickosťou. V rozhovore s mimozemšťanmi nadobúdala ľudskejší a pokojnejší výraz a v intímnom monológu adresovanom virtuálnej psychologičke odhalila tragický pôdorys postavy.
Postavy nižšieho sociálneho statusu, Biháry a čašník, rozprávali nárečím. Napriek tomu, že ich výskyt na javisku nebol častý, Ladislav Hubáček aj Milan Šago kreovali svoje postavy s detailnou pozornosťou. Hubáčekov Biháry ako nervózny vedúci reštaurácie chvíľu hystericky kričal, pričom si v záchvate komicky utieral chrliaci sa pot z čela a chvíľu s predstieranou pokorou neúspešne hľadal vyberané spôsoby. Šago stvárnil čašníka ako nemotorného a lenivého ťuťmáka.
Pôsobivou javiskovou rečou a striedmosťou gesta a premyslenosťou výrazu zaujal Richard Felix v postave Demáka. Tento cieľavedomý kaderník sa nestal len osobným asistentom inžiniera Eliáša. V retrospektívnej scéne odohrávajúcej sa v holičstve sa divák dozvedá, že práve on je manipulátor a Eliáš je len bábka v jeho rukách. Felix postavu nenápadného zloducha stvárňuje ako chladného, vypočítavého úlisníka, vždy upraveného a dôsledného v prejave a v správaní. To sa zrkadlí aj na jeho fyzickom vzhľade. Dlhá štíhla postava v čiernom obleku a košeli, s vlasmi uhladenými dozadu a s jemným lišiackym úsmevom na perách, vyzerá tajomne podozrivo.
Scénická dekorácia Františka Liptáka pozostávala z niekoľkých kusov nábytku (stôl, stoličky, paraván, lampa, nafukovací bazén…), ktoré sa dali variabilne meniť podľa potreby konkrétneho obrazu. Jednotlivé prvky mali náznakový charakter, napr. postavy si pripíjali s prázdnymi pohármi, jedli z prázdnych tanierov a pod. Prevaha elegancie, čistoty, zlatej, čiernej a bielej farby spolu s hudbou Vivaldiho Štyroch ročných období, vzbudzovali atmosféru vyšších spoločenských kruhov.
Hudba zaznievala z reproduktorov a slúžila ako prostriedok skratky (čítanie dlhých majetkových položiek z testamentu prekryla hudba) alebo na zvýraznenie určitých dôležitých momentov (čítanie testamentu vrcholí kŕčovitým stronzom postáv, ktoré sprevádza výrazné spomalenie a zhrubnutie zvuku hudby). Zvlášť zaujímavé bolo detailné používanie zvuku, ktorý zastupoval náznakové gestá a konanie postáv – napr. Eliáš vychádza z prázdneho bazéna, pričom počuť zvuk vody; alebo Notárka depiluje Eliášovej nohy a z reproduktoru počuť zvuk lepiacej pásky.
Napriek množstvu pozoruhodných detailov mala inscenácia aj slabé miesta. Niektoré pasáže vyznievali zdĺhavo a zbytočne, hoci samotný text hry autori inscenácie okresali na zvládnuteľné minimum. Príchody a odchody postáv z javiska boli veľakrát slabo odôvodnené a zbytočne komentované. Najväčším problémom bol záver, ktorý bol neosožne predlžovaný trápnymi vtipmi o tom, že mimozemšťania mieria do Čiech a učia sa český jazyk. Niektoré lacné gagy, ktorým sa potešili len veľmi nenároční a zábavy chtiví diváci, si mohli inscenátori naozaj odpustiť.
V konečnom dôsledku však musíme konštatovať, že najnovšia inscenácia Radošinského naivného divadla Len tak prišli… bola hodnotným príspevkom do súčasnej slovenskej divadelnej kultúry.
Marcela Beňová

Juliana Beňová

Juliana Beňová – teatrologička, historička, lingvistka. Pracovala ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedla semináre zo všeobecnej lingvistiky a jazykovej kultúry. V rokoch 2001 – 2005 pôsobila ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Sliezskej univerzite v Katoviciach a v rokoch 2006 – 2012 v rovnakej funkcii na Univerzite v Belehrade, na Katedre slavistiky. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde je vedúcou Centra výskumu divadla. Vo svojej vedeckej práci sa orientuje na výskum dejín slovenského profesionálneho divadla a na osobnosti slovenského divadelníctva. Ako autorka sa podpísala pod mnohé odborné štúdie venované súčasnej slovenskej a slovanskej dráme i divadlu, píše recenzie a prekladá z poľštiny a zo srbčiny.