Humanizmus verzus popkultúra

Denys Arcand: Ježiš z Montrealu

Réžia: Ján Luterán

Preklad: Zuzana Hekel

Dramaturgia: Daniel Majling

Scéna: Juraj Kuchárek

Kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Hudba: Daniel Fischer, Adam Ilyas Kuruc

Pohybová spolupráca: Ladislav Cmorej

Účinkujú:

Herec a režisér Daniel Coulombe: Martin Šalacha

Herečka Mireille Fontaineová: Anežka Petrová

Herečka Constance Lazureová: Zuzana Porubjaková

Herec Martin Durocher: Gregor Hološka

Herec René Sylvestre: Jakub Rybárik

Kňaz Raymond Leclerc: Alexander Bárta

Advokát Richard Cardinal: Richard Stanke

Divadelná kritička France Garibaldiová, Dabingová herečka Sláva: Jana Oľhová

Režisér Jerzy Strelisky, Strážnik Bob Chalifoux, Čašník Julien, Herec, ktorý hrá Ivana K, Hlas režiséra: Roman Poláčik

Divadelný kritik Roméo Miroir, Vyšetrovateľ François Bastien, Sanitár Terry, Klient z pivovaru: Ondrej Kovaľ

Majiteľka reklamnej agentúry Regine Malouinová, Dabingová herečka Popula: Rebeka Poláková

Herec Pascal Berger, Vyšetrovateľ Marcel Brochu, Sanitár Mark, Klient z pivovaru: Daniel Ratimorský, a. h.

Chrámový zbor, diváci, tanečníci na castingu, filmový štáb, diváčka, partnerka advokáta Zabou, policajt, Fabienne, Greg, Pete: Ján Galovič, Sára Polyáková, a. h., Lenka Libjaková, a. h., Zuzana Znášiková, a. h., Nora Ibsenová, a. h., Ján Morávek, a. h., Jakub Jablonský, a. h.

Premiéra: 3. a 4. február 2024, Slovenské národné divadlo, Bratislava

Ježiš Kristus – človek, prorok, učiteľ. Ako historická postava bude vždy objektom výskumu – relikvie či predmety, ktoré údajne používal, sa (s dovolením cirkvi) podrobujú testom nových technológií. Pre veľkú časť obyvateľov zemegule je Kristus Boží Syn, vďaka ktorému sa po smrti dostanú do nebeského kráľovstva. V roku 2021 sa k rímskokatolíckej cirkvi hlásilo takmer 1,4 miliardy ľudí a katolíci tvorili 17,67 % svetovej populácie. Azda aj preto cirkev stále okolo neho udržuje auru mysticizmu. Ako sa píše v Jánovi 20:29: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Akékoľvek spochybnenie Kristovej božskosti vedie k okamžitým reakciám kresťanských fundamentalistov, ale i menej oddaných veriacich, často práve tých, ktorí vodu kážu a víno pijú. Krátko po premiére inscenácie Ježiš z Montrealu v Slovenskom národnom divadle sa zdvihla vlna nevôle, sformovaná do Otvorenej výzvy na zastavenie rúhavého divadelného predstavenia v Slovenskom národnom divadle, pričom autor(i) petície sa odvolávajú len na recenziu Sone Jánošovej v Denníku SME, sami inscenáciu nevideli.

Ježiš z Montrealu v SND je adaptáciou rovnomenného filmu Denysa Arcanda z roku 1989. Rozpráva o skupine umelcov, ktorí sa zapoja do projektu inscenovania pašií. Miestny farár ich režíruje už 30 rokov a chce ich trochu osviežiť. Zavolá preto režiséra Daniela, ktorý sa rozhodne vnímať Ježiša ako človeka z ľudu a jeho humanistické posolstvo sa stane imanentnou súčasťou života všetkých zainteresovaných. Po premiére pašií sú diváci svedkami akejsi evanjelizácie hercov, ktorí viac či menej prijmú za svoje hodnoty, ktoré Kristus hlása, no najviac postava ovplyvní samotného Daniela, ktorý stvárňuje Krista. Netreba mať špeciálne vedomosti na to, aby sme vedeli dopredu, ako sa to môže skončiť. Moderné adaptácie príbehu umučenia vždy zobrazujú tragický koniec. Človek je hriešny a smrteľný. Spomeňme napríklad román Gréka Nikosa Kazantzakisa Kristus znovu ukrižovaný či legendárnu inscenáciu Prorok Ilja inscenovanú Ondrejom Spišákom v Teatro Tatro. Seriál Mesiáš na Netflixe sa nedočkal druhej série, pretože divákom kládol otázku, či je hlavný hrdina fundamentalistický fanatik schopný spôsobiť svetovú vojnu. Ani počas Veľkej noci nepozeráme príbeh pašií preto, aby sme zistili, ako to dopadne, ale aby sme prežili, precítili nezištnú lásku a dobro, ktoré Kristus manifestoval svojím životom. Scenár Denysa Arcanda otvára témy pozitívnych hodnôt mimo liturgického sveta, ponára sa do intimity životov jednotlivých hercov, ktorých ovplyvnili ich postavy z pašií.

Prvá časť inscenácie sa venuje skúškam a premiére pašií. Po prvotnom predstavení hercov a „umeleckých“ prostredí, z ktorých ich Daniel vytiahne (dabing pornofilmov, reklama, komentovanie dokumentov), sledujeme skúšobný proces postupne vklinený medzi dialógy a umne gradovaný od prvej čítacej skúšky, pohyb v priestore, kostýmovú skúšku až po premiéru. Diváci sú tak svedkami nielen umeleckého výsledku, ale v etapách sledujú proces vzniku divadla a naberania istoty nielen v rámci hereckého prejavu, ale aj interpersonálnych vzťahov.

Ján Luterán v posledných sezónach režíruje inscenácie, do ktorých okrem aktuálnych reálií divadelnej hry prestupuje aj iný, hraný, často priamo divadelný svet. Boli to napríklad Idioti (2022), inscenácia Národného divadla Košice, v ktorej skupina ľudí ako protest proti systému či ako istý sociálny experiment na sebe aj spoločnosti predstiera, že jej členovia sú mentálne postihnutí. V inscenácii Perplex (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, 2022) sa v rámci neustále sa meniacich, ale vopred daných okolností v závere ukáže, že postavy sú len hercami „teatra mundi“, ktoré ovláda neviditeľná inštancia. Pre SND Luterán režíroval inscenáciu Špina (2022), ktorej súčasťou bolo ochotnícke divadelné vystúpenie. Do neho zakomponoval rôzne klišé súvisiace s prvoplánovou predstavou toho, ako má vyzerať avantgarda. Postavu divadelného kritika zo Špiny si Richard Stanke preniesol aj do Ježiša z Montrealu, no kým tam to bola vnútorne zlomená existencia, tu zastupuje kritikov ako povrchných príživníkov a utilitárskych pochlebovačov. Pašie v rámci inscenácie Ježiš z Montrealu skutočne predstavujú svojbytné dielo. Ak by inscenácia mala byť o tom, ako zasiahnuť dnešných kresťanov, ako im invenčným umeleckým jazykom pretlmočiť Kristovo umučenie, prvá polovica to naplnila. Scenár jednak veľmi šikovne vytvára paralely k obrazom z pašií, ktoré azda poznajú aj ateisti, jednak používa absolútne súčasný jazyk, faktograficky nadväzujúci na dnešok (napríklad keď jedna postava upozorní, že ľudia vždy boli zvedaví a lákalo ich násilie, preto sa zúčastňovali ukrižovaní a dnes postávajú pri dopravných nehodách). Práve tak vyznieva aj samotný akt ukrižovania, keď je nahý Kristus vystavený davu ako kus mäsa, výstavný exponát, obnažený, vákuovaný[1]. A predsa má aj tento obraz v sebe poéziu: z rembrandtovského prítmia v odlesku vystupuje nahé telo nalepené na fólii ako estetizovaná forma popravy. Aby sa mohol herec Daniel prvý raz vsúkať do fólie, vymyslel si režisér malý copperfieldovský trik na odpútanie pozornosti. Dvaja členovia zboru vyjdú na proscénium, aby s divákmi nacvičili krátky dvojhlas. Na jednej strane stoja pred rizikom, že bude väčšina sály mlčať, na druhej strane je to trochu premárnená šanca pri plnom hľadisku nevyužiť viachlas vyše 300 ľudí na hudobne zaujímavejší výsledok. Trik však za každých podmienok svojmu zámeru poslúži, výjav samotného ukrižovania sa šokujúco a surovo zjaví pred rozveselenými divákmi. Keď „Kristovo telo“ odvezú, inscenácia nepokračuje ďalej zmŕtvychvstaním, to už napokon ani nie je súčasťou pašií, tie sa končia uložením do hrobu. Postavy Márie a Márie Magdalény upozornia, že Ježiš sa nezjavil ani o päť, ani o desať rokov, jednoducho neprišiel. Napokon však Mária presvedčivo vysloví, že ho videla, hoci na javisku sa v zahalení zjaví iný herec, René (Jakub Rybárik). Prostredníctvom neho je tlmočené azda najzásadnejšie posolstvo kresťanskej viery. Vo chvíľach po Kristovom umučení a smrti nie je podstatné čakať na jeho zmŕtvychvstanie, aby sme v neho uverili. Dôležité je hľadať v ľuďoch hodnoty, ktoré šíril, a tak jeho posolstvo, jeho učenie vieme nájsť v každom z nás. Nemusí byť živý medzi nami, aby sme mohli v sebe zveľaďovať a kultivovať hodnoty dobra, lásky a pravdy. Záver prvej časti končí silným obrazom, keď sa na proscéniu zhromaždia všetci herci – všetci Kristovi učeníci. Kristovo miesto síce ostáva prázdne, ale je imanentne a nespochybniteľne prítomný v každom na javisku.

Nanovo inscenované pašie vyvolajú búrku nadšenia v odborných kruhoch, čím sa intertextovo vraciame práve k petícii spomenutej v úvode. Každé dielo, ktoré sa dotkne toho, čo považujeme za „tradičné“, strhne na seba pozornosť. Danielovi herci uverili tomu, čo hrajú, a zrazu sa majú vrátiť k svojim pôvodným životom. Po takomto zážitku to už nie je celkom možné. Druhá časť sleduje osudy ďalších repríz, ale aj hercov. Najvýraznejšou premenou prechádza postava Mireille (Anežka Petrová), nadanej herečky, ktorá svoj talent rozmieňala na drobné v reklamách na produkty, predávajúc ich svojím telom. Evidentná paralela s Máriou Magdalénou je zvýraznená aj kostýmom (kostýmy Alžbeta Kutliaková). Najprv ju „vlastní“ režisér Jerzy (Roman Poláčik) v teplákovej súprave s famóznou potlačou bližšie neidentifikovanej maľby barokových nahých tiel, farebne pripomínajúcich Caravaggiov štýl, ktorý sa zo vzdialenejších radov zlieva do leopardieho vzoru. Ramienkové šaty, ktoré má Mireille, sa vzorom približujú tejto teplákovej súprave, no rukavice červenej farby sú predzvesťou novej identity, ktorú postava demonštruje rifľami a červenou mikinou. Od neistej mladej ženy, ktorej mediálny úspech vsugeroval, že záleží len na jej vzhľade, herečka vykreslila pôsobivý obrat do nájdenej sebahodnoty, ktorú vypointuje záverečnou scénou na hojdačke – na mieste, kde jej Daniel ukázal, ako má nájsť svoje ja; ponorená do smútku z jeho smrti; náhle jej tvár ozdobí opatrný úsmev, ktorý dokazuje, že jeho posolstvo v nej žije ďalej.

Druhou ženskou postavou je Constance[2] (Zuzana Porubjaková). Jej história je len naznačená (otehotnela, ale deti nemá), pracuje v centre pre chudobných a bezdomovcov, herectvu sa vôbec nevenuje. Porubjaková ju charakterizovala láskavým tónom aj gestom, z ktorých sa dá vyčítať zmierenie s osudom a pokora, ktorá môže súvisieť s rozhodnutiami v minulosti. Utajený vzťah s kňazom Leclercom vyznieva ako jej údel, ktorý prijala a myslí si, že si nezaslúži viac. Leclerca stvárňuje Alexander Bárta. Nie je to jednoduchá postava; napriek tomu, že žije v hriechu (už 5 rokov má tajný vzťah s Constance), nie je v ňom pokora. Bárta ho charakterizuje odmeraným tónom a sebaistotou morálnej autority, o čom svedčí aj jeho monológ o tom, že dnes ľudia v kňazovi nehľadajú svätca, ale terapeuta.

O Ježišovi napokon nevieme nič. Môžeme veriť len tomu, čo o ňom bolo napísané a čo máme k dispozícii v obmedzenej podobe. Môžeme ho hodnotiť len prostredníctvom jeho zaznamenaných skutkov. To je aj kľúč, ktorý si na interpretáciu postavy Daniela zvolil Martin Šalacha. Je to protagonista, ktorý v skutočnosti stojí v druhom rade a pozerá sa, nechá konať druhých a konflikt rieši láskavým dotykom. Jeho celkový prejav je vľúdny, zhovievavý, stíšený, ale nie submisívny. Najmä v expresívnych scénach počas pašií kopírujúcich krížovú cestu je jeho javisková prítomnosť sebavedomá, zreteľne vidno nielen nasadenie Martina Šalachu v role Daniela, ale i Daniela, ktorý stvárňuje Krista, a ich vzájomný vplyv.

Inscenácia má trochu pomalší rozbeh, trvá, kým sa pozbierajú a predstavia jednotlivé figúrky so svojimi nedostatkami. Scény v dabingovom štúdiu pobavia, no ukazujú smutný osud hercov, ktorí buď majú na viac, ale nemajú príležitosti, alebo si z umenia urobili kšeft, alebo aj v mizernej príležitosti hľadajú kúsok umenia. Je zaujímavé sledovať postupné prekračovanie komfortných polôh hercov aj budovanie komunity pod záštitou režiséra Daniela. Luteránovi režijne sedia kolektívne autorské diela (často založené na hudbe či nejakej forme rytmizovania slov), preto prvej časti dominuje spoločné stvárnenie pašií. Neoddeliteľnou súčasťou je i zbor (autormi hudby sú Daniel Fischer a Adam Ilyas Kuruc), ktorý by sa dal pomenovať ako gospelový, no aj vzhľadom na použité hudobné nástroje sa pohybuje aj medzi chorálom, requiem či nenápadnou atmosférotvornou hudbou. V zbore sú angažovaní kvalitní spievajúci herci či hudobní interpreti, ich výkon nesprevádzajú nijaké intonačné ani rytmické zaváhania. Pri interaktívnej hre s publikom uchu lahodí sýty hlas Nory Ibsenovej, ktorý následne výrazne počuť z každého akordu.

Druhá časť inscenácie je založená na ponore do jednotlivých charakterov. Keď sa zhasnú blikajúce svetlá, vypne hudobné podfarbenie a kolektív hercov odíde do zákulisia, intímne situácie vyznievajú zjednodušujúco a vnútorne nemotivovane. Dych berúca scénografia Juraja Kuchárka, vrátane rôzne zakomponovaných kresťanských symbolov ako lampa v tvare svätožiary či bar za obrazom Božského srdca Ježišovho, kombinuje sakrálne a profánne v horizontálnej aj vertikálnej rovine. Rozvrstvuje priestor do samostatných miestností, ktoré dokážu fungovať aj ako celok a multifunkčne sa prelínať, je plná detailov, ktoré ironizujú, pointujú aj výtvarne dopovedajú. No hudba, blikajúce rekvizity a dymové clony trochu odpútavajú pozornosť od podstaty inscenácie a akoby legitimizovali to, proti čomu sa inscenácia chce vyhraniť. Faloš, povrchnosť a opulentnosť prekrývajúce hodnoty humanizmu a porozumenia.

---

[1]     Priznaná inšpirácia dielom Lawrencea Malstafa Shrink.

[2]     Postava s týmto menom sa vyskytuje vo viacerých Arcandových filmoch. V Invázii barbarov sa z nej stala rádová sestra, ktorú v inscenácii SND (2015) hrala Táňa Pauhofová.