| Divadlo | Nezávislé profesionálne zoskupenia |
|---|---|
| Inscenácia | Martin Hodoň a kol.: Negatív egotrip |
| Premiéra | 30. augusta 2019 |
| Divadelná sezóna | 2019/2020 |
Koncept a réžia: Martin Hodoň
Hudba: Ink midget
Produkcia: Gaffa o. z.
Účinkujú:
Lukáš Jurko, Mária Ševčíková, Peter Tilajčík
Profesionálne divadelné zoskupenie GAFFA o. z. funguje od roku 2015, pričom ich tvorba je charakteristická interdisciplinaritou, v ktorej využívajú autorský a experimentálny prístup. Dominantným princípom ich tvorby je práca s telesnosťou, ktorá ich žánrovo posúva k fyzickému divadlu a performancii.
Autorskú inscenáciu Martina Hodoňa Negatív egotrip tvorcovia sami charakterizujú ako performatívnu analýzu a súčasne divadelnú esej.[1] V kolektívnom diele majú ambíciu problematizovať tému zla a násilia. Zameriavajú sa na oblasť medziľudských vzťahov, pričom artikulujú jej negatívne aspekty, akými sú napríklad absencia porozumenia, neschopnosť naplnenia očakávaní jednotlivcov či násilie, ku ktorému dochádza vo vzťahoch. Všímajú si egoistické tendencie, ktoré sa manifestujú v drobných rozhovoroch a situáciách.
Úvod inscenácie začína diskotékou, na ktorej herci tancujú a rozcvičujú sa. Vzájomná interakcia je však redukovaná na minimum, v podstate k nej nedochádza vôbec. Oslava nenávisti v sprievode piesne Love To Hate You od Erasurea odkazuje na potrebu blízkych vzťahov a zároveň na bolesť, ktorú človek vo vzťahu prežíva. Scéna vrcholí náhlou zmenou hudby z diskotékovej na psychadelickú. Aktéri si líhajú na zem a tanec s rozcvičkou zakončujú sebaukájaním. „Prvá!… Prvý!“[2] Hlásia si navzájom. Sebestačný akt ponímajú ako individuálnu súťaž, v ktorej dominuje ego usilujúce sa o vlastné uspokojenie. Záver scény tvorí monológ protagonistky, v ktorom objasňuje princíp fenoménu expanzie energetických polí telies. Energetické pole telesa disponuje, podľa jej slov, prirodzenou vlastnosťou expanzie. Energetické pole expanduje a pohlcuje priestor okolo seba, až kým nenarazí na ďalšie expandujúce energetické pole – vtedy hranica jedného energetického poľa povolí a redukuje svoj objem v prospech expandujúceho poľa iného telesa. Následne sa teleso zmršťuje a býva absolútne pohltené ostatnými expandujúcimi energetickými poľami. Daná metafora odkazuje na princíp medziľudských vzťahov, v ktorých je ego jednotlivca natoľko dominantné, že utláča ego iného človeka, ktorého priestor na energetickú existenciu sa stáva obmedzeným.
Naratív inscenácie je tvorený z jednotlivých fragmentárnych výstupov, v ktorých možno nájsť repetitívne sa vracajúci motív, vychádzajúci z každodenných situácií, v ktorých tvorcovia zvýrazňujú rôzne pozície reflektujúce násilie. Vzorec je rovnaký, vo vzniknutom dialógu jeden zo zainteresovaných narazí na sklamanie, keď nie sú naplnené jeho očakávania z rozhovoru alebo iného medziľudského kontaktu. Ide o celú „farebnú škálu“ neúspešných interakcií, kde sa tvorcovia dotýkajú tých najbežnejších tém z prostredia ulice, obchodu alebo domácnosti. Napríklad vo výstupe, v ktorom sa protagonista pýta, či už išiel trolejbus, oslovená pani jeho otázku vníma ako obťažovanie, alebo predavač v obchode tvrdí zákazníkovi, že nemajú tovar, ktorý vidí, že majú. „Takých, ako vy tu nechceme!“[3] odmieta ho obslúžiť s týmito slovami. V sociálnej štruktúre môže byť narušený priestor vlastnej existencie, keď osobný komfort človeka je prioritou do takej miery, až potláča komfortnú zónu toho druhého. Hra tak prízvukuje opodstatnenie vymedzenia si vlastných hraníc a vytvorenia priestoru pre autonómnosť jedinca.
Okrem verejného priestranstva tvorcovia poukazujú práve na prostredia, od ktorých vo všeobecnosti očakávame istý typ bezpečia a nárokujeme si v nich ľudskosť a porozumenie, ako napríklad domácnosť, školské prostredie, ambulancia u psychológa alebo kostol. Upozorňujú na to, že práve na týchto miestach dochádza ku každodennému násiliu, napríklad prostredníctvom nervóznej matky s neposlušnými deťmi, kňaza, ktorý sa schováva pred zodpovednosťou, alebo psychológa, ktorý žiada od pacientky, aby pridala do svojej výpovede viac emócií. Situácie sú exponované až do absurdných momentov, v ktorých tvorcovia priznávajú komické prvky, ktoré však nesú záťaž zrkadliacej sa krutej reality. Do kontrastu k známym každodenným situáciám prikladajú krátke humorné koncertné vystúpenia, ktoré sú oslavou Vianoc a LGBT. Akoby sa snažili poukázať na to, že vo všadeprítomnej nenávisti a egoizme sa motivácie velebenia porozumenia a ľudskosti stávajú utopické a absurdné.
Aj keď sa inscenácia zaoberá násilím, nemožno povedať, že by násilne vplývala na recipienta. Vystupuje voči nemu skôr informatívne. Agresia obsiahnutá v prejavoch hercov sa v každom výstupe nachádza v určitom kontraste voči reakcii dialogického partnera. Kým jeden pôsobí agresívne, druhý tvorí určitý energetický protipól, pričom si tieto polohy herci striedajú, čo príjemným spôsobom pracuje s pozornosťou diváka, ktorá je skôr mobilizovaná, než vysilená pod tlakom ťažkého, negatívneho motívu hry. Podporuje to aj štýl herectva: autentické herectvo Márie Ševčíkovej je v určitej opozícii voči hereckému prejavu Petra Tilajčíka, ktorý je výrazným spôsobom štylizovaný. Odľahčujúcim prvkom je aj hudobná zložka, ktorá je v diele kompozične vyvážená. Tvorcovia využívajú štyri hudobné bloky. Diskotékové piesne z úvodu a záveru inscenáciu rámcujú. Uprostred hry sa nachádzajú dva koncertné výstupy. Celkovo tak hudobná zložka dodáva inscenácii určitý rytmus.
Dynamiku predstavenia určujú aj prudké zmeny v naratíve. Jednotlivé výstupy sú totiž riešené spôsobom, ktorý je príbuzný istému hereckému cvičeniu nazývanému aj freez. Cvičenie spočíva v tom, že rozohraná etuda je v určitom momente zastavená, herci zamrznú v polohe, v ktorej sa práve nachádzajú a jeden zo zúčastnených začína rozohrávať novú situáciu, ktorá vychádza z danej fyzickej pozície, avšak z predchádzajúcou etudou už nemá obsahovo nič spoločné. Ostatní zúčastnení musia na aktéra novej situácie nadviazať a rozohrávať ju v pointu, až kým nie sú opäť prerušení. Takéto riešenie inscenácii pomáha zvýrazniť momenty zrkadliace situácie v živote, keď v rýchlej dobe nadobúdame pocit, že len dobiehame in medias res energetické nastavenie iných ľudí a nestíhame sa im prispôsobiť alebo to nie sme ochotní urobiť, pretože naše vlastné potreby zostávajú nenaplnené. Z praktického hľadiska je dané riešenie pre inscenáciu prospešné najmä z hľadiska zdynamizovania deja. Prudká zmena deja vytvára efekt podobný strihu vo filme. Scénky sa menia okamžite a dianie zostáva rytmické a dynamické. Podobným spôsobom bola v poslednom období riešená napríklad inscenácia Pľúca v Divadle ASTORKA Korzo ‘90.[4]
Inscenátori pracujú s vyprázdnenou scénou, ktorá pripomína malú telocvičňu. Jej skromné vybavenie a jednoduchosť umožňuje upriamenie pozornosti na vzťahy. Bližšie nešpecifikované prostredie je však dourčované okrem verbálnej roviny aj využitím troch led panelových svetiel, ktoré herci funkčne používajú. Tyčové svetlá sú umiestnené na ramene a je možné ich polohovať do zvislej alebo vodorovnej polohy. Svetlo tak variabilne využívajú na konkretizáciu priestorov, napríklad v kostole ako kríž, využitím viacerých svetiel vytvárajú efekt cintorína, ich prekrytím napríklad dvojkríž pri odkaze na nacionalistické myšlienky. Jednoduchý svetelný dizajn je využitý aj na zmenu scény (zmena osvetlenia niekedy napomáha prechodu k novej situácii) alebo na podporu agresivity, ak napríklad protagonista zámerne zasvecuje a vypína svetlo alebo svieti hereckému partnerovi priamo do očí.
Hra sa cyklicky uzatvára diskotékou, ako predtucha opätovného návratu zla a nenávisti. Práve v kontexte pandemickej situácie a obdobia lockdownov sa hra javí ako obzvlášť aktuálna pre všade akcentovanú potrebu ľudskosti a vzájomnej pomoci. Zároveň zvyšujúce sa štatistiky psychických porúch, domáceho násilia a vyťažené linky prvej pomoci odkazujú k opaku. Inscenácia je tvarom skromná a pomerne zrozumiteľná, obsahom schopná dotknúť sa každého z nás.
[1] [cit. 15. 09. 2021] Dostupné na internete: https://www.facebook.com/events/3151824645045688/?acontext=%7B%22event_action_history%22%3A[%7B%22mechanism%22%3A%22search_results%22%2C%22surface%22%3A%22search%22%7D]%2C%22ref_notif_type%22%3Anull%7D
[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.
[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.
[4] [cit. 15. 09. 2021] Viac informácií o inscenácii dostupných na internete: https://www.odivadle.sk/predstavenie/pluca-astorka-per-art/
Napísanie tejto recenzie podporil:
Viktória Oroszová svoje magisterské štúdium ukončila v roku 2017 na Katedre estetiky FiF UK. V súčastnosti na nej pôsobí ako interná doktorandka. Vo svojej dizertačnej práci sa zameriava na prieniky nových médií a divadla. Čiastkové výskumy prezentovala na Teatrologickej konferencii v Banskej Bystrici a Estetickej konferencii v Bratislave. Publikuje v časopisoch KINO-IKON a Vlna. Na katedre vedie semináre Estetika fotografie a Estetika nových médií. S doc. Michalom Babiakom viedla seminár Estetika súčasných umeleckých tendencií. V roku 2016 absolvovala inštitucionálnu prax v archíve Divadelného ústavu. V roku 2017 bola členkou študentskej poroty v rámci semináru mladej kritiky na festivale Nová dráma. Od roku 2016 je členkou Slovenskej asociácie pre estetiku. Od roku 2017 je členkou občianskeho združenia UNIVERSAAL. Od roku 2018 je v realizačnom tíme medzinárodného festivalu súčasnej fotografie OFF Bratislava.
