Equus ako boh chaotickej mysle

Preklad: Danica Haláková
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna: Anita Szӧkeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Hudba: Juraj Haško
Réžia: Michal Náhlík
Osoby a obsadenie: Juraj Ďurdiak, Dávid Hartl, Jana Lieskovská, Pavol Plevčík, Anikó Vargová, Romana Dang Van, Róbert Halák, Katarína Čillíková
Divadlo Nová scéna sa od obdobia prelomu tisícročí prevažne sústreďovala na uvádzanie pôvodných slovenských muzikálov, ktoré doplnili svetové. Po viac než desaťročie bola hlavnou doménou divadla snaha cibriť tanec, hudbu a herectvo budujúce kvalitné muzikálové umelecké dielo. Úradovanie Juraja Ďurdiaka na poste riaditeľa divadla Nová scéna však počas štyroch rokov umožnilo, aby sa na jeho scéne začali objavovať čoraz pravidelnejšie činohry so zameraním na rôznorodé publikum. Hoci Ďurdiak kvôli finančným problémom divadla neskôr riaditeľskú stoličku opustil, je potrebné uznať, že pod jeho vedením sa divadlo odvážilo k inovatívnemu kroku, vďaka ktorému sa dramaturgia divadla pustila aj do vážnejších tém a medzi populárne muzikálové libretá sa vtesnali hĺbavejšie dramatické diela. Medzi spracovania týchto divadelných hier možno zaradiť aj divadelnú inscenáciu Petra Shaffera Equus hovoriacu o niekoľkých závažných témach, ako je životná frustrácia, sloboda ducha v procese budovania vlastnej integrity, normálnosť verzus bláznovstvo, sexualita verzus náboženstvo atď.
Spôsobom, akým sa podarilo Shafferovi kumulovať v hlavnej postave divadelnej hry Alana všetky spomenuté témy, vytvára autor v hre vnútorným konfliktom konflikt rodinný, ktorý ďalej graduje na celospoločenský, ba až existenciálny. Hlavná dejová línia odhaľuje príbeh „normálneho“ sedemnásťročného chlapca Alana Stranga, ktorý oslepí šesť koní a polícia vníma jeho konanie ako trestný čin proti bezbranným zvieratám. Súdna znalkyňa Hesther Salomonová však považuje za obeť skôr tohto dospievajúceho muža. To, kde sa napokon nachádza pravda, sa pokúsi vyriešiť psychiater Martin Dysart, ktorý sa postupne snaží nahliadnuť do chlapcovho vnútra a pochopiť systém jeho premýšľania.
Okrem vnútorného vývoja tragického hrdinu je v hre kľúčovým aj konflikt vznikajúci v jeho interakcii s osobnosťou doktora Dysarta, ktorému jeho vlastná žiarlivosť na chlapcov vášnivý život a pochybnosť o tom, čo je spoločensky normálne, bráni pacienta liečiť a usmerniť ho v súlade mravného a sociálneho očakávania. V súvislosti s týmto konfliktom drámy však inscenácia mierne pokrivkáva. Zatiaľ čo Dávid Hartl ako Alan ukazuje na nováčika profesionálnu schopnosť narábať s protikladnými polohami vzdorujúceho mladého muža a krehkého citlivého dieťaťa, Juraj Ďurdiak v role Dysarta zaostáva a prejavuje sa v jednej rovine, čím stráca jeho postava silu v rámci dokazovania svojho lekárskeho umenia a pozíciu hlavného sprievodcu príbehom. Ďurdiakovi sa darí zachytávať len jednotvárnu submisívnejšiu polohu doktora v konflikte, čím sa dramatické napätie miestami z inscenácie vytráca.
Pre ostatné postavy Alanových rodičov (Jana Lieskovská, Pavol Plevčík) a Hesther Salomonovú (Anikó Vargová) zase tvorcovia nevytvorili dostatočný priestor pre ich vnútorný vývoj. Mnohokrát sa zdalo, že keď sa hercom podarilo priblížiť k vyjadreniu ich vnútorných motivácií prísnej výchovy chlapca a odhaliť citlivé tajomstvá ich rodinného života, veľmi rýchlo museli z javiska odísť. Tieto momenty ich úprimných výpovedí mali dôležitú úlohu v budovaní dramatického napätia inscenácie, no tým, že frekvencia ich príchodov a odchodov bola príliš intenzívna, mnohé veci zostali akoby „visieť vo vzduchu“ – nedopovedané. Herci tak nemali príležitosť naplno prejaviť svoje možnosti vyjadrenia v súvislosti s rastom postavy v dramaticky nabitej situácii a interakcii s „vyšetrovateľom“ Dysartom.
Divadelná hra Petra Shaffera odkrýva a kumuluje mnoho tabuizovaných tém, ktoré nie je ľahké spracovať do jednoducho stráviteľnej podoby. Preto nie je prekvapením, že sa divadelní tvorcovia pokúsili o vyváženie možnej citlivej témy a ťaživej atmosféry prostredníctvom istej dávky irónie. Jej funkcia mala smerovať k odľahčeniu, no často bola až príliš silným kontrastom k vážnym situáciám v podobe nadávok, ktoré niekedy pôsobili až silene.
Dramaturgička Miriam Kičiňová v spolupráci s režisérom Michalom Náhlíkom považovala chlapcov zločin za ťažko racionálne vysvetliteľnú udalosť. Javisko bolo zobrazením Alanovho iracionálneho sveta, v ktorom sa evokujú situácie vysvetľujúce základné faktory vplývajúce na jeho mentálny, biologický a duchovný vývoj. Ako diváci sme sa tak ocitli v abstraktnom časopriestore, ktorý sa atmosféricky menil priamo úmerne s postupujúcou intenzitou terapeutického procesu. Spočiatku sa zdalo, že hlavným miestom deja je psychiatrická klinika, no príbehy, ktoré v nej svojím rozprávaním oživujú jednotlivé postavy Alanovho života, ilustrovali herci mizanscénicky do niekoľkých konkrétnych priestorov, kde boli jednotlivé časti skladačky chlapcovej minulosti lokalizované.
V strednej časti javiska sa nápadne na stenách kulís Dysartovej ordinácie vynímala časť sochy koňa. Vďaka tomu, že kôň vystupoval akoby zo škvrny patriacej do Rorschachovho testu skúmania ľudskej osobnosti, nebol realistickou kópiou živého koňa, odkazoval na podvedomie Alana a dodával divadelnému priestoru snový efekt. Slúžil aj ako odkaz na Alanovo náboženstvo, v ktorom kôň Equus nahradil Ježiša Krista. Scénografke Anite Szӧkeovej sa teda podarilo vytvoriť symbolicky nasýtenú, hoci minimalistickú scénu. Jasne odkazovala na ústredný problém Alana, ktorý si prostredníctvom tejto nezvyčajnej apoteózy buduje samého seba. Vďaka nápadu posunúť kulisy rámcujúce javiskový priestor smerom k hľadisku a zmenšiť tak hraciu plochu bola inscenácia komornejšou, čím korešpondovala s charakterom výpovede drámy.
Kvalita inscenácie Equus spočívala teda najmä v jej atmosfére, ktorej v nemalej miere dopomohlo aj spomenuté rozloženie priestoru a originálna práca so symbolikou koňa. Scénografia tiež ponúkla priestor na vytváranie surreálnych obrazov vzťahujúcich sa ku chaotickej mysli chlapca. Tieto obrazy vytvárali herci reprezentujúci postavy, ktoré vplývali na vývoj Alanovej životnej situácie, svojím postavením vo vysokých oknách psychiatrickej kliniky. Ich osvetlené nehybné telá pripomínali prízraky, ktoré sú neustále prítomné. Alanovo miesto pri odhaľovaní jeho vnútra patrilo náprotivnej strane javiska. Mizanscénicky toto rozloženie fungovalo veľmi dobre a jednoducho vyjadrovalo opozíciu, v ktorej sa Alan v inscenovanej dramatickej situácii ocitol.
Keďže doménou Divadla Nová scéna bolo rokmi muzikálové aranžmá, bolo by na škodu nevyužiť v tejto inscenácii hudobné skúsenosti hercov. Juraj Haško vytvoril pôvodnú hudbu komornej drámy jednotlivca súvisiacej s vonkajšími vplyvmi, ktoré predstavovali nehybne stojace telá postáv vyjadrujúce sa metaforicky prostredníctvom anglických pop-songov.
Režijno-dramaturgická koncepcia teda integrálne spolupracovala s hudobnou aj výtvarnou zložkou, čím vytvárala väčšie nároky na ďalšie herecké predvedenie. Aj keď sa väčšine hercov, ktorí majú schopnosti využívať svoju komplexnosť zahrňujúcu kvalitný hlasový prejav a dramatické prežívanie (predovšetkým sa to týka Jany Lieskovskej a Pavla Plevčíka), podarilo byť rovnocennou súčasťou dobre koncipovaného celku, herci Anikó Vargová a Juraj Ďurdiak (od ktorého ešte väčšmi závisel ústredný konflikt) mierne zaostávali. Dávid Hartl a Romana Dang Van ako najmladší hereckí predstavitelia postáv naopak poháňali inscenáciu vpred a balansovali miestami vytrácajúce sa dramatické napätie.
Hartl veľmi dobre pochopil problém Alanovho prestúpenia tenkej hranice medzi duchovnou extázou a sexuálnym uspokojením. V prejave prechádzal plynule a autenticky od neistého spomínania na zážitky s koňmi k vášnivému vytrženiu voči nim, čím akcentoval presvedčenie jeho postavy obetovať svoje telo i dušu bohu Equus (po latinsky kôň).
Mnohokrát sa pri prečítaní denných správ o rozličných neľudských činoch na celom svete pozastavím a pýtam sa samej seba, aké životné presvedčenie k nim človeka viedlo. Bolo to len zlo, ktoré je mu od narodenia vlastné, alebo to bola len deštruktívna evolúcia jeho mysle determinovaná prostredím, v ktorom žije, názormi, ktoré sú mu ponúkané a ktoré si vyberá za správne? Inscenácia Michala Náhlíka na túto nejasnosť o živote človeka síce jasne neodpovedá, ale upozorňuje, že to nejasné a omylné v nás, ktoré plynie z našich vášní, nás robí ľudskými. Režijne a dramaturgicky ide teda o inscenáciu zaujímavú, aj napriek niekoľkým mínusom v hereckom predvedení Dysarta.

Jana Hlodáková

Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.