Nová martinská inscenácia Mŕtvi to vidia inak je solídnou komédiou, ktorá žánrovo doplňuje repertoár divadla. Na jej rutinné spracovanie malo, zdá sa, vplyv aj autorovo pôsobenie vo filmovom svete Hollywoodu na začiatku dvadsiateho storočia, kde Rubio pracoval ako scenárista. Jej javisková podoba je málo nápaditá a pôsobí staromódne. Prím tu hrajú tendenčné fóry a jednoduchý konverzačný humor.
V minulosti, v dekáde vzniku Süskindovej hry, oslovil slovenské publikum v role starnúceho hudobníka Martin Huba pod taktovkou režiséra Martina Porubjaka. S najnovšou premiérou Kontrabasu sa však predstavil Roman Polák, hoci Martin Porubjak zúročil svoje skúsenosti s týmto textovým materiálom počas jeho opätovného prekladu aj na tejto inscenácii. Dramaturgická spolupráca pripadla Róbertovi Mankoveckému, ktorý sa spolu s režisérom rozhodol postavu hudobníka ilustrovať prítomnosťou dvoch mužov na javisku v reálnom vzťahu otec a syn (František Výrostko st. a František Výrostko ml.).
Martinské divadlo si obľúbeným divadelným sitcomom získalo divákov. Pri predstaveniach všetkých častí diváci nadšene napĺňajú hľadisko s príjemným očakávaním útoku na svoje bránice. Zároveň sa stávajú dobrovoľnými figurantmi, pripravenými čeliť spŕške ironických vtipov. Autori netaja, naopak pravidelne opakujú, že cieľom divadelného projektu je pozrieť sa na našu minulosť s hravou iróniu.
Po švédsky píšuci Fín Bengt Ahlfors patrí na Slovensku medzi obľúbených autorov decentných komédií. Decentných preto, že nepíše bulvár s jednoduchou zápletkou a kopancami do zadku. Sú to komédie, ktoré s niekedy aj čiernym humorom otvárajú problémy moderného sveta ako sex po šesťdesiatke či delenie dedičstva. Ahlfors je autorom viac ako tridsiatky hier. Najznámejšie z nich Iluzionisti, Posledná cigara, Divadelná komédia či Ale, ale, pani plukovníková sa s úspechom hrali a hrajú aj na Slovensku. Posledné tri menované tituly inscenovalo Slovenské národné divadlo.
Slovenské komorné divadlo má vo svojom repertoári ďalší titul pre detského diváka. K Zvedavej rozprávke (autor: Róbert Mankovecký, réžia: Viliam Hriadel) sa pridal Muflón Ancijáš. Dramaturgia divadla teda opäť stavila na nový, súčasný, autorský text. Kým iné divadlá uvádzajú klasické, ľudové rozprávky, SKD v Martine sa rozhodlo inscenovať rozprávkovú knižku jedinečného speváka, hudobníka s spisovateľa Branislava Jobusa.
Inscenácia A budeme si šepkať (premiéra 27. 3. 2009) v Slovenskom komornom divadle v Martine zožala úspechy doma aj v zahraničí. Poetický obraz o štyroch slovenských ženách, ktoré sa začiatkom 20. storočia odvážne pustili do boja s rodovými stereotypmi, zaujal mladšie i staršie publikum témou aj jej spracovaním.
V slovenskom kontexte existuje len veľmi málo takých intenzívnych prepojení medzi textom a divadlom, ako je to v prípade martinského divadla a hry Jozefa Hollého Kubo. Áno, viem. Táto veta je niekoľkonásobne omieľané klišé, ale je to fakt. A treba ho v súvislosti s tretím martinským naštudovaním tejto veselohry spomenúť, keďže režisér D. Gombár na túto tradíciu niekoľkokrát odkazuje.
Dramatická, veľká milostná báseň Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena je textom, ktorý je odvážne v dnešnej dobre inscenovať z viacerých dôvodov. Je rozprávkovo-nerozprávkovým textom, je tiež textom, ktorý sa do našej pamäte hlboko zapísal vďaka filmovej podobe Petra Weigla, v hlavnej úlohe s Magdou Vášáryovou, a dnešná doba je mentálne skôr naklonená milostným príbehom, ktoré majú shakespearovský tragický rozmer, ako k príbehom, ktoré končia dobre.
Martinská dramaturgia (Róbert Mankovecký) si v prípade divadelnej hry Kumšt francúzskej dramatičky Yasmniny Reza nemohla zvoliť lepšie. Nielen kvôli autorke hry, ktorá je prekladaná do nespočetného množstva jazykov a ktorá bola za svoju dramatickú tvorbu dokonca niekoľkokrát ocenená najvyššie stojacou cenou vo Francúzsku - Molierovou cenou. Ale aj zo žánrového hľadiska. Hra je priam školskou ukážkou (v tom najlepšom zmysle slova), ako je možné bravúrnu čistú komediálnu artistnosť spojiť so satirou, a to tak, že satira je vždy jej „dobrou“ podstatou...
Divadelná rozprávka pre deti Róberta Mankoveckého - Zvedavá rozprávka v réžii Viliama Hriadela - je príbehom, ktorý sa obracia na zmysel pre hru, radosť z tvorivosti a cit pre správne a spravodlivé tak u dieťaťa, ako aj dospelých. V jej základe totiž stojí bájka, ktorá je veľmi funkčne prepojená so slovnými hrami, pomocou ktorých sa základná dejová línia rozprávky vytvára. Základ hier so slovami tvorí ich doslovné chápanie, ktoré hlavní aktéri inscenácie aj fyzicky ukazujú (realizujú) v nespútanom gejzíre nápadov a vynaliezavosti. Deti i dospelí pri Zvedavej rozprávke majú možnosť učiť sa mnohému.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.