Slovenské komorné divadlo, Martin

Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho si divadelne porozumeli už na VŠMU. Doteraz o tom svedčí spomienka na preslávenú inscenáciu Ostrovského Výnosného miesta, ktorá síce nebola ich prvou spoluprácou, ale vyletela ďaleko za brány (i nad latku) školy. Les v SKD Martin možno s prižmúrením oka nazvať voľným pokračovaním javiskového podobenstva o falši, pretvárke, mamone a zhýralosti dneška, ktoré Brutovský s Dachom rozprávajú prostredníctvom tohto moralizujúceho ruského komédiografa.

Tvorcov Patrika Lančariča a Petra Pavlaca si kniha Vtedy v Bratislave získala natoľko, že sa ju po dvoch rokoch rozhodli opätovne spracovať. Po rozhlasovej adaptácii z roku 2013 jej dali aj divadelnú podobu. V oboch prípadoch treba vyzdvihnúť predovšetkým dramatizáciu Petra Pavlaca (rozhlasové a divadelné spracovanie sa v tomto ohľade líšia iba minimálne), ktorý Langerovej rozprávanie formuluje ako odpovede na otázky jej dcér. Jednoduchým nápadom sa Pavlacovi nenútene darí vystihnúť podstatu predlohy a zámer autorky.

Nová martinská inscenácia Mŕtvi to vidia inak je solídnou komédiou, ktorá žánrovo doplňuje repertoár divadla. Na jej rutinné spracovanie malo, zdá sa, vplyv aj autorovo pôsobenie vo filmovom svete Hollywoodu na začiatku dvadsiateho storočia, kde Rubio pracoval ako scenárista. Jej javisková podoba je málo nápaditá a pôsobí staromódne. Prím tu hrajú tendenčné fóry a jednoduchý konverzačný humor.

Martinské divadlo si obľúbeným divadelným sitcomom získalo divákov. Pri predstaveniach všetkých častí diváci nadšene napĺňajú hľadisko s príjemným očakávaním útoku na svoje bránice. Zároveň sa stávajú dobrovoľnými figurantmi, pripravenými čeliť spŕške ironických vtipov. Autori netaja, naopak pravidelne opakujú, že cieľom divadelného projektu je pozrieť sa na našu minulosť s hravou iróniu.

Po švédsky píšuci Fín Bengt Ahlfors patrí na Slovensku medzi obľúbených autorov decentných komédií. Decentných preto, že nepíše bulvár s jednoduchou zápletkou a kopancami do zadku. Sú to komédie, ktoré s niekedy aj čiernym humorom otvárajú problémy moderného sveta ako sex po šesťdesiatke či delenie dedičstva. Ahlfors je autorom viac ako tridsiatky hier. Najznámejšie z nich Iluzionisti, Posledná cigara, Divadelná komédia či Ale, ale, pani plukovníková sa s úspechom hrali a hrajú aj na Slovensku. Posledné tri menované tituly inscenovalo Slovenské národné divadlo.

Slovenské komorné divadlo má vo svojom repertoári ďalší titul pre detského diváka. K Zvedavej rozprávke (autor: Róbert Mankovecký, réžia: Viliam Hriadel) sa pridal Muflón Ancijáš. Dramaturgia divadla teda opäť stavila na nový, súčasný, autorský text. Kým iné divadlá uvádzajú klasické, ľudové rozprávky, SKD v Martine sa rozhodlo inscenovať rozprávkovú knižku jedinečného speváka, hudobníka s spisovateľa Branislava Jobusa.

Inscenácia A budeme si šepkať (premiéra 27. 3. 2009) v Slovenskom komornom divadle v Martine zožala úspechy doma aj v zahraničí. Poetický obraz o štyroch slovenských ženách, ktoré sa začiatkom 20. storočia odvážne pustili do boja s rodovými stereotypmi, zaujal mladšie i staršie publikum témou aj jej spracovaním.

V slovenskom kontexte existuje len veľmi málo takých intenzívnych prepojení medzi textom a divadlom, ako je to v prípade martinského divadla a hry Jozefa Hollého Kubo. Áno, viem. Táto veta je niekoľkonásobne omieľané klišé, ale je to fakt. A treba ho v súvislosti s tretím martinským naštudovaním tejto veselohry spomenúť, keďže režisér D. Gombár na túto tradíciu niekoľkokrát odkazuje.

Dramatická, veľká milostná báseň Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena je textom, ktorý je odvážne v dnešnej dobre inscenovať z viacerých dôvodov. Je rozprávkovo-nerozprávkovým textom, je tiež textom, ktorý sa do našej pamäte hlboko zapísal vďaka filmovej podobe Petra Weigla, v hlavnej úlohe s Magdou Vášáryovou, a dnešná doba je mentálne skôr naklonená milostným príbehom, ktoré majú shakespearovský tragický rozmer, ako k príbehom, ktoré končia dobre.