Mestské divadlo Žilina

Úplne prvou hrou, ktorú vygenerovala nová technológia bola AI: Když robot píše hru. Vznikla v roku 2021 v spolupráci pražského Švandovho divadla, Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity a Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení a režijne sa na nej podieľal Daniel Hrbek. Na Slovensku bola prvou takouto inscenáciou Babylónia v roku 2022 v réžii Emy Benčíkovej. Podľa recenzentky Zuzany Husárovej vygenerovala texty rôznych žánrov, ktoré obsahovali dialógy, filozofické state, poetický jazyk, texty piesní či reportáž. Dielo vzniklo v rámci platformy pre performatívne, hudobné a vizuálne umenie P*AKT, ktorá reprezentuje nezávislú umeleckú scénu. Režisér Eduard Kudláč sa rozhodol preskúmať možnosti, ale aj limity umelej inteligencie v inscenácii Tretia verzia pravdy v žilinskom repertoárovom zriaďovanom divadle. Zároveň týmto krokom potvrdil ambíciu divadla orientovať sa na odvážne texty, ktoré nespĺňajú konvenčné predstavy o dráme.

Súčasná doba prináša so sebou množstvo protirečivých sociálnych fenoménov. Stredná trieda prakticky mizne a dôsledkom je, že pribúda značné množstvo osôb ohrozených existenčnou chudobou. Bežnou praxou je mať viacero zamestnaní súčasne na úkor voľného času. Volanie po inklúzii, všímavosti, starostlivosti o seba prehlušuje toxická maskulinita, agresivita, hrubosť. Snahám o príjemnejšiu, spravodlivejšiu a snáď o niečo zrozumiteľnejšiu budúcnosť, vyžadujúcu si systematickosť, trpezlivosť a empatiu oponujú populisticky jednoduché odpovede na zložité, avšak akútne otázky doby, vyplývajúce z rýchlosti, akou sa mení svet pred našimi očami. Tieto témy otvára a prepája do vzájomných súvislostí aj inscenácia Mestského divadla Žilina Status Quo v réžii Mariána Amslera.

Aj v slovenských kamenných divadlách vznikajú z času na čas autorské inscenácie založené na metóde kolektívnej tvorby, ktorá je typická skôr pre nezávislé zoskupenia. Videli sme to napríklad v inscenácii 24 Slovenského národného divadla, ktorá reagovala na ruskú útočnú vojnu v Ukrajine. Táto tendencia súvisí s vnútornou potrebou tvorcov vyjadriť osobné, občianske a neraz i politické postoje na verejnej tribúne, akou divadlo nepochybne je. Deje sa tak v záujme scitlivovania spoločnosti, ale aj z túžby zakročiť (hoci len na symbolickej umeleckej úrovni) voči bezpráviu, či vyjadriť svoj vlastný názor.

Spomínate si na svoju detskú izbu? Na príjemné obdobie, keď to bol priestor na hranie, zábavu, v staršom veku úkryt pred otravnými dospelými, pred prvými sklamaniami a zlomeným srdcom. Štyri steny, ktoré si spomínajú na príbehy dospievania. To je pomerne idylická predstava, ale aká je skutočnosť? Platí to aj dnes? Vedia dospelí, rodičia, učitelia, kamaráti, blízki, čo sa tam deje? Veď zatvorené dvere sú zárukou istoty chráneného teritória adolescenta a na dverách pre istotu nápis Zákaz vstupu alebo iný typ výhražného označenia.

Dušan Makovický, Ivan Hálek a Albert Škarvan. Priatelia, vrstovníci, lekári, tolstojovci, svetobežníci. Práve z ich autentických zápiskov je zostavený autorský dramatický text Zuzany Palenčíkovej. A práve tieto tri postavy, historicky späté s Žilinou, sú už od začiatku sprievodcami inscenáciou. V úvode inscenácie sa premieta zrnitý čiernobiely „šum“, ktorý občasne prerušuje odpočítavanie evokujúce začiatok nemého filmu. Ide o médium vyvinuté koncom 19. storočia, v období, keď sa hlavní protagonisti spoznali počas štúdia na lekárskej fakulte v Prahe.

Mestské divadlo Žilina uviedlo jednu z najdiskutovanejších slovenských kníh minulého roka: autobiografický debut Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť. O výnimočnosti novely svedčí i to, že sa dostala do finálového výberu prestížnej literárnej súťaže Anasoft litera 2022. Pre chúlostivú tému zobrazenia milostného pomeru medzi dospievajúcim dievčaťom a starším mužom, jej učiteľom na výtvarnom krúžku, sa nevyhla škandálom. Búrlivú diskusiu rozpútala po tom, čo porota stiahla jej nomináciu na Cenu René (Anasoft litera gymnazistov 2022). Dôvodom boli obavy z recepcie na školách. Kniha by sa pritom mohla stať nástrojom prevencie násilia a v neposlednom rade ochrany detí a mládeže pred sexuálnym obťažovaním a zneužívaním.

Mestské divadlo Žilina si už získalo reputáciu inštitúcie, ktorá svoju dramaturgiu opiera o klasickú literatúru, resp. drámu s klasickou dramatickou štruktúrou (Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest, 2013; Maxim Gorkij: Falošná minca, 2015; Ladislav Mňačko: Smrť sa volá Engelchen, 2019 a ďalšie), avšak pravidelne uvádza aj súčasných svetových dramatikov (dramatičky podstatne menej). Popri Rolandovi Schimmelpfennigovi, Petrovi Handkemu či Ivanovi Vyrypajevovi sa tentokrát rozhodli inscenovať nórskeho dramatika Jona Fosseho, držiteľa prestížnych ocenení v oblasti drámy, napríklad Severskej ceny dramatikov (2002) či Medzinárodnej Ibsenovej ceny (2010).

Každému znalcovi muzikálového divadla sa po prečítaní tohto nadpisu určite v sluchu vynorí text a s ním i notoricky známa melódia piesne Money Money z muzikálu Kabaret, no tvorcovia žilinskej inscenácie Prachy ju využili ako jeden zo songov, ktorý na javisku nielen zaznie, ale výstižne charakterizuje i to, o čom takmer tri hodiny hrajú (a niekedy aj spievajú), jedno zo základných životných pravidiel – peniaze hýbu svetom.

Meno britskej autorky Lucy Prebble (1980) možno zachytili niektorí slovenskí televízni diváci – je spoluscenáristkou monumentálnej rodinnej ságy z prostredia mediálnych magnátov Boj o moc (Succession), a najmä autorkou mimoriadne úspešnej televíznej adaptácie autentických zápiskov luxusnej londýnskej prostitútky Tajný denník call girl (The Secret Diary of a Call Girl), čo napriek názvu nie je nejaký britský Sex v meste, ale zaujímavá psycho-sociologická sonda do istých vrstiev britskej spoločnosti. Autorkinu profesijnú históriu spomínam najmä preto, že nastavila moje očakávania od jej hry Vedľajšie účinky (The Effect): tešila som sa na produkt poctivého dramatického remesla, ktorý neuráža divákovu inteligenciu ani jazykový jemnocit, má originálnu myšlienku, spád a kaskády vtipných point.

Spracovanie udalostí, o ktorých dnes strácame povedomie, pričom ich hodnota je pre kolektívnu pamäť z rôznych príčin dôležitá, patrí už niekoľko sezón k hlavným dramaturgickým líniám slovenských divadiel. Súčasťou týchto línií je pripomínanie zásadných osobností histórie, či už v nej zohrali pozitívnu alebo negatívnu úlohu, ale čoraz častejšie sa tiež vraciame k nevýnimočným (v zmysle – nie nebežným), no predsa dôležitým príbehom tých, ktorých učebnice nespomínajú a ich stopa sa v dejinách odtlačila len vďaka bežným záznamom, spomienkam pamätníkov či cielenému výskumu (viaceré spracovania Denníka Anny Frankovej, inscenácie reportážnej literatúry – Vojna nemá ženskú tvár, Americký cisár...). Napokon, náhľady do minulosti sú okrem iného jednou z kľúčových edukačných stratégií rôznych občianskych iniciatív aj inštitúcií zaoberajúcich sa pamäťou (Living Memory, Post Bellum, Nadácia Milana Šimečku a i.), a rovnako i takéto inscenácie majú v divákovi vzbudiť otázky dotýkajúce sa histórie a jej odkazov pre súčasnosť. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj inscenáciu Smrť sa volá Engelchen v Mestskom divadle Žilina.