(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Od mýtu k dvojnásobným mesačným lupom

Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.

Smutná nostalgia za Stalinom

Keby bolo komu pripomínať minulosť a keby bolo toto pripomínanie adekvátne umelecky spracované, teda v tomto prípade divadelne naštudované, možno by to malo zmysel. Ale koho by to zaujímalo? Trocha alibistická parafráza o nič menej alibistickej repliky z inscenácie Stalin v Žiline v sebe nesie o čosi viac pravdy než pôvodne tvorcovia zamýšľali.

Ako čistá forma žilinských sistier

Réžie Eduarda Kudláča už môžeme považovať v kontexte slovenského divadla za – svojím spôsobom – typické. Ak ideme na Kudláča, vieme, čo asi dostaneme. Dôraz na vytváraní statických mizanscén. Pohyby a správanie postáv nebývajú motivované logickými požiadavkami textu, ale abstrakciou vnútorných pocitov.

Nie SEČ, človek je dôležitý

Stôl, za ním stolička, vzdialenosť je presne tridsať centimetrov, k stoličke prichádza ona, sadá si, vezme hlavu do rúk. Vzadu tri mikrofóny, každý presne stodvadsať centimetrov od toho ďalšieho, stoja pri nich tri ženy, hovoria. Jedna zo žien pristupuje k vaničke s vodou, nechce si spomenúť na stredoeurópsky čas, ponorí hlavu do vody a mlčí. Druhá fáza, desať minút. Desať minút je štandard, ktorý dokážem vydržať pozerať sa na statický prednes už aj tak neakčnej drámy. Zatváram oči, tretia fáza.

S Kantom a nerozumom na šírom mori

Búrenie vĺn a škriekajúce čajky, ktoré dávajú tušiť loď hojdajúcu sa na mori. Na palube zaoceánskej lode sa plaví takmer slepý profesor Immanuel Kant, jeho manželka a verný papagáj Friedrich. Cieľovou destináciou je Amerika, kde si profesor filozofie má vyzdvihnúť čestný doktorát Kolumbijskej univerzity a kde mu - ako dúfa - tí najlepší odborníci zoperujú zrak postihnutý glaukómom. Na lodi spolu s Kantom, manželkou a papagájom sivým cestuje ešte milionárka, arcibiskup, lodný personál a smotánka. Chystá sa lampiónová slávnosť.

Kudláčove decentné nadávky publiku

Zavŕšením divadelnej sezóny slovenských premiér v Mestskom divadle Žilina sa stala inscenácia hry Petra Handkeho Podzemné blues (Untertag blues). Umeleckému šéfovi Eduardovi Kudláčovi a dramaturgičke Zuzane Palenčíkovej sa naozaj podarilo pripraviť sezónu žánrovo vyváženú a dodržať pritom svoj prvotný cieľ – slovenské premiéry.

Lov na žilinského diváka

Najväčší európsky cicavec je práve los obyčajný (váha od 200 kg až do 500 kg). Vyskytuje sa najmä v severských krajinách. K rozšíreným jeleňovitým zverom patrí napríklad i v Poľsku. Lov na losa je udalosťou loveckej sezóny a vo Švédsku si dokonca vyberajú špeciálnu dovolenku počas obdobia lovu losov.

Minimá minimalizmu

V Mestskom divadle Žilina sa rozhodli po dvoch skúsenostiach režiséra Eduarda Kudláča s textami Rolanda Schimmelpfenniga siahnuť po hre Push Up 1 - 3. Tento výber v sezóne slovenských premiér je celkom pochopiteľný. Hra má tematicky čo povedať aj nášmu divákovi, jej obsah je do určitej miery celkom prenosný, a je to jedna z ďalších výziev pre režiséra Eduarda Kudláča ako posunúť, prehĺbiť, využiť svoj minimalistický režijný rukopis.

Go to Top