Divadlo Astorka Korzo '90, Bratislava

Reportáž je obľúbeným žánrom – čitateľ sa prostredníctvom nej dostane do iných kútov sveta vďaka autentickému nazeraniu autora/autorky. Môže sa z nej dozvedieť napríklad inde nepublikované informácie o geografických, kultúrnych či sociálnych zvláštnostiach krajín, ktoré možno nikdy nenavštívi. Čo však motivuje Slováka alebo Slovenku, aby si prečítal/a reportáž o Slovensku?

Viac ako polovica zo siedmich inscenácií, ktoré Ondrej Spišák vytvoril v Astorke od svojho nástupu do funkcie interného režiséra a umeleckého šéfa, prináša témy z rodinného prostredia. Halpern a Johnson (2022) humorným spôsobom rozpráva o mileneckom trojuholníku, o ktorom sa manžel dozvie až po smrti svojej manželky, Posledná barónka (2022) je groteskno-dramatickým retrospektívnym pohľadom do života rodiny významného slovenského maliara Ladislava Mednyánszkeho očami jeho netere Margity Czóbelovej a Pohľad z mosta (2020) je realistickou tragédiou o láske starnúceho ženatého muža k neteri.

Tém, ktorých je stále málo. I tak by sa dala nazvať najnovšia inscenácia režiséra Ondreja Spišáka Jakub a jeho pán. Pocta Denisovi Diderotovi, ktorá vznikla ako dramatizácia (1971) románu Denisa Diderota Jakub Fatalista (1796) od Milana Kunderu. Samotný Kundera síce text považoval za variáciu na román, a nie nejakú oficiálnu formu literárne chápanej divadelnej adaptácie, avšak dôležitejšie je významové a výrazové prepojenie chápania pojmu kunderovskej variantnosti s jeho premiérovanou inscenačnou podobou.

Divadlo Astorka si zvolilo na adaptáciu dobrý text. Dvojici Jakubovi a Jurajovi Nvotovcom sa poetika novely hodí. Malý človek zomletý mašinériou moci či princíp prirodzene produkujúci smiech cez slzy akoby reprezentovali ich divadelný svetonázor. K textu pristúpili inovatívne, s ohľadom na požiadavky divadla, a akcentovali línie odovzdávajúce odkaz dnešnému divákovi.

Množstvo mužských postáv s dobovými bradami, niektoré v štýle cisára Františka Jozefa I., veľa preobliekania, zdvojenie hlavnej postavy barónky Margity Czóbelovej na jej mladučké a zostarnuté ja, tance hrôzostrašne pôsobiacich masiek na fašiangovom bále, rýchle až magicky pôsobiace scénické a herecké akcie, hladké prechody z minulosti do prítomnosti a budúcnosti, náladotvorné filmové dokrútky s jasnou prírodnou symbolikou, mizanscénické oscilovanie medzi významami smrti, skazy a večnej nádeje v ľudské dobro, scénická hudba rýchlo pretekajúca z durových do molových tónov, od čistých klasických klavírnych štruktúr evokujúcich dobro a nádheru tatranských hôr až po frivolne swingové, valčíkové, dobové, tanečné (citát z piesne Františka Krištofa Veselého) či búrlivo disharmonické, ktoré sú predzvesťou vojnových udalostí alebo ich sprevádzajú. To všetko sa dá „jedným dychom“ cítiť a zaregistrovať ako niečo veľmi uspokojivo príťažlivé v réžii Ondreja Spišáka v Divadle ASTORKA Korzo ´90. Ide o inscenáciu Posledná barónka, voľnejšiu dramatizáciu rovnomenného dokurománu Silvestra Lavríka.

Jeden zimný deň v predvečer norimberských procesov. Bývalý minister letectva a zakladateľ gestapa Hermann Göring obracia v rukách tabuľky s tmavými aj pestrými škvrnami. Je rok 1945 a z poverenia tribunálu práve prechádza sériou psychologických testov, ktoré majú potvrdiť jeho schopnosť podstúpiť súd. Americký armádny psychiater Douglas Kelley a psychológ Gustave Gilbert vedia, že známy Rorschachov test im cez desať rôzne zložitých atramentových odtlačkov dovolí nazrieť do toho, čo nacistický funkcionár cíti a prežíva na samotke v prízemí väznice. No očakávajú ešte viac. Pred očami sa im obnaží Göringov charakter.

V komplikovanej situácii spôsobenej pandémiou mala v septembri 2020 v Divadle ASTORKA Korzo '90 premiéru hra Arthura Millera Pohľad z mosta v réžii Michala Spišáka. Tematickým východiskom dramatickej predlohy sa stala sociálna periféria americkej spoločnosti päťdesiatych rokov 20. storočia, prostredie najslabšie platených a zároveň najťažšie pracujúcich robotníkov a ilegálnych prisťahovalcov. V súčasnosti sa problém nelegálnej migrácie a práce týka aj európskeho kontinentu, na ktorý prúdia davy ázijských a afrických ekonomických, politických a vojnových utečencov.

Kosova režijná interpretácia Gogoľovej hry Revízor potvrdila istotu o večne živých a aktuálnych témach tak literárnych, ako aj dramatických diel tohto velikána ruskej a svetovej literatúry. Bez ohľadu na fakt, že námet Revízora pochádza od ďalšieho velikána ruskej a svetovej tvorby – Alexandra Sergejeviča Puškina – možno aj pri uvedení hry v Astorke hovoriť či konštatovať iba: Nech žije Gogoľ!

Súčasná téma, ktorá indikuje zžieravé problémy doby, je odjakživa čímsi, čo vyživuje životaschopnosť divadla, ktorého podstatou je živé prepojenie javiska a hľadiska. Dych súčasnosti aj jeho rytmus, ako rytmus srdca živého organizmu, robí z divadla platformu pre vyjadrenie dneška a predovšetkým pre predostretie a zreteľné artikulovanie najzávažnejších problémov doby, hoci v šate, čo pristane viac klaunom než tragédom.

Film svetoznámeho oceňovaného režiséra Miloša Formana, ktorý sa stal emblémovým dielom československej kinematografie 60. rokov, preslávil seba aj hlavných predstaviteľov tohto filmu vo svete, ale predovšetkým v západnej Európe hneď po jeho vzniku. Scenár vytvorili Ivan Passer, Jaroslav Papoušek a Miloš Forman. Inscenácia, ktorej východiskom je pôvodný scenár filmu Lásky jednej plavovlásky, nie je imitáciou filmovej predlohy tak, ako príbeh poznáme z rovnomenného filmu, ale animovaním príbehu na javisku a oživením jeho vnútorného zmyslu divadelným jazykom.