(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2019/2020

Fridrich Johann Franz Woyzeck, narodený roku 2030

Na začiatku prichádzajú milo pôsobiace postavy klaunov. Ich hravé situačné scény postupne získavajú drsnejší cirkusový humor. Prichádza Kapitánka ako cudzí nadriadený element. Výstrelom z hyperbolizovanej vojenskej pištole ukončí ich výstupy. Amplifikovane vydáva príkaz, že ku klaunom treba pridať na obveselenie publika – opicu... čo má byť vojak Franz. Ten sa usmieva ako dieťa. Ostatní s ním fyzicky manipulujú ako s predmetom. Tak sa postupne mení nálada a odkaz scény divákovi pred očami...

Mohol to byť slušný storytelling, je z toho podpriemerná inscenácia

Odborná reflexia autobiografickej inscenácie je v jednej veci naozaj nepríjemná. Nech sa snažíte byť akokoľvek vecný, je prakticky jasné, že sa nevyhnete formuláciám, ktoré sa nedotýkajú len profesijných schopností, ale aj osobnosti autora. Umelecká činnosť je vždy tak trochu o odkrývaní súkromia, v tomto prípade však niekoľkonásobne

Vyčerpávajúca hodina dejepisu

Text romantickej historickej hry Marína Havranová vznikol v roku 1941, počas zúriacej druhej svetovej vojny, a tak je tento príbeh z obdobia meruôsmych rokov akousi paralelou na súdobé spoločenské udalosti. Dnes, keď sa Slováci cieľavedome hlásia ku štúrovskému odkazu a potvrdzujú svoje postavenie v rámci priestoru Európskej únie, vyznieva tento boj o svojbytnosť a rovnoprávnosť nanajvýš zaujímavo. Nie však v tom doslovnom zmysle slova, ale v pochopení dôležitosti vlastného jazyka, špecifickosti národa, komplexnosti histórie malých národov a veľkých svetových dejín.

Prešovský národ má svoj muzikál

Môže to znieť na prvé počutie zvláštne, no je to tak. Prešovské národné divadlo má na svojom repertoári muzikál. Hneď za tým však treba dodať, že insitný, hoci v promo materiáloch sa tento prívlastok neuvádza. Tak či onak, Michaela Zakuťanská môže od premiéry inscenácie Jahodové polia o sebe oficiálne tvrdiť, že už je aj libretistkou.

Poslední nebudú svätými

Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní.

Srdce si žije svojím životom

Savyon Liebrecht, izraelská spisovateľka, ktorej rodičia prežili holokaust, sa narodila v Mníchove v roku 1948. Na univerzite v Tel Avive vyštudovala filozofiu a literatúru. Od roku 1986 publikuje romány, novely a poviedky (Apples from Desert, A Man and a Woman and a Man, A Good Place for the Night, The Women My Father Knew). Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Jedna z jej hier, Banalita lásky, bola adaptovaná na operné libreto a v Nemecku sa stretla s veľkým ohlasom. Práve túto hru sa rozhodli uviesť v rámci sezóny 2019/2020 aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Posledná Lekcia

Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý – pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov.

Manifest možností, hrátky so slobodou a marazmom

Spoločensky angažované sociálne témy sa pre svoj intelektuálny a filozofujúci charakter pomerne zriedkavo objavujú v pohybovom divadle a v činoherných inscenáciách zas málokedy nachádzajú výrazný tanečný a fyzický prejav. V tanečnom pohybe sa často prezentujú výbušnou dynamikou, morálny apel sa v pohybovom jazyku takmer mechanicky transformuje do exponovaného gesta.

Nech žije Gogoľ! Ale radšej nie na večné časy!

Kosova režijná interpretácia Gogoľovej hry Revízor potvrdila istotu o večne živých a aktuálnych témach tak literárnych, ako aj dramatických diel tohto velikána ruskej a svetovej literatúry. Bez ohľadu na fakt, že námet Revízora pochádza od ďalšieho velikána ruskej a svetovej tvorby – Alexandra Sergejeviča Puškina – možno aj pri uvedení hry v Astorke hovoriť či konštatovať iba: Nech žije Gogoľ!

A šak tak hutorim… Pygmalion!

George Bernard Shaw, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1925) a zakladateľ modernej britskej drámy, nie je slovenskému divákovi neznámy. Ak načrieme do inscenačnej tradície uvádzania jeho hier na slovenských profesionálnych javiskách, zistíme, že k jeho najinscenovanejším drámam patrí Pygmalion (10 naštudovaní v rozmedzí rokov 1921 – 1993). Na základe tejto divadelnej hry bol vytvorený muzikál My fair lady v hlavných úlohách s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý priniesol Shawovi nezameniteľné miesto medzi svetovými dramatikmi.

Go to Top