Divadelná esej Eva

Autor a réžia: M. Hodoň
Dramaturgia: D. Čiripová
Hrá: P. Tilajčík
scéna a kostýmy: I. Macková
hudba: J. Vlk
pohybová spolupráca: J. Viňarský
svetelný dizajn: S. Šmálik
produkcia: gaffa o. z.
Premiéra 16. 12. 2016, Kostol klarisiek, Bratislava
„Autorská inscenácia je voľne inšpirovaná životmi Evy Braunovej, Nadeždy Allilujevovej, Clary Petacci, Gizelly Lutz a vierou. Vierou v osud a ideál,“ charakterizujú tvorcovia inscenáciu v PR texte. Martin Hodoň, scenárista a režisér v jednej osobe, sa nechal inšpirovať osudmi žien, ktoré sprevádzali a milovali diktátorov. Krehká blondínka Eva Braunová zbožňovala Adolfa Hitlera natoľko, že sa kvôli nemu pokúsila o samovraždu, neskôr sa stala jeho ženou tesne pred tým, než spolu na konci vojny dobrovoľne odišli zo života. Svojhlavá Nadežda Allilujevová, ktorá bola druhou ženou Stalina, zomrela ako 31-ročná, a dodnes nie je jasné, kto zapríčinil jej smrť. Mussoliniho milenku, o 28 rokov mladšiu Claru Petacci, zastrelili spolu s Ducem a potom zavesili (bez spodnej bielizne) nohami hore. Gizella Lutz bola dlhoročnou partnerkou maďarského vodcu pronacistickej strany Šípových krížov Ferenca Szálasiho, a podobne ako Eva Braun sa v poslednej chvíli stala jeho manželkou. Ako jediná zo všetkých spomínaných žien zomrela vo vysokom veku prirodzenou smrťou.
Ide o feministické divadlo, ženské divadlo, divadlo o ženách a pre ženy? Zvykli sme si, že také divadlo býva zväčša doménou tvorkýň. V tíme ambiciózneho projektu Eva však ženské pohlavie zastupujú iba dramaturgička (Dáša Čiripová) a autorka scény a kostýmov (Ivana Macková). Scenárista a režisér, jediný herec (Peter Tilajčík) aj spolupracovníci na hudobnom, pohybovom a svetelnom dizajne (Jozef Vlk, Jaro Viňarský a Slavomír Šmálik) sú muži. Bulletin nám ponúka viaceré inšpiračné zdroje inscenácie, opäť od mužských autorov: filozofické úvahy o láske a disciplíne od Jana Motala („Co však, když milujeme někoho, kdo není dobrý člověk?“ – pýta sa filozof okrem iného), nasledujú vzletné citáty najnespochybniteľnejších autorít filozofie a psychológie dvadsiateho storočia Michela Foucaulta a C. G. Junga. Už z bulletinu, samozrejme aj z inscenácie, je teda jasné, že vybraté protagonistky sú najmä zrkadlením autora, súčasťou hľadania jeho identity. Jungovský koncept anima a animy sa prirodzene objavuje i v scenári: „Každý muž, aj ja, v sebe nosí obraz ženy. Nie je to obraz určitej ženy, jednoducho je to obraz ženy, nejakej. Tento obraz predstavuje osobný ideál, ktorý sa vekom mení. Rovnako to platí aj u žien, ktoré majú tiež v sebe vrodený obraz muža, avšak u muža sa ten konkrétny obraz akoby zdokonaľoval, pričom u žien sa tento obraz nemení. Anima, ktorá takto ovláda ženu, je besnou predstavou, až fixnou ideou, ktorá sa stáva realitou.“
Genderovú parketu v slovenskom divadle do veľkej miery presadilo a definovalo Bábkové divadlo na Rázcestí z Banskej Bystrice, v oblasti transgenderu zase Divadlo Nomantinels. Mužské interpretácie ženských svetov, citlivé, originálne, však na Slovensku poznáme najmä z filmov, a to nielen z klasických Bergmanových opusov s Liv Ullmann, Harriet a Bibi Andersson či Ingrid Thulin. Zo súčasnej filmovej tvorby si pripomeňme napríklad naturalisticky a autenticky nakrútený film o lesbickom vzťahu Život Adèle Abdellatifa Kechicheho či Hodiny filmára aj divadelníka Stephena Daldryho.
Martin Hodoň sa však vydal smerom k sebe. Ak diváci či diváčky čakali, že sa dozvedia podrobnosti o živote a filozofii jeho inšpiračných zdrojov, teda partneriek diktátorov či priamo o nich samotných, nedočkali sa. V inscenácii takmer úplne absentujú konkrétne životopisné informácie, jednotlivé ženské postavy splývajú do jediného „ženského“ hlasu, z viacerých výpovedí, pokiaľ nemáme v ruke scenár, vzniká jedna výpoveď ženy, ktorá prešla utrpením rôzneho druhu a nakoniec ju zastihujeme pravdepodobne v konečnom štádiu v nejakej liečebni. Zo životov žien, ktoré ho inšpirovali, si autor scenára vyberá najmä to, čím sa sýti jeho anima a dopĺňa to mužskými komentármi, inšpirovanými zrejme obľúbenými filozofmi a sociológmi, pravdepodobne aj súkromným životom, avšak dôkladne zašifrovaným.
Všetky ženské výpovede, respektíve ich fragmenty, aj zriedkavé, no vlastne najdôležitejšie sumarizujúce mužské party, prezentuje jediný herec – Peter Tilajčík. Partnerom je mu najmä vysoké zrkadlo, ktoré znalci starožitností nazývajú psyché. Herec v ňom komunikuje so svojou dušou, s výpoveďami iných, pokúša sa dokonca o (auto)erotický akt.
Ženské výpovede (o postavách tu ťažko hovoriť) herec stvárňuje pomerne opisne – oblieka sa do spoločenských čiernych ženských šiat, najdlhší čas sú jeho kostýmom. Zrejme preto, aby tvorcovia dodali váhu niektorým – pre nich zrejme významným – osobným výpovediam, pri ktorých sa odhaľuje vnútro protagonistu/autora, herec sa niekoľkokrát vyzlečie úplne donaha. Súvislejšie „mužské“ výpovede sú teda prezentované bez šiat, iba na záver v civilnom mužskom oblečení.
Peter Tilajčík mal v tejto inscenácii pomerne ťažkú úlohu. Keďže ide o druh divadelnej eseje, musel zvládnuť množstvo niekedy nesúvisiaceho textu, náznakov postáv žien aj mužov bez hlbšej charakterizácie, ale zároveň nemali byť stvárnené povrchne a plocho. Vyzliekal sa na dosah od divákov, ktorým tak zblízka prezentoval svoje odhalené telo. Bol pritom v sústavnom pohybe – chvíľu sa prejavoval takmer tanečne, vzápätí plazením po dlážke, v pôvodnom priestore Kostola klarisiek aj skákaním po oltároch.
Peter Tilajčík svoju multiúlohu zvládol na štandardnej úrovni, no pozornému divákovi asi neušlo, že najlepšie mu „sedela“ záverečná časť inscenácie, v ktorej mohol už byť oblečený v mužských šatách a rozprávať text vychádzajúci zo skúsenosti, ktorá by mohla byť aj jeho vlastnou.
Výtvarný koncept vychádzal z priestoru, pre ktorý inscenácia pôvodne vznikla. Ide o kostol Povýšenia Svätého kríža, ľudovo nazývaný Kostol klarisiek. Hrá sa v presbytériu, pred hlavným oltárom, teda pred krucifixom. Prostredie kostola umožňuje efektnú prácu s tmou a svetlom, naddimenzovanými tieňmi, umožňuje hrať priamo „pod dohľadom“ svätých, ktorí akoby sa z výšky, pritom však ešte stále pomerne blízko, zarazene pozerali na tú Sodomu a Gomoru, ktorá sa pod nimi odohráva. Aby režisér zdôraznil prítomnosť oboch pohlaví v jednej osobe, zjavne cítil potrebu pracovať s motívom transvestizmu. Spolu so skákaním na oltár tak pracoval s „bohorúhačskými“ efektmi, možno aj preto, aby v publiku podporil emócie, lebo scenár sám je svojou náznakovou štruktúrou do veľkej miery emócií zbavený.
Aj z týchto dôvodov by sa žiadala i výraznejšia práca so zvukom a hudbou. Hudba koncepčne vychádzala z abstraktnejších polôh scenára, bola však viac „podmazom“ či preklenutím jednotlivých scén ako rovnocenným partnerom, rovnocennou zložkou inscenácie.
Po presune inscenácie do alternatívneho priestoru A4 výrazné, určujúce prostredie Kostola klarisiek nahradila triezvosť jednoduchého čierneho pozadia i baletizolu na dlážke. Odpadla teda ready made veľkolepá scénografia. Ostali rekvizity: zrkadlo, šampanské na záver… Presun podľa môjho názoru inscenácii prospel, umožnil publiku viac sa koncentrovať na výpoveď tvorcov, na text a herecký výkon Petra Tilajčíka v náročnej úlohe.
Na záver sa vráťme späť k bulletinu. Jeho súčasťou je aj malá anketa. Tvorcovia inscenácie odpovedajú na otázku, ktorá tam síce explicitne nestojí, no dá sa približne vydedukovať z odpovedí: Čo pre vás znamená mať vzťah? Scenárista a režisér Martin Hodoň odpovedá: „Ak sa vidím v tebe a ty vo mne, tak si aspoň raz umývaj zuby predo mnou.“ Štylisticky trocha komplikovane, no pomerne pôsobivo tu vyjadruje túžbu po jednoduchom, prostom akte blízkosti. Škoda, že vo svojej inscenácii venoval toľko energie všakovakým efektným konceptom a priestorom. Možno za tým bolo úsilie oprieť sa o ne, učiť sa, ako zaujať. V skutočnosti sme sa za hradbou osobností a celebrít s vierou a osobným ideálom autora mohli stretnúť len v zábleskoch.

Anna Grusková

Anna Grusková je česko-slovenská filmová, divadelná a rozhlasová autorka, režisérka, teatrologička a kurátorka. Vyštudovala divadelnú a filmovú vedu na Karlovej univerzite v Prahe a Ďalšie vzdelávanie filmového jazyka na VŠMU v Bratislave. Titul CSc. získala v roku 2006 v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Prednášala na Vysokej škole múzických umení, pracovala v Divadelnom ústave a v Slovenskej televízii. Viedla mnoho domácich i medzinárodných umeleckých projektov (America, Brides, Sarkofágy a bankomaty, Teatrálny svet 1839 - 1939), na ďalších sa zúčastnila ako autorka (Donaudrama, Šanca '89). Jej dráma Rabínka bola inscenovaná v Slovenskom národnom divadle. Ako filmárka o.i. režírovala dokumentárne filmy Rabínka (2012, K2 a STV), Návrat do horiaceho domu (2014, Anzio a Múzeum Slovenského národného povstania), najnovšie portrét spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej Profesionálna cudzinka (Reminiscencie, RTVS a Grimaldi production). V roku 2015 založila v Bratislave, kde žije, vlastnú produkčnú spoločnosť Reminiscencie (www.reminiscencie.sk).