Čo všetko vieme o mužoch a ženy im to tolerujú?

Scéna: Štefan Hudák a.h.
Kostýmy: Katarína Oľhová a.h.
Dramaturgia: Martin Timko
Réžia: Emil Spišák
Hrajú: Jozef Novysedlák, Mikuláš Macala, Peter Slovák
Premiéra dňa 17. apríla 2009 v Spišskom divadle Spišská Nová Ves
Titul Všetko o mužoch napísal Gavran ako pendant k svojej úspešnej komédii Všetko o ženách. V rámci prvého ročníka festivalu komorných inscenácií Divadelný Spiš, ktorý sa konal od 22. do 27. októbra, domáce divadlo reprízovalo rovnomenné predstavenie na záver festivalu. I napriek rozpačitému úvodu, počas ktorého sa z reproduktorov ozvalo viac než dlhé poďakovanie všetkým sponzorom, pripomínajúce hlásenie obecného rozhlasu, bolo plné hľadisko pripravené dozvedieť sa o mužoch viac – inými slovami, zopakovať si to, čo o nich už všetci dávno vieme. Ako inak – zo stereotypov.
Už samotná výpoveď scénografa divákovi naznačovala, čo mužský svet podľa neho charakterizuje. Statická scéna, ktorá sa v pozadí skladala z troch kusov „násteniek“, bola výtvarne poznačená rebelantstvom a nespútanosťou. Mohli za to potrhané tapety a zasprejované plochy, pripomínajúce nevydarené grafiti, ako aj koláž z písmen a sloganov, z ktorých sa mi jedna časť podarila dešifrovať ako „SEX“. Ak tam aj bolo napísané viac, nič iné ma ako muža – samozrejme – nezaujalo. Ako bonus mali náročnejší diváci možnosť riešiť hádanku o tom, či pár písmen „OVICH“ naozaj patrilo k priezvisku herečky Milly Jovovich alebo nie. Posledným jasným znakom scénografickej „mužnosti“ boli obrázky ženy a auta, pri ktorých nebolo jasné, či mali pripomínať plagáty z internátnej izby alebo skôr zo záchoda.
Okrem načrtnutého pozadia, scéna bola pomyselne rozdelená na tri hracie priestory – vľavo kuchyňa, v strede bar s malým parketom a napravo útulná miestnosť pre návštevy (asi obývačka). Príležitosť ako uliata pre herecký koncert mužského tria, ktoré sa nám v štyroch príbehoch snažilo dokázať, že muži iní byť ani nemôžu, lebo na to pri svojich problémoch nemajú čas.
Jednoduchá dramatická štruktúra textu opäť signalizovala predvídateľný vývoj postáv i niektorých príbehov; škoda len, že pauzy medzi jednotlivými výstupmi (kým sa herci prezliekali) boli aj napriek hudobným vsuvkám a disko-svetlám príliš zdĺhavé a prázdne. Omnoho zaujímavejšie preto bolo režijno-scénografické riešenie inscenácie Všetko o ženách, v ktorej režisér Weinciller dokázal herečky „využiť“ na to, aby si scénu zakaždým premenili sami a stihli sa popritom aj prezliecť. Z tohto hľadiska možno hovoriť o invenčnosti a pracovitosti žien, kým lenivosť a pohodlnosť sa mužom odpúšťa len preto, že sú mužmi.
Hneď úvodná scéna vo fitness centre v obrysoch načrtla nielen muskulatúry hercov, ale zároveň prvý variant vzťahov medzi ich postavami. Ivo, Pavle a Zoki – kamaráti, čo spolu chodia do fitka, aby tak popracovali nielen na sebe, ale aj na „kvalitnejších“ medziľudských vzťahoch. Pre nás – nezainteresovaných (keďže som vo fitness centre nikdy nebol a svoje problémy riešim zásadne s kamarátkami), bola táto intímna sonda do súťaživého sveta silných mužov a ich emócií priam osvietením. V jednotlivých výstupoch sme sa postupne dozvedali o tom, aký dôležitý je pocit súdržnosti; aké nevyhnutné je zachovať si odstup od citov, keď ide len o sex; aké sú ženy voči mužom neohľaduplné, keď ich svojou príťažlivosťou rozptyľujú pri výkone práce; či o tom, že trtkať kamarátovi ženu je vlastne charitou, ktorou Ivo zachránil Zokimu manželstvo.
V podstate bežné vyhrávanie replík, rozhovorov medzi mužmi nebolo ničím zvláštnym, keďže jedinými hereckými akciami bolo dvíhanie činiek, ľah-sedy a pohyby s uterákom. Tri typy postáv – Ivo, osamelý jazdec, povolaním advokát bez morálnych zábran, ktorý si zakladá na prestíži; Pavle, takisto advokát, ktorý sa snaží správať čestne za každých okolností; a Zoki, suchár-úradníček, ktorý „nie je ako oni“, a preto do partie príliš nezapadá. Vystatovačnosť, ješitnosť, ale aj márnivosť mužskej povahy dostali priestor na reflexiu. Na javisku sa hralo aj o tom, že kritériá úspechu očami mužov sú poznačené predovšetkým „výhrou“ a „prehrou“ v akejkoľvek významovej rovine. To viedlo len k jedinému zisteniu: „Kto nemá gule (na to, čo my), nie je chlap“. „Mačovstvo“, narcizmus, sebastrednosť – nielen o tom je fitko.
Traja kamaráti však nezostali len tam a scénka alkoholového opojenia na seba nenechala dlho čakať. Veď nakoniec – kde inde než v bare si môžu muži oddýchnuť a porozprávať sa, takpovediac, o všetkom? Dôvod stretnutia však spočíval aj v tom, že presne pred dvadsiatimi rokmi, za školských čias, si práve na tomto mieste dali chlapci prvý drink. Odvtedy zapíjajú priateľstvo a bohužiaľ – i pokrytectvo. To vyšlo najavo, keď sa Zoki dozvedel o tom, že mu najlepší priateľ Ivo spáva s manželkou. Ich cesty sa tu rozchádzajú, aby sa v závere opäť stretli… Pohľad na troch podgurážených pánov bol divácky vďačným momentom a dopomohli k nemu aj ich nemiestne komentáre na margo „cickatej“ a „ricatej“ čašníčky. No kto by to tým opitým hlavám netoleroval?!
S inou realitou než tou „priateľskou“, t.j. realitou sociálnou, sa stretávame v príbehu mafiánskeho bossa Maksa. Jeho motívom bol kšeft zohnať „hanblivého žrebca“, ktorý by to v striptízovom bare Eros na pódiu konečne roztočil. Komplic Rudi síce prísľúbil, že niekoho zoženie, no ako sa nakoniec ukázalo, žrebec menom Malý na to vôbec nebol stavaný (tvorcovia tu šikovne využili fyziognómiu Petra Slováka). Nielenže bol vychrtlý, ale divák vedel, že to aj tak robí zo zúfalstva. Bol totiž nezamestnaný a výplata z poslednej práce mu niekoľko mesiacov meškala. Odkaz na vážnosť tejto smutnej reality Rudi prehlušil, keď si to nakoniec za veľkého potlesku musel na parkete odkrútiť sám. To mu však celkom nevyšlo. Situáciu sa snažil zachrániť aj boss, no ani ten „nemal na to“ dotiahnuť to do konca. Hosťom preto sľúbil vrátiť peniaze a drink zdarma. Potvrdilo sa, že drsnosť je síce výsadou koženej bundy – no výzva dokazovať svoje výsady a prednosti vyzlečený môže niektorým chlapom poriadne znížiť sebavedomie.
Nepochybne – situácie, v ktorých si herci dovolili viac (ako bonus – Mikuláš Macala v postave Rudiho pohybmi končatín pripomínal hip-hopera na amfetamíne), všetkých pobavili. Štylistický rámec prevedenia tohto príbehu odkazoval na známu televíznu Mafstory, pričom dôkazom boli aj ostatné herecké výkony, prispôsobené gestám a frázam, ako napríklad „Ty chápeš čo chápem ja?“ v podaní rómskeho čáva Maksa (Jozef Novysedlák). Výrazný interpretačný posun tvorcov sa snažil parodovať lokálne sociálne pomery, nie som si však istý, koľkí z rómskeho etnika by tento láskavý humor prijali za svoj.
Tretí príbeh bol určený taktiež na pobavenie, i keď opäť len v rámci stereotypizácie, a to homosexuálneho páru Lea a Róberta. Ich pokojné spolužitie náhle narušil fotograf Denis, ktorý pricestoval z ďalekého Paríža na otvorenie svojej výstavy. Unavený provinciou, s manierami veľkého „umelca“ – spravil si z bytu svojho bývalého priateľa Lea hotel. Citové vydieranie a žiarlivosť, faloš a pretvárka – bolo ich dostatok na to, aby sa prítomní mohli zabaviť. Keď už nič iné, „vytočené buzničky“ sú vždy stávkou na istotu. Všetci tie okaté gestá zo sveta zženštilých mužov poznáme, a preto herci neponúkli nič nové. Stvárnenie postavy Róberta (Peter Slovák) sa navyše mohlo zdať protirečivé; keďže herec na jednej strane zaujímal postoj vážneho, rozumného partnera a na strane druhej si dovolil pár „teplých“ úletov pre efekt. Samoúčelný zostal aj absurdný moment listovania v ženskom porno časopise. Sme predsa tolerantní.
Ďalší príbeh – príbeh rodiny, bol z hľadiska dramatickej narácie autorom značne vykonštruovaný. Išlo o čakanie na brata Toma, ktorý sa mal po rokoch vrátiť z Ameriky, aby si uctil výročie úmrtia svojej matky. Ten ešte netušil, aký je otec utrápený a chorý, a že toto stretnutie vníma ako možnosť rozlúčiť sa so synom skôr než sám umrie na leukémiu. Dramatické hádky a vysvetľovačky vyústili do odhalení krívd a nedorozumení z minulosti – matka mala milenca a predtým než spáchala samovraždu, nechala list na rozlúčku, ktorý Tomo nikdy nečítal. Aj to bol dôvod prečo si syn matku idealizoval a všetko dával za vinu otcovi, ktorý pred ním isté okolnosti tajil. Nechcel vraj, aby Tomo svojej matke niečo vyčítal, mala predsa právo opustiť rodinu (síce nie kvôli otcovi-tyranovi, ale milencovi). Nakoniec si všetci všetko odpustia, Ján s otcom vyprevadia brata Toma na letisko a potlesk je zaslúžený. Zložité psychologické zvraty v postave Iva nebolo ťažké pochopiť, no všetko to prebehlo akosi v skratke a „po lopate“.
Skôr než nastal úplný záver si mohli diváci vychnutnať scénu „stretnutia kamarátov z mladosti v domove dôchodcov Budúcnosť“. Ivo, Pavel a Zoki sa vrátili prezlečení za senilných starcov, ktorí si nepamätajú ani vlastné mená. Divák mohol zabudnúť na obrázok milých skromných starčekov, známych z rozprávok a radšej sa nechal unášať vulgarizmami. Na javisku už zrazu nezáležalo na tom, kto komu vlastne trtkal ženu – skutočné priateľstvo predsa vydrží všetko. Nehovoriac o tom, že našetriť si na nafukovaciu Anču, ťapku vodky a cigarety je v trojici jednoduchšie. Teda – pri dnešnom dôchodku.
Aj napriek všetkým neduhom a krivdám, silné mužské ego sa dokázalo preniesť cez všetko. Gavranov text bol napísaný s nadhľadom a snažil sa odhaliť mužské šablóny správania v humorných i vážnych situáciách. Záverečná, samoúčelná choreografia na pieseň Petra Nagya „Aj tak sme stále frajeri“ sa síce zaliečala najmä tomu egu, no nie som si istý, či aj všetkým prítomným. Našťastie ma kamarát upozornil na to, že ono to tak medzi mužmi naozaj býva. Okamžite som začal riešiť dilemu svojej rodovej identity, no nič som nevyriešil. Prišiel som len na to, že všetko aj tak závisí od toho, kto v akom svete žije. A keď im to ostatní tolerujú, je o jeden svetový problém menej.

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.