Miera vyspelosti každej divadelnej kultúry sa meria aj bohatosťou spracovania svojej klasiky. Naša interpretačná tradícia nie je v porovnaní s okolitými divadelnými kultúrami zrovnateľne bohatá. Pripomenúc si historické súvislosti 19. storočia a rozvoj národnej kultúry ako celku, je to celkom pochopiteľné.
Talianske slnko, ako je mnohým známe, dokáže poriadne rozpáliť ľudské duše i lýtka. Inak tomu nebolo ani v 18. storočí, kedy Carlo Goldoni napísal jednu z najtemperamentnejších komédií v dejinách divadla. Horkokrvný naturel uštipačných žien, sexuálna náruživosť či neskrotnosť explozívnych prejavov v uličkách jednej malej rybárskej osady Chiozze, to všetko sa stalo Goldoniho inšpiráciou pre napísanie hry Poprask na lagúne. Dominantnou témou tu je vydaja chtivosť mladých žien, a to za každú cenu.
Podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska definujeme divadelnú inscenáciu ako „premenu literárnej štruktúry (scenára) na divadelnú. Inscenácia je výsledným tvarom vzájomného a dialektického pôsobenia všetkých inscenačných zložiek (lit. predloha, réžia, herectvo, scénografia a.i.), ich syntézou“.
„GINZBERG spal na koleji dva dny a po oba dva dny s ním studenti hovořili dlouho do noci. /sobota-neděle/. Důvěrník si nepamatoval vše o čem se hovořilo a jaké otázky byly kladeny, ale v podstatě se dá říci, že GINZBERG na všechny otázky odpovídal a tyto řeší z hlediska sexu. O svém sexuálním životě hovořil, jak se stal homosexuálem. Když byl malý chlapec jeho matka se zbláznila. On si od dětství představoval všechny ženy v této sexuální otázce jako blázny. Ale prý sa léčil a nyní o sobě prohlašuje, že je asi na půl. To znamená, že mu vyhovuje jak žena, tak i muž.
111 rokov po prvom uvedení aj najväčší skeptici musia uznať, že Edmondovi Rostandovi sa v jeho hre Cyrano de Bergerac „niečo veľmi podarilo“. Napriek všetkým pochybnostiam súčasníkov, úvahám o „opozdenosti“, povrchnosti, formálnosti atď tejto hry je dodnes úspešným titulom v repertoári európskych divadiel.
Sto päťdesiat rokov od smrti Giacoma Pucciniho sa v celosvetovom meradle stalo impulzom k ešte intenzívnejšej reflexii skladateľovho odkazu, ktorý však ani mimo jubilejného roka netrpí nedostatkom záujmu. V slovenských divadlách sú repertoárovými stálicami najmä tri najpopulárnejšie tituly (Bohéma, Tosca, Madama Butterfly), poznanie ostatných je – azda s výnimkou Turandot – mizivé. Banskobystrická opera má na svojom konte dve slovenské premiéry (Edgar, Lastovička), košická zasa prvenstvo v uvedení Sestry Angeliky, no do histórie sa zapísala aj prvou povojnovou inscenáciou Dievčaťa zo Západu. Z plejády pucciniovských titulov sa vedenie Štátneho divadla rozhodlo ísť cestou menej rizikovou a vrátiť po pätnástich rokoch v Košiciach najfrekventovanejšie dielo, japonskú tragédiu Madama Butterfly. Pokiaľ vnímame jej nasadenie v celoslovenskom kontexte, tak časová blízkosť k pozoruhodnej inscenácii Petra Konwitschného na scéne Opery SND košickému tvaru trocha sťažuje pozíciu, prípadne kdesi v podtexte nabáda k myšlienke tvorivého dialógu či aspoň umeleckej konfrontácie s nekonformnou bratislavskou verziou.
Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.
V Košiciach sa stretla dlhoročná zohratá bieloruská tvorivá skupina: autor Siarhej Kovaľov, výtvarník Valerij Račkovskij, hudobný skladateľ Pavel Kondrusevič a litovský režisér Oleg Žugžda. Meno režiséra som si zapamätal už dávnejšie aj ako dramatizátora rozprávok (Kráska a zvera, Popoluška) jeho inscenácií v ukrajinskom Užhorode a bulharskom Targovišti. Scénograf Račkovskij sa zasa zaslúžil o mimoriadny úspech predstavenia Orwellovej Farmy zvierat v srbskej Banja Luke (2007) a ocenenú Kondrusevičovu hudbu k Červenej čiapočke v Žugždovej réžii (Bieloruské bábkové divadlo z Mogilievska) som počul na festivale v Subotici (2001). (Aký je ten svet malý...). Spomínam to preto, že Košičania si tento raz do divadla nepozvali žiadnych druhotriednych tvorcov.
Dramaturgia žilinského Mestského divadla obohatila svoj rozložitý repertoár ďalším „labužníckym“ kúskom. Je ním inšpirácia hrou a inscenáciou americkej spoločnosti RSC (Reduced Shakespeare Company), ktorá sa úzko špecializuje na parodické, skrátené verzie notoricky známych diel, napríklad divadelných hier, filmov, či celých sérií beletrie. Zároveň je to slovná hračka so skratkou anglickej RSC (Royal Shakespeare Company).
Hra kostýmov a masiek, ktorú umožnil princíp divadla na divadle. Ako diváci tejto inscenácie sa ocitneme v divadle, ktoré zdanlivo už doslúžilo. Dlho potom, čo už všetci odišli, ktosi tu stále prebýva. Divák pozerá na opustený a nie celkom uprataný priestor javiska s náznakmi skladu kostýmov a rekvizít za čiernym plátenným horizontom. Žije tu vraj množstvo obyvateľov. Talentované divadelné mole a divadelné blchy.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.