Nevzniklo veľa významných hier o normalizácii, okrem hier Ruda Slobodu, na rozdiel od filmu, ktorý sa úspešne s nedávnou minulosťou vyrovnáva (či už český alebo najnovšie aj slovenský - Muzika). Špeciálnym subžánrom vnútri hier z predprevratového obdobia by boli drámy s tematikou spolupráce s ŠTB. Je to bolestivá ale integrálna súčasť totalitného režimu a bez jej pertraktovania sa o charaktere zriadenia, v ktorom sme žili, nepovie to podstatné.
Hovorí sa tomu aj výchova k divadlu. Pretože chodenie do divadla je aj o akomsi pozitívnom návyku. Diváka si treba vychovať, „zvyknúť ho“ na to, že v mieste jeho bydliska (alebo v blízkom meste) je divadlo. Najlepšie je, ak sa táto výchova začne už v detstve. Slovenské činoherné divadlá pravidelne pripravujú inscenáciu pre detského diváka.
Námet odchodu mocného muža do priestoru obyčajného občianstva, by mohol byť príležitosťou aj pre psychologickú drámu, štúdiu či duševný striptíz. To v tom prípade, keby autora zaujímal pád človeka.
Inscenácia hry Orchester od Jeana Anouilha mala na Malej scéne VŠMU premiéru 21. 11. 2008, v naštudovaní Michala Vajdičku, absolventky odboru herectva Henriety Mičkovicovej a hercov 4.ročníka, prevažne odboru muzikálové herectvo. Z týchto faktov aj vzhľadom na koncepciu hry bol zrejmý muzikálový charakter inscenácie, s výraznou hudobnou stránkou… Ako to však nakoniec dopadlo?
Príbeh je klišé, banalita, déja vu, konzumná konštrukcia a svojím spôsobom „zlátanina“. Tu je jeho obsah: odohráva sa v dnešnej Petržalke. Po prečítaní si scenára a zhliadnutí inscenácie si môžeme povedať, parafrázujúc podtitul Jarryho Kráľa Ubu, že „odohráva sa v Petržalke čiže nikde“. Taká je to tá Petržalka, fiktívna krajina, akýsi no man´s land. Lebo iba dve reálie od autora ju charakterizujú: ide v nej o drogy a o alkohol. Tak to je naozaj priveľmi klišéovitá definícia legendárneho bratislavského sídliska.
„Máme nariekať nad stratou historickej pamäti operujúcej v období medzi rokmi 68/89? Načo? Každý predsa sám dobre vie o tom, čo vtedy (ne)podpísal, (ne)povedal či (ne)urobil. Poznáme dôvody, treba im len správne rozumieť. Taká bola doba. To ona kládla nároky na jednotlivcov, nie oni na ňu.“
Ján Uličiansky, viac známy ako autor hier pre rozhlas a bábkové scény, sa po rokoch vrátil do Činohry SND. Vrátil sa preto, že roku 1995 uviedla úspešnú drámu Alergia. Tento raz však zostal na pôde, ktorú intímne pozná – divadlo pre deti. Po piatich rokoch naša prvá scéna naštudovala opäť rozprávku – Kocúr na kolieskových korčuliach.
Klauniáda zo súčasnosti pre bábkové divadlo Jozefa Mokoša Zahrajte sa s nami žije na slovenských scénach už vyše tridsať rokov. Po období, kedy sa najviac uvádzala v bábkových divadlách, jej posledné dve naštudovania patria činoherným scénam. Po Spišskom divadle (2000, réžia Štefan Fejko) sa ju v réžii a úprave Petra Kubu rozhodlo uviesť bratislavské Divadlo Ludus.
Divadlo Nová scéna prinieslo v závere tohto roka na svoje javisko rozprávkovú divadelnú inscenáciu Mrázik. Nasadenie tohto titulu je z dramaturgického hľadiska logické, veď s príchodom zimy sa blížia na celom Slovensku obľúbené a tradične udržiavané sviatky či zvyklosti ako napr. Sv. Mikuláš alebo Vianoce a s nimi spojené rôzne akcie pre deti.
Kliestova najpopulárnejšia dráma Katarínka z Heilbronnu vychádza z tradície rytierskych hier, kde česť muža a láska ženy je nadovšetko. Podobné romantické príbehy sú obľúbenými látkami na filmové spracovania, v Košiciach sa ukázalo, že dopyt po romantike je aj medzi divadelnými divákmi, najmä ak sa podobný titul na repertoári tamojšieho divadla neobjavil už veľmi dlho.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.