Hra Zem sa poslednýkrát hrala v roku 1974 v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Uvedenie drámy v Divadle Aréna bolo na slovenskom profesionálnom javisku premiérou po vyše 37 rokoch. Zabudnutý Vladimír Hurban Vladimírov sa po rokoch dočkal dôstojného objavenia v rámci slovenského divadelného prostredia.
Inscenácia Ľudorezy alebo moja pečeň stratila zmysel v produkcii Divadla Malá scéna STU sa neteší veľkému množstvu repríz. Dôvodom nie sú nevydarené inscenačné postupy, či herecké výkony, ale jej ťažká stráviteľnosť pre tuctového diváka. Provokatívny je už samotný text nemenej vyzývavého rakúskeho dramatika Wernera Schwaba.
Výnimočná tvorba spisovateľa Rudolfa Slobodu je jedným zo základných kameňov modernej slovenskej literatúry druhej polovice XX. storočia. Poézia, próza, dráma, všetky žánre literatúry v nezabudnuteľnej filozoficko-metaforizujúcej podobe obsiahol tento básnik neobyčajnosti všednosti vo svojom diele.
V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala za tribúnu razantného odkrývania v slovenskom prostredí opomínaných kapitol hudobnodramatickej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodné trendy (čo sa v značnej miere stáva v Bratislave i Košiciach), upriamovala dramaturgiu prioritne na renesanciu ranej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho a epoch pred a za ňou. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznamovať s tragickými belcantovými opusmi Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, s raritami „mladého“ Verdiho, ale aj s bežne neuvádzanými titulmi z pier talianskych veristických skladateľov.
Inscenácia Caffe RozKOkoš sa snaží preniesť divákov do kabaretu či putiky prvej polovice 20. storočia. Na miesto, kde človek v istom čase mohol stretnúť Edith Piaf, Marlene Dietrich, Josephine Baker a Franka Sinatru. Divadelná sála je preto ponorená do prítmia lámp a klasické hľadisko dopĺňajú okrúhle stolíky so sviečkami.
Druhou premiérou Baletu SND v sezóne 2010/2011 bola baletná dráma v dvoch dejstvách „ONEGIN“, ktorej autorom choreografie, réžie a koncepcie hudobnej dramaturgie je Vasilij Medvedev, autorom libreta Valerij Modestov, scénu a kostýmy navrhol Peter Čanecký, predstavenie hudobne naštudoval a dirigoval Peter Feranec a. h. Premiéry sa konali 18. a 19. februára v novej budove SND, Sála opery a baletu.
Ešte pred začiatkom predstavenia po foyeri Divadla Ludus pobehuje herec Lukáš Tandara, ktorý predstavuje malého prváčika Lukyho. Na chrbte má školskú aktovku, v ktorej schováva svoje písacie potreby a desiatu od starostlivej maminy. Kostým evokuje priam rozprávkový prototyp malého školáčika – flanelová károvaná košeľa a nohavice na traky. Luky sa vo foyeri infantilným tónom a s hranou rečovou vadou (trochu šušle a ako inak – nevie vysloviť „r“) prihovára deťom, no aj dospelým či uvádzačkám, všetkých slušne zdraví a pozýva na divadlo.
Inscenácia Abeceda zjedla teba v réžii študentky VŠMU Jany Mikitkovej je zameraná na cieľovú skupinu detí od 5 rokov. Mikitková a dramaturgička inscenácie Miriam Kičiňová sa inšpirovali pedagogickým odkazom Jana Amosa Komenského a jeho dielom Orbis Pictus, teda Svet v obrazoch. Koncept školy hrou, schola ludus a filozofia Divadla Ludus sú spojené nádoby, do ktorých Mikitkovej inscenácia programovo zapadá.
Umieranie je jedno (možno jediné) z javov, ktoré sú pomalé a tušené, a pritom nevyhnutné. Smrť, ktorá prichádza postupne, ale o to intenzívnejšie sa tlačí do ľudského podvedomia ako spomienka, je v dnešnej dobe stále tabuizovaná. A to sú len niektoré z najintenzívnejších pocitov, o ktorých chceme vedieť čo najmenej, ale pritom na ne myslíme. Čas dožívania, postupného konca, pomalého zomierania, ale o to drastickejšieho a obludnejšieho, sa stalo hlavným motívom diela Samuela Becketta.
Poetika dramatických textov Josefa Topola bola v čase svojho vzniku úzko prepojená s Divadlom za branou, ktoré Topol založil v roku 1965 spolu s režisérom Otomarom Krejčom, dramaturgom Karlom Krausom a hercami Janem Třískou a Mariou Tomášovou. Stavebným kameňom tohto divadla bol komorný priestor – v intímnej blízkosti komunikujúci s divákom, a dramaturgia opierajúca sa o lyrickú drámu, ktorá dokázala aj bez výraznejšieho deja do hĺbky analyzovať najhlbšie pohnútky v psyché človeka.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.