BYT ČI NEBYT

Samuel Šimko: Šváby
Réžia: Michal Vajdička
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú:
Grétka: Monika Šagátová
Edo: Adam Jančina
Zbynko: Samuel Šimko
Zlatko: Martin Kochan
Snom každého, nielen mladého, človeka je vlastné bývanie. Alebo aspoň čo najjednoduchší spôsob, ako ho dosiahnuť. V hre Šváby cez príbeh jednej nehnuteľnosti a jej súčasných obyvateľov mladí divadelníci prinášajú spracovanie problému zo života, ktorý trápi nielen ich rovesníkov. Hlavnými postavami sú bratia Edo a Zbynko, žijúci v malom byte. Starom, ale za to v pomerne dobrej lokalite. Mladí muži svoju existenciu počas dňa i noci zdieľajú na vetchom rozkladacom gauči v obývačke. Popri práci, popíjaniu či počúvaniu rozhlasu opatrujú svoju starú mamu. Za túto starostlivosť majú po babkinej smrti spoločne zdediť byt. Pre obe strany je to férová dohoda. No pre vnukov namiesto veľkej finančnej investície predstavuje nečakane veľkú investíciu času. Babka nie a nie umrieť.
Čierna komédia, ako uvádza popis k hre, nie je až taká čierna, ako by sa dalo v tomto okamihu predpokladať. Zápletkou hry nie je spriadať pokusy o ukončenie života nevládnej ženy. Hoci mimické náznaky a narážky sa medzi hercami objavili, avšak len pre docielenie komediálneho efektu. Autori inscenácie poukazujú na existenčné problémy, s ktorými sa bežne mladí ľudia potýkajú a tie komunikujú prostredníctvom odlišných typov postáv a ich prístupu k životu. Edo, ktorého stvárňuje Adam Jančina, je z bratov ten systematickejší. Ten, čo chodí každý deň do práce v sklade, aby sa Zbynko počas dňa venoval opatere starej mamy. Zbynko starej žene podá trikrát denne lieky, ak nezabudne a pohár vody, ak babka zakričí. Prítomnosť starkej vo vedľajšej izbe simuluje priznaná dohoda medzi hercami a divákmi pred začiatkom predstavenia – výkrik: „Vodu!“
Samuel Šimko herecky stvárňuje mladého muža, ktorý väčšinu vecí v živote prefláka a spolieha sa na to, že ho uživí brat, prinajlepšom sa odhodlá na menšie kšefty. Obe postavy sú kombináciou problémov súčasných mladých ľudí. Adam Jančina ako Edo je zosobnená frustrácia z únavného kolobehu práce a neustáleho pocitu nedostatku. Čím viac pracuje, tým menej má a čo má, dáva na chod domácnosti, ktorá nie je celkom jeho. Tento vnútorný pocit nespravodlivosti herec stvárňuje neurotickými gestami a výraznou mimikou tváre. V kontraste s Jančinovou sympatickou úzkostlivosťou Samuel Šimko hrá typ pohodlného lajdáka. Zamestná sa, len keď už naozaj musí a i tak prácu fláka rovnako, ako opateru starkej. Väčšinu času na scéne je v trenkách a tielku. No postava Zbynka nie je lenivý hlupák, skôr záhaľčivý špekulant. Paradoxne, hoci sa necháva živiť bratom, sa do určitej miery prejavuje aj ako „mačo“. Predovšetkým vo vzťahu k peknej opatrovateľke Grétke. Navrhne ku starej mame najať pomoc, pravdaže, z bratovho skladníckeho platu, aby sa vyhol i tej najmenšej zodpovednosti, ktorú v domácnosti má.
Samuel Šimko, ktorý je zároveň autorom hry i hercom, vytvoril solídne odlíšené postavy s uveriteľnými dialógmi. Povahy a vzťah bratov ilustruje súčasným jazykom a zmyslom pre humor, ktorý necháva priestor hercom aj na improvizáciu. Herecký vtip a výraznejší komediálny ráz inscenácie sa viac ukázal v druhej časti. Prvá polovica inscenácie ilustrovala spolubývanie bratov v ich každodennej rutine, ktorú zľahka naruší atraktívna opatrovateľka Grétka. Monika Šagátová svojou prítomnosťou spestrila mladým mužom jednotvárnu realitu. Boj o jej priazeň vytvoril niekoľko zábavných situácií. Edo kráske kurizuje, no jeho snaha vzbudiť Grétkin záujem je v konflikte s jeho roztržitou neohrabanosťou. Zbynko, naopak, vsádza na mužnejšie dobíjanie. Do popredia sa dostali nové úskalia spoločnej domácnosti dvoch mladých slobodných mužov. To, že dvaja dospelí muži zdieľajú jednu izbu a spoločný gauč, ani jednému nenahráva k nadviazaniu úspešného milostného vzťahu. A tak vzniká ďalší dôvod, prečo je potrebné čo najskôr vyriešiť ich bytovú situáciu. Ako na zavolanie sa objaví Zlatko, Zbynkov kamarát z mokrej štvrte s potenciálnym riešením pre oboch bratov a ešte aj pre seba. V postave prešibaného kamaráta trojicu hercov dopĺňa Martin Kochan.
Zlatko na Zbynkovo pozvanie prichádza po dlhej dobe na návštevu. Vstupuje do obývačky s igelitkou plnou piva. A hoci proviant si necháva výhradne len pre seba, dobré rady na všetko rozdáva veľmi štedro. Vzbudzuje dojem, že sa všeličomu rozumie a všetko vie zariadiť. Predovšetkým kvetnato presviedča Zlatka, ako sa výhodne zbaviť starého babkinho bytu a na transakcii slušne zarobiť. Typ, ktorý zosobňuje Martin Kochan, prináša moment zábavnej improvizácie. V postave kombinuje rétoriku krčmového štamgasta so známosťami hodnými veksláka s východoslovenským prízvukom a nezlomným sebavedomím petržalského hiphopera. Postava inscenáciu dynamizuje a Zbynkovi a Edovi dáva chrobáka do hlavy, ako rýchlo predať byt, dokonca aj s babkou. Vtipným výstupom je Zlatkovo znalecké posudzovanie interiéru obývačky. V tejto scéne výborne využili inscenátori priestor Divadla v podpalubí. Špecifická lodná konštrukcia ponúka Martinovi Kochanovi možnosť vyjadriť sa k rôznym trubkám a otvorom ako príslušenstvu interiéru, ktoré okrem dožívajúcej babky tiež znižuje hodnotu bytu. Zhromažďuje viac logických argumentov, prečo bratia urobia najlepšie, ak byt predajú čím skôr. A majú šťastie, že vďaka nemu to predajú výhodnejšie, rýchlejšie a bezpečnejšie. Zlatko môže byť paralelou neseriózneho prístupu niektorých realitných kancelárii či majiteľov nehnuteľností. Špekulanta, ktorého najväčším umením je vlastný pud sebazáchovy.
Prítmie a priestorová kapacita podpalubia hrajú prím vo vytvorení skľučujúcej atmosféry malého bytu, ktorý priam akoby sám volá po rekonštrukcii. Nositeľom scénografie je dominantný pruhovaný gauč a biely chlpatý koberec. Niekoľko dekorácií, v podobe bielizne zavesenej na žinke v pozadí alebo dres brazílskeho futbalistu Cafu, pripomína mužských obyvateľov. Stará mama postupne už aj prestáva volať o vodu. Čím viac Zlatko rozpráva, tým viac jeho reči dávajú Zbynkovi zmysel. Ani sa nenazdá a Zlatko je nielen jedným z prijímateľov tržby na zmluve, ale aj tretím nocľažníkom na rozkladacom gauči. Nočná scéna troch mladíkov vo svetle žiarovky mobilného telefónu v snahe pohodlne sa uvelebiť, je opäť zdrojom vtipných momentov a hlášok medzi Zlatkom a Edom. Obozretnejšiemu Edovi sa, pochopiteľne, nepáči prítomnosť škodlivého votrelca na aj tak dosť malom lôžku. Tobôž nie je nadšený nápadom predať byt. Teraz, keď už spoločne na dedičstvo čakali celú večnosť. Po tom, čo prežívali deň za dňom ako šváby zalezené v škáre čakajúc na tmu, keď sa budú môcť vrhnúť na zvyšky, aby sa nakŕmili. Tej chvíle sa mladíci napokon dočkali. Babka umrie. Ale či odišla na večnosť alebo ich na veky bude jej duch strážiť za to, ako sa o ňu pekne starali, nevedno. Komédia končí dojemným odchodom troch mužov na pohreb za cvengotu fľašiek piva v Zlatkovej igelitke.
Režisérsky nadhľad mladému autorskému tímu hercov, autorovi i samotnej hre, dal Michal Vajdička. Príbeh vzťahu dvoch bratov pripomína jeho výbornú študentskú réžiu podstatne černejšej komédie Opustený západ z roku 2005. Na rozdiel od McDonaghových bratov sú Edo a Zbynko odlišné typy potýkajúce sa so spoločnou existenčnou dilemou, ktorú sa snažia vyriešiť najlepšie, ako je v ich možnostiach. Samuel Šimko, absolvent herectva, v tejto nekomplikovanej komédii uplatnil svoje nepopierateľné autorské zručnosti. Jeho mladistvosť je cítiť nielen v téme komédie, ale aj z jej spracovania. Nedokonalosti inscenácie vyvažuje živelnosť a nadšenie pre tvorbu a konkrétne divadelné dielo, ktoré je úprimne vidieť na všetkých členoch inscenačného kolektívu na javisku.

Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.