Miroslav Zwiefelhofer
Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.
Archetypálny stret svetla a tmy
V histórii ľudstva existuje len málo protikladov, ktoré by predstavovali tak všeobecne zrozumiteľný znak ako je svetlo a tma. Tento motív sa tiahne naprieč kultúrami, historickými obdobiami aj geografickým priestorom. Vzťah medzi nimi tvorí kľúčový aspekt prakticky všetkých nábožensko-filozofických konceptov sveta. Paradox obsiahnutý v tom, že tma ako samostatná entita neexistuje, ide len o absenciu svetla, pritom len zvyšuje atraktivitu tejto témy.
Keď si veci sadnú alebo ako udržiavať odkaz SNP
Premiéra inscenácie Tichá noc, tmavá noc Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je dielom, ktoré si zaslúži zvýšenú pozornosť a vysvetlenie širšieho kontextu. Je totiž podstatným príspevkom do diskusie o divadelnej reflexii tematiky Slovenského národného povstania, aplikovaním postupov imerzného divadla do podmienok našich verejných inštitúcií, ale aj výnimočným momentom v histórii DJGT.
Veľký brat v časopriestorovom univerze
Román Georga Orwella 1984 poznajú viacerí najmä vďaka pojmu Veľký brat. Ako to už býva zvykom, pokiaľ sa nejaký pojem, či slovné spojenie rozšíria medzi široké vrstvy populácie, ten často pozmení, prípadne úplne stratí, svoj pôvodný význam a začne existovať autonómne od originálu. Podobne je to s Veľkým bratom. Väčšina ľudí, ktorí tento termín dnes používa, si pod ním predstaví len rôzne druhy monitorovacích systémov. Spomínam tento fakt preto, že jednou z najsilnejších stránok Rastislava Balleka, ktorý inscenoval dramatizáciu Orwellovho románu v Slovenskom komornom divadle Martin, je jeho schopnosť abstrahovať kľúčové motívy textovej predlohy a zhmotniť ich do výstižných a komunikujúcich symbolov.
Od Šmída po Kušnírovú s Kuciakom alebo divadlo a politikum
Je vždy udivujúce, keď vo verejnom priestore, či pri súkromných diskusiách zaznie otázka, do akej miery sa má umenie/divadlo vyjadrovať k celospoločenským témam, resp. politike, teda správe vecí verejných. Nemusíme sa tu pritom rozprávať hneď o odvolávaní politických predstaviteľov, politicky angažovanej tvorbe či spisovaní manifestov. Jazyk postáv, výber (hoc výsostne súkromných) tém, či už len systém organizácie hľadiska v divadelných budovách, všetko toto a mnoho ďalšieho je obrazom systému spravovania spoločnosti.
Mohol to byť slušný storytelling, je z toho podpriemerná inscenácia
Odborná reflexia autobiografickej inscenácie je v jednej veci naozaj nepríjemná. Nech sa snažíte byť akokoľvek vecný, je prakticky jasné, že sa nevyhnete formuláciám, ktoré sa nedotýkajú len profesijných schopností, ale aj osobnosti autora. Umelecká činnosť je vždy tak trochu o odkrývaní súkromia, v tomto prípade však niekoľkonásobne
Prešovský národ má svoj muzikál
Môže to znieť na prvé počutie zvláštne, no je to tak. Prešovské národné divadlo má na svojom repertoári muzikál. Hneď za tým však treba dodať, že insitný, hoci v promo materiáloch sa tento prívlastok neuvádza. Tak či onak, Michaela Zakuťanská môže od premiéry inscenácie Jahodové polia o sebe oficiálne tvrdiť, že už je aj libretistkou.
Nukleárny jukebox Jana Klatu v SND
Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.
Iba ten Palárik je akosi na obtiaž
Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.
Svet verzus Alex Chandler
Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.
