Miroslav Zwiefelhofer
Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.
(Ne)šťastné konce a poetika naivity
Radošinské naivné divadlo je pomerne špecifický fenomén, a to nielen vzhľadom na domáce divadelné pomery. Nebýva totiž zvykom, aby súbor, ktorý nie je súčasťou tradičného repertoárového divadla, a teda jeho zriaďovateľom nie je mesto, kraj, či štát, existoval kontinuálne štyridsaťdeväť sezón. Od roku 1963, keď Stanislav Štepka, inšpirovaný tvorbou pražského Semaforu, zakladal v Radošine ochotnícky divadelný súbor, sa zmenilo veľa (nielen) v divadelnom svete.
Lesť rozmyslu – Piaček a Beňačka, Česko(a)slovensko, Mečiar a Klaus
Hoci multimediálny priestor Stanica Žilina-Záriečie existuje ešte len od roku 2003, už teraz možno s istotou tvrdiť, že zaujal významné postavenie v živote tohto mesta. Nie je len miestom pre účinkovania predstaviteľov rôznych umeleckých druhov, ale plní funkciu centra, ktoré si vytvorilo/vytvára úzke prepojenie s miestnou komunitou.
Poďme hľadať pozitíva
Za jednu z najväčších devíz (nielen) divadelnej kritiky 21. storočia osobne považujem jej absolútnu otvorenosť. Vďakabohu, už dávno máme za sebou historické obdobia, keď recenzenti a kritici posudzovali javiskový tvar na základe presne stanovených kritérií určených inštitúciami, ktorých úlohou bolo kontrolovať „správnosť umenia“. A v tomto kontexte je úplne jedno, či hovoríme o diktáte formy (nadradzovanie vysokého umenia nad nízke, presne určený typ verša atď.) alebo obsahu (cenzúra cirkevná, nacistická či komunistická).
Kubo – svedectvo o jednej (?) generácii
V slovenskom kontexte existuje len veľmi málo takých intenzívnych prepojení medzi textom a divadlom, ako je to v prípade martinského divadla a hry Jozefa Hollého Kubo. Áno, viem. Táto veta je niekoľkonásobne omieľané klišé, ale je to fakt. A treba ho v súvislosti s tretím martinským naštudovaním tejto veselohry spomenúť, keďže režisér D. Gombár na túto tradíciu niekoľkokrát odkazuje.
Symbióza textu a súboru
Druhou premiérou Divadla Andreja Bagara v tejto sezóne bola dramatizácia románu Dušana Mitanu Koniec hry s rovnomenným názvom. Autormi dramatizácie sú dramaturg inscenácie Daniel Majling a režisér Roman Polák. Dramatický text vo veľkej miere rešpektuje prozaickú predlohu. Z obsahovej stránky sa dramatizácia prikláňa k pôvodnej verzii románu (napísaný v roku 1981, vydaný až v roku 2008).
Sugestívna a remeselne zručná prvá časť trilógie
Tretí ročník festivalu nezávislého divadla a tanca – KioSK sa uskutočnil v priestoroch kultúrneho uzla Stanica Žilina-Záriečie v dňoch 23. – 25. júla 2010. Dramaturgia KioSK-u sa tento rok zamerala na otázku jednotlivca v cudzej kultúre. Touto charakteristikou nesledovali organizátori primárne tematické zameranie jednotlivých inscenácií a performácií, ale podmienky, v akých pozvaní hostia tvoria.
Chvála bláznovstva
29. apríla 2010 pri príležitosti osláv Medzinárodného dňa tanca uviedol tanečník a performer Jaroslav Viňarský v priestoroch žilinskej Stanice Záriečie slovenskú premiéru tanečno-pohybového projektu Butticula – Figúry blázna. Túto performáciu uviedol Viňarský už na niekoľkých festivaloch, no práve Stanica sa stala domácou scénou “Butticuly”.
Návrat ku koreňu (koreňom)
Posledná premiéra uvedená v priestoroch kultúrneho uzla Stanice Žilina-Záriečie s názvom Mandrake je projektom tanečníčky a pedagogičky Zuzany Burianovej. Rodáčka zo Žiliny je absolventkou HTF VŠMU v študijnom programe pedagogika moderného tanca (2003 – 2009). V tomto období zároveň študovala aj na nórskej Stavangerskej univerzite a University Concordia v kanadskom Montreale.
V Nitre berú mládež vážne
Nevedno, či si to školy (a ich študenti) z okolia Nitry uvedomujú, no v jednom majú obrovské šťastie. A síce, že v tomto krajskom meste sa nachádzajú dve divadlá, ktorým nemožno uprieť jedno – v práci s detským a mládežníckym divákom patria k špičke na Slovensku. Tým nemyslím primárne umeleckú kvalitu jednotlivých inscenácií, ale budovanie vzťahu medzi divadlom a mladými divákmi.
