Marta Žilková
Marta Žilková (1942) je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (aprobácia slovenský jazyk – ruský jazyk). Tri roky učila na Gymnáziu E. Gudernu v Nitre, potom na Pedagogickej fakulte v Nitre na katedre slovenského jazyka a literatúry, ďalej pracovala v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre ako výkonná redaktorka vedeckého časopisu Slovenská archeológia. Od roku 1999 pôsobila ako vedecká pracovníčka (neskôr aj riaditeľka) Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Prednášala teóriu mediálnej kultúry a metodiku estetiky. V roku 1977 obhájila titul PhDr., v roku 2002 titul PhD., v roku 2003 sa habilitovala na docenta a v roku 2005 získala titul profesora v odbore estetika. Je autorkou novej estetickej disciplíny – praktická estetika.
Vydala niekoľko monografií z oblasti mediálnej kultúry a literatúry pre deti a mládež (Dráma v audiálnej tvorbe, 1995; Dieťa v kontexte postmoderny, 2001; Výhry a prehry mediálnej drámy, 2004; Globalizačné trendy v mediálnej tvorbe, 2006; Intertextuálne a intermediálne interpretácie, 2012), tri preklady kníh z oblasti semiotiky (z maďarského, ruského a poľského jazyka). S kolektívom autorov vydala vysokoškolskú učebnicu Praktická estetika. V 90. rokoch založila vysokoškolské divadlo VYDI a časopis Občas-Nečas. Bola vedúcou riešiteľkou niekoľkých grantových projektov VEGA a KEGA. Pravidelne vystupovala na domácich i zahraničných konferenciách. Napísala stovky odborných článkov a recenzií doma i v zahraničí (Maďarsko, Rusko, Švajčiarsko, Česko). Je editorkou viacerých zborníkov (Globalization Trends in Media – prestížne anglické vydavateľstvo Cambridge Scholars Press v roku 2006; Slovenská kresťanská kultúra, 2010 – Ostrihom, atď.). Bola členkou Institute for Semiotic Studies (ISSS) so sídlom vo Viedni. Posledné roky je na dôchodku a venuje sa recenzovaniu divadiel a literatúry pre deti a mládež.
Hra nielen pre malých
Nebýva zvykom a možno sa to ani nehodí ako úvod k odbornej recenzii, ale musím sa priznať, že sa mi ešte nestalo, že som odišla z divadla dojatá a so slzami v očiach. A nebola som sama. Nezapríčinil to sentimentálny príbeh, ani tragický záver hry, ba ani dojímavá hra hercov. Bola to dráma v bábkovom divadle so všetkými atribútmi realistického divadla, ktorá oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka, pretože téma starnutia a s ním spojenej demencie je mimoriadne aktuálna v umení často pertraktovaná.
Keď sa snúbi profesionál s amatérom…
Málokedy sa uvádza taký počet dôvodov, prečo inscenovať nejakú drámu, ako to bolo v prípade hry s pesničkami podľa tragikomédie Friedricha Dürrenmatta Návšteva starej dámy, pod názvom Návšteva v Linči. Hneď na úvod treba uviesť, že ide o najnovšiu inscenáciu Zet-divadla v Zelenči. A teraz dôvody uvedenia hry: 1. splnenie sľubu, ktorý dal Z-divadlu kedysi tamojší rodák, režisér Jozef Bednárik, že Dürrenmattovu hru Návšteva starej dámy v divadle v Zelenči uvedie (ale svoj prísľub už nestihol splniť, lebo v roku 2013 zomrel); 2. inscenácie sa ujal jeho žiak a následník Peter Oravec, ochotný splniť Bednárikov sľub; 3. obyvatelia Zelenča touto premiérou potvrdili existenciu miestneho divadla s inovovaným názvom Zet-divadlo a možno pridať ešte štvrtý dôvod (ktorý si možno ani neuvedomili) – aktuálnu reakciu na novodobé slovenské (i neslovenské) pomery, ktorú hra v úprave priniesla.
Ako oživiť bábky a loutky
Bábkové divadlo sa dlho pokladalo za ľudovú zábavu, potom zabávalo iba deti, pred rokom 1989 tvorilo obyčajne len „prílohu“ kamenných divadiel a často sa muselo uspokojiť s nedivadelnými priestormi. Preraziť tento obraz bábkového divadla vo vedomí divákov, a niekedy aj profesionálov, sa pokúšajú samotné bábkové súbory, odborníci, festivaly, ale hlavne bojovníci či bojovníčky, za aké treba pokladať editorky publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 – 2018/ (Banská Bystrica, 2018) Dagmar Inštitorisovú, Ivetu Škripkovú a Dominiku Zaťkovú.
Zrod a história slovenského bábkového divadla
Zostavovateľom publikácie je skutočný pamätník bábkového divadla Vladimír Predmerský. Táto osobnosť sprevádzala slovenské bábkové divadlo od druhej polovice päťdesiatych rokov počas jeho dobrých i nepriaznivých čias. Je to predovšetkým jeho zásluha, že desaťročia získaval a zbieral materiály a doklady o činnosti slovenského bábkového divadla, čím nielen potvrdil životnosť tohto druhu divadla, ale aj jeho dôležitosť pre vývoj národného cítenia i kultúrneho povedomia slovenského národa. Je pravda, že o isté „výlety“ do minulosti bábkového divadla sa pokúšali aj iní, ale vždy to boli iba čiastkové a časovo obmedzené pokusy, ktoré V. Predmerský napokon pomocou širokého autorského kolektívu uverejnil ako celkový pohľad na dejiny slovenského bábkového divadla.
Federico Garcia Lorca v nitrianskom dome
Tvorcovia inscenácie Dom v mediálnych rozhovoroch, ale hlavne v bulletine k predstaveniu upozorňovali divákov na skutočnosť, že ide o nové a netradičné uvedenie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v nitrianskom divadle. Rátali s tým, že mnohí diváci si pamätajú slávnu inscenáciu tejto drámy v réžii Jozefa Bednárika a mohlo by ich to zvádzať k porovnávaniu. Ak uvedenie hry Dom po voľbách niekto pokladá za omeškané a neaktuálne, naráža tým na politické pozadie Lorcovej hry, ktoré mapovalo stav Španielska pred druhou svetovou vojnou, miestami pripomínajúci posledné dekády odchádzajúcej slovenskej vlády. Aj preto uvedenie hry Dom treba pokladať za živé a aktuálne.
