(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Rodinný parlament alebo Bezbolestný mainstream

Deti verzus rodičia, generačný stret, skostnatené názory chrániace pohodlie a proti nim mladosť, ktorá chce veľa, ale je bez poriadku a pravidiel. Príbeh Clementovej hry zachytáva štvorčlennú rodinu – rodičov a dve dospievajúce deti. Rodina sa riadi pravidlami, ktoré spísali rodičia. Sami vyrástli v rodinách prísne autoritatívnych, a preto od začiatku sformulovali vlastný „demokratický“ zákonník. Chceli sa tak vyhnúť nedemokratickým metódam. Do príbehu vstupujeme s nimi vo chvíli, keď vrcholí kríza rodinného parlamentarizmu a zlyhávajú demokratické mechanizmy. Idealizmus rodičov-zákonodarcov sa, ako inak, ocitol v slepej uličke otcovej demagógie a absolútnej moci nad rodinou.

Krotká alebo Divadelná spoveď bez drámy

Divákovi, ktorý už kedysi videl sugestívny filmový prepis Dostojevského Krotkej, buď ako slovenský film Pavla Barabáša alebo francúzske filmové spracovanie od režiséra Roberta Bressona, sa nevdojak v mysli vyjavujú jedinečné obrazy plné dramatizmu. Film ako technické umenie má možnosti, prostredníctvom ktorých dokáže zviditeľniť jedinečnosť príbehu: strih, pohyb kamery, veľkosť záberov

Kľúčové slovo(á) o človeku a dobe alebo Patrí Alexander Dubček do našich dejín?

Hru o Alexandrovi Dubčekovi napísal divadelník, dramatik a prozaik Viliam Klimáček. Doteraz už viackrát spolupracoval s Divadlom Aréna na podobných divadelných inscenáciách. Inscenácia #dubček má od začiatku formu hravého kabaretu, stretnutia mladých hercov, ktorí pred divákmi rekonštruujú to, čo sa podľa dochovaných historických faktov i prchavých spomienok naozaj stalo.

Už som si myslel, že ľudia prestali písať…

Vorvaň je veľryba cicavec, ktorý okupuje najhlbšie zákutia morí a oceánov. Na svojich plaveckých potulkách dokáže zlikvidovať, skonzumovať nekonečné množstvo rýb. Sú však miesta, ako napríklad Severné more, kde razom stráca svoj orientačný navigačný zmysel, bezcieľne sa motá, pláva v kruhu, až nakoniec skončí vysilený na brehu. Metafora zo živočíšnej ríše sa pre mladého dánskeho herca, scenáristu a dramatika je hlbokým ponorom do každodenného ľudského života.

BOOGIE & BLUES – DRAMATURGICKÁ BLAMÁŽ

Kam sme sa to podeli? Divadlo už úplne rezignovalo na tému, dramatickú výstavbu? Naozaj s postmodernou, či touto našou dobou skončili veľké príbehy a my sa ocitáme iba v malých nepatrných skečoch, ktoré nemajú ani veľkú vášeň, ani nepotrebujú dvoch hercov – stačia zabávači? Smiech, kropený slzami, šklbal moju tvár počas generálky zvolenskej inscenácie Boogie & Blues.

ANTIKA NA POČKANIE: Veľké ambície, nepatrné výsledky

Ambície zvolenskému divadlu nie sú cudzie, presvedčili sme sa o tom aj pri poslednej premiére Anouilhovej Medei. Autorov text zo štyridsiatych rokov minulého storočia predostiera zložitý svet Medei, ktorá stratila a obetovala všetko na oltár svojej lásky, či skôr posadnutosti hraničiacej so šialenstvom. Titul hry je jasný a konotuje aj pravdepodobné súradnice výkladu.

NEROZUM

V zemepisných končinách môjho rodného kraja majú ľudia vo zvyku hovoriť na margo ľudského nerozumu, že voľakto „odchodzi od rozumu“. Obyčajné pozorovanie našich predkov vedelo a vie jasne rozlíšiť medzi rozumom a mysľou. Nečudo, že čosi podobné mi prišlo na um, po premiére zvolenskej inscenácie Rozumu.

NEBO, OČISTEC, PEKLO…

Asi som v dnešnej kríze divadla trochu sentimentálny, keď poviem, že som ako Dante, ktorý v Božskej komédii hľadal svoju vysnívanú Beatrice; ja zasa v Štátnom divadle Košice bohyňu Tháliu. Cesta na východ našej republiky bola príjemná, prijatie a starostlivosť domácich vynikajúce. Na predstaveniach, ktoré rekapitulovali vzostupy a pády činohry, opery a baletu, už bola cesta namáhavejšia.

Go to Top