Lenka Dzadíková
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
Prasatá a ľudia v symbióze
Ten, kto už videl iné inscenácie Šimona Spišáka, to tušil už pred príchodom na predstavenie a ostatným môže tento ironizujúci úvod naznačiť, že nepôjde o pietne zobrazenie rozprávkovej klasiky. Príbeh o Budkáčikovi a Dubkáčikovi začína zvolaním vtáčej diváčky, keď sa spustí dymostroj: „Wau, to je divadelná mágia!“ A je to tak.
Podiškurovať si s Bohom
Do bytostných i spoločenských tém načrel aj bulharský dramatik Stefan Canev a vytiahol za priehršť motívov do svojej hry Druhá smrť Jany z Arcu. Panna Jana sa tesne pred svojou popravou kajá za svoje činy, dúfajúc, že si zachráni holý život a nezhorí na hranici. Dramatik nás však nenecháva sledovať čisté emócie mladej dievčiny pridlho.
Smelo do toho!
Na konci sezóny 2020/2021 sa krátko po sebe konali v slovenských divadlách dve premiéry inscenácií podľa rozprávok Jozefa Cígera Hronského. Najprv v Bábkovom divadle Žilina a o týždeň neskôr v Bratislavskom bábkovom divadle. Nie je na tom nič zvláštne, tieto náhodné „stretnutia“ autorov či dokonca rovnakých hier v repertoároch rôznych divadiel nie sú ojedinelé. Neplánovane potom vzniká tematická sezóna alebo aspoň konfrontácia dvoch inscenácií rovnakej predlohy.
Od slabej predlohy k chabej inscenácii
Divadlo Jána Palárika v Trnave tvorí aj pre detských divákov a diváčky. Ponúka im vlastné inscenácie, no i pravidelné hosťovania iných divadiel, program Čítam, či tu i rôzne tvorivé dielne. K starším inscenáciám, ktoré majú na repertoári (Traja tučniaci, Modrý vták a Malý princ) pribudla Veľryba Gréta.
Neprebudený akurát pre „cieľovku“
Režiséra Mariána Pecka môžeme označiť ako dvojdomého – tvorí pre deti aj pre dospelých, v bábkových divadlách aj v činohre. Z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel však režíroval len vo svojom domovskom Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. To sa zmenilo až v roku 2020. Ako hosťujúci režisér naštudoval inscenáciu v Bábkovom divadle Žilina.
Malá tučná víla
Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.
O psíčkovi, mačičke a divadle
Kniha Povídání o pejskovi a kočičce Josefa Čapka patrí k základnej výbave pri čítaní deťom. Môžeme ju čítať už predškolákom a to v origináli alebo slovenskom preklade. V posledných rokoch popularitu týchto hrdinov na Slovensku umocnil aj fakt, že sa kresby z knihy zjavujú na produktoch dennej spotreby. Keďže v roku 2015 uplynulo sedemdesiat rokov od smrti Josefa Čapka, sú jeho diela autorskoprávne voľné. Navyše ich originály sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie. A tak sa známe obrázky zjavujú aj na slovenských výrobkoch – detských papučkách, či tričkách a taškách. SNG vydala viaceré spomienkové predmety a omaľovánky s Čapkovými kresbami. Skrátka, Povídání o pejskovi a kočičce je fenoménom aj deväťdesiat rokov od svojho vzniku.
O tajomných veciach násťročných
Je až prekvapivé, ako prudko narástol počet inscenácií, ktoré slovenské divadlá venovali špeciálne mládeži, teda divákom a diváčkam starším ako dvanásť rokov. Od začiatku sezóny uviedli inscenácie pre teenagerov Divadlo Jána Palárika v Trnave (Nemá trieda), Divadlo LUDUS v Bratislave (Naše šaty!), Slovenské národné divadlo (Cudzô), Ansámbel nepravidelného divadla z Banskej Štiavnice (EX-trémisti – hrdinovia, ktorí stratili strach) a bratislavské Divadlo GUnaGU (Online). Ide o výsostne pozitívny trend. Inscenácie pre špecifickú divácku skupinu poväčšine podporujú myšlienky tolerancie, dovzdelávajú z histórie politických totalít, či reflektujú súčasnú dobu, v ktorej sa značná časť dňa mladých ľudí odohráva online.
Artúr Buchta znova na scéne
Umelecké vedenie Divadla Jozefa Gregora Tajovského dbá na to, aby na ich repertoári nikdy nechýbala inscenácia pre detské obecenstvo. (...) Peter Palik sa k námetom, s ktorými už pracoval, často vracia. Viaceré predlohy spracoval opakovane v niektorej z oblastí, v ktorých tvorí – v činohernom divadle, v bábkovom divadle, v rozhlase, či s ochotníckym divadelným súborom. Pom pomove rozprávky sú azda najlepším príkladom.
