ANTE MORTEM ET POST MORTEM (2)

Preklad a réžia Ľ. Vajdička, dramaturgia P. Pavlac, scéna J. Ciller, kostýmy M. Čorba, hudba P. Mankovecký, hrajú Z. Fialová a Ľ. Kostelný.
Premiéra: 4.11. 2006, MS SND
Preklad D. Silbiger-Sliuková, réžia R. Polák, dramaturgia D. Abrahámová, scéna J. Fábry, kostýmy P. Čanecký, hudba P. Šuška, svetelný dizajn M. Vajdička, hrajú M. Huba, D. Jamrich, E. Krížiková, L. Bielovič a. h.
Premiéra: 7. 10. 2006, DPOH SND Bratislava
Posledné tri premiéry Činohry SND na konci roku 2006 majú to najkomornejšie obsadenie – účinkujú v nich len dvaja herci (v Hamptonovej hre Popol a vášeň sú aj dve epizódne postavičky). Vykúpenie Neila LaButa a Haïmov Valčík náhody sa hrajú na MS SND, adaptácia Máraiovho románu Sviece dohárajú na javisku DPOH. Je to pochopiteľné, lebo vedenie činohry myslí na štúdiovú scénu novostavby. No pri pohľade o rok – dva späť sa vynára aj iná otázka – či presila inscenácií s komorným obsadením nesignalizuje aj niečo iné. Napríklad absenciu výrazných hereckých osobností v súbore. Takých osobností, ktoré dokážu zahrať rozsiahle i hĺbkové party s prenikavým účinkom. Pravdaže, ak im ich dramaturgia a režiséri vôbec ponúkajú. Ale to je téma pre túto chvíľu marginálna a hádam pre inú úvahu.
Valčík náhody francúzskeho autora Victora Haïma sa odohráva kdesi v záhrobí, v akomsi očistci, kde sa koná „výberové konanie“ na priepustku či vstupenku do raja. Žena, ktorá zahynula pri automobilovej nehode, v sterilnom prostredí asociujúcom prosektúru sa podrobuje vyšetrovaniu, ktoré vedie Anjel. Jej spoveď má byť úprimná, bez fráz a zastieracích floskúl a boduje sa. Autorov a režisérov obraz tohto očistca je osnovaný na rýdzej ľudskej skúsenosti – napokon, inú ani nemáme. Proces vyšetrovania je totiž taký nespravodlivý, chaotický, voluntaristický, bez regulí a jasne stanovených kritérií, náhodný ako svet, ktorý Žena tragicky opustila. Cieľom teda nie je moralita, ani hľadanie cesty do raja, ale inverzný obraz pozemského života. Z vyššieho filozofického hľadiska, Haïmova hra vyjadruje absolútnu krízu hodnôt súčasného sveta, kedy prestali fungovať nielen filozofické koncepcie a systémy, ale aj náboženstvá. Človek po smrti – post mortem – akoby zostával tam, kde bol. V chaose bytia i nebytia. Bez vykúpenia a oblažujúcej perspektívy.
Inscenácia režiséra Ľubomíra Vajdičku, ktorý si hru aj sám preložil, sa stáva svojským dans macabre, tancom smrti, no so silným ironickým až komediálnym koloritom dávkovaným s citom pre mieru. Ak niekomu táto Haïmova hra pripomenie Sartrovu drámu S vylúčením verejnosti, nie je to asociácia celkom od veci. Čas, ktorý prešiel od napísania Sartrovej drámy k Haïmovej, však upozorňuje na dôležitú okolnosť. V hre S vylúčením verejnosti postavy po smrti skúmajú svoje životy a vzťahy k ľuďom s tým, že mali možnosť rozhodnúť sa, mali právo voľby. V Haïmovej hre Žena (a iste aj Anjel, ktorý mohol byť kedysi človekom – upozorňuje na to kruhový vývin situácie, keď vyšetrovateľkou sa na konci stane Žena, aby pokračovala v novej roli) nechce skúmať, hodnotiť svoj predchádzajú život. Právo voľby už nemá a nechce ho mať.
Režisér Vajdička je povestný svojou dôkladnou prácou s hercom. Vyjadruje sa najmä prostredníctvom neho. Nie inak je to aj v tejto inscenácii. Obaja aktéri, ktorých si vybral – Zuzana Fialová a Ľuboš Kostelný – sú typom nervných hercov reagujúcich s nemalou expresiou a spontaneitou. Obaja však vo Vajdičkovej inscenácii statočne pracujú s nuansami, striedaním polôh vo vzájomných vzťahoch, keď tá základná situácia dáva šance na striedanie zúfalstva, hnevu, rozhorčenia, tichého porozumenia, dokonca súcitu. Kostelného Anjel, tento povereník boží, či čosi podobného, nie je sudcom ani prokurátorom, skôr akýmsi neveľmi disponovaným vyšetrovateľom. Nie je ani človekom ani bohom, ani mužom ani ženou. Bytosť bez kompetencie, iba sprostredkovateľ, možno Cháron na ceste do záhrobia. Žena Zuzany Fialovej sa nebojí pádu do pekla, ak nespraví skúšku. Jej vnímanie raja a pekla je také naivne ľudské, rozprávkové a vyšetrovanie po počiatočných rozpakoch a začudovaní prijíma ako pikantnú hru, zábavku zvláštneho charakteru. S celkom ľudským rozhorčením reaguje na body, ktoré jej Anjel pripisuje a zasa odoberá.
Scéna Jozefa Cillera je osnovaná na rozhraní životného reálu a smrti. Vyblýskaným mobiliárom pripomína pitevňu, v ktorej ju plastikové závesy oddeľujú od „žitého žitia“ a v ktorých sa pitoreskne odrážajú svetlá i lesk kovového nábytku. Post mortem.
Sándor Márai, košický rodák, publicista, spisovateľ, je vari viac známy v zahraničí ako u nás. Jeho román Sviece dohárajú adaptoval do podoby divadelnej hry v anglickom origináli pod názvom Embers, v DPOH Popol a vášeň, rutinovaný anglický dramatik Christopher Hampton. Urobil to s úctou k autorovi, keď neomylne vycítil v tomto starom príbehu rezonancie s dneškom. Je to vlastne skoro monológ Henricha, bývalého vysokého dôstojníka C. K. mocnárstva. Ale nie sú to iba slová, slová, slová. Sú to trpké vety z najhlbších hĺbok zradenej i zranenej duše. Zmes túžby pomstiť sa, dostať satisfakciu aj po štyridsiatich rokoch, ale ešte viac až oidipovské odhodlanie pochopiť tú zradu najlepšieho priateľa a svojej krásnej manželky, pochopiť svoj údel, svoju rolu v ňom i podiel vlastnej viny na tom, čo sa stalo.
Čo pripomína táto inscenácia dnes? To, že existujú (alebo iba existovali?) vrúcne city, vážne hodnoty cti, priateľstva, lásky, ktoré nezničia roky, ktoré neprebehnú či neprešumia životom iba ako sled epizód, nad ktorými možno mávnuť rukou. Ktoré sa nepremlčia, nezovšednejú prekryté novšími a novými udalosťami, vzťahmi a láskami, úspechmi i neúspechmi. Je v tom trocha nostalgie? Určite, ale viac upozornenia na mnohé plytkosti súčasného života.
Pri štúdiu tejto inscenácie režisér Roman Polák viac ako inokedy zostal úctivým a distingvovaným interpretom textu. Sústredil svoj komorný príbeh na významy, jemné diferencovanie atmosféry jednotlivých výstupov, nezaťažil svoj javiskový opus zbytočnou snahou vnášať do neho akciu, priveľa gest, priveľa expresívnej mimiky a konania. Citlivo pracoval s hercami a tých niekoľko symbolizujúcich faktov (presýpanie piesku akoby v pieskových hodinách dejín, živý oheň, éterická Ona – Lívia Bielovič a. h., točňa upozorňujúca na plynúci čas, atď.) spoluvytvárajú skôr atmosféru inscenácie, akoby ju obohacovali o nové a prekvapujúce významy. Tá inscenácia má vlastne veľmi pokojný rytmus i tempo, akoby plynula bez väčších dejotvorných vzruchov. A predsa má nielen veľmi kultivovanú, ale aj sugestívnu silu. Režisér odolal aj pokušeniu akcentovať v texte prítomnú detektívnosť. Uprednostnil koncentráciu na herecký výraz, zmysluplnú mizanscénu a významy rozmyslene dávkované divákovi.
Neľahkú rolu má v inscenácii Dušan Jamrich. Jeho Konrád, okrem úvodnej scény, je vlastne mlčiacim obvineným. Herec zvolil pre svoju postavu najprv tlmenú srdečnosť a potom najmä dôstojnú strnulosť. Textu má málo, no v sémantickej štruktúre javiskovej reality je to rola závažná. Obvinený, no nie kajúcny, trochu prekvapený, že jeho priateľ po štyridsiatich rokoch si pamätá každý detail, že nič neprebolelo, ani jeho útek za hranice nič neodčinil. Slovom, takáto kreácia si vyžaduje neobyčajnú koncentráciu, obmedzenú, no presnú škálu mimických či gestických reakcií. Nemnohými prostriedkami bolo treba vytvoriť obsažný portrét nielen vo svetle Henrichovho rozprávania, ale aj vlastným pričinením. Jamrichovi sa to podarilo – strhaná tvár, rozpačité gestá, úzkostná mimika hovoria málo slovami (a jeho bezslovným odchodom na záver), že tento manželský trojuholník bol ťažkou traumou pre všetkých. A že za ním sa skrýva viac ako nevera a ľúbostné dobrodružstvo.
Postavu Henricha zveril režisér Martinovi Hubovi. Odhliadnuc od obdivuhodného zvládnutia rozsiahleho textu (na viacerých predstaveniach som nezbadal textové neistoty), vytvoril herec vnútorne plastický portrét rozorvaného muža, pre ktorého sa čas nezastavil. Jeho spoveď a obvinenia hovoria o sile prekonávať utrpenia, no nikdy sa nevzdať pravdy, „čistého stola“. V jeho podaní je to bolestivá rekapitulácia, silná ako pud sebazáchovy, ani nie snaha liečiť staré rany, skôr vyznať sa v príbehu, pochopiť seba samého. Huba dokáže intenzívne revokovať dávny cit lásky a priateľstva. Miešať ho s nenávisťou, zároveň ju premáhať, zachovať si eleganciu aristokrata. Závažné obvinenia a dedukcie prednáša v ľahkom konverzačnom tóne, aby vzápätí do jeho mimiky, gesta a intonácie prenikol hnev. Tá vášeň k pravde (hádam aj k sebaočisteniu), skrývaná túžba po satisfakcii (nech je ranený aj Konrád napr. pri rozprávaní o smrti manželky Kristíny) sa prejaví aj čímsi, čo by sme mohli nazvať hanbou a trápnou chvíľou pred svojou dôstojnosťou. Očistenie duše skôr ako sviece dohoria (ante mortem) predvádza Martin Huba rozvážne a diferencovane. S eleganciou i nenápadnými narážkami pritvrdzuje rozhovor, od vláčnych gest prechádza k nervnej gestikulácii, k strohosti vzťahu vyjavujúcej vnútorné vzrušenie. Zadržiavaný hnev i rozhorčenie ostro zasahujú debatného partnera.
Režisér Roman Polák vedie v tejto inscenácii hercov k neaprioristickým stanoviskám, vyhýba sa čiernobielej gradácii vývinu situácie, rozprávanie raz pritvrdzuje, inokedy ho umne zvoľní, ponecháva priestor aj pre sebaspytovanie postáv. Scéna Juraja Fábryho a kostýmy Petra Čaneckého priliehavo spolupracujú. Hrací priestor s noblesným starožitným interiérom a z dvoch strán obkolesený divákmi a čierne dobové kostýmy evokujú u diváka pocit spoluúčasti, návštevy v životoch hlavných aktérov príbehu.
Po dlhšom čase sme boli svedkom premiér, ktoré majú vážne umelecké ambície. A tiež ich napĺňajú.

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.