Anómia 21

Autorka projektu: Valéria Schulczová

Dramaturgia: Darina Abrahámová a Roman Olekšák

Scénografia: Eva Kudláčová-Rácová

Anómia je stav rozkladu spoločnosti, rozpadu jej sociálnych noriem. Svojvôľa konania či dokonca až chaos, ktorý nastáva ako výsledok dezorientácie v rýchlych a náhlych premenách. Stav, v ktorom sa nachádzame i podľa tvorcov cyklu inscenácií Anómia 21 bratislavského divadla DPOH. Číslo 21 odkazuje na výsostnú aktuálnosť, na prebiehajúci rok 2021. Anómia 21 vznikala v mimoriadnej situácii, v ktorej, žiaľ, naďalej žijeme. Pandémia a jej následky, či už z hľadiska budúcej podoby ďalšieho vývoja celosvetovej populácie, ekonomických a iných zmien, sa ešte len kryštalizujú, i keď mnohé sú už citeľné. Téma Covidu-19 je tak v menšej či väčšej miere integrálnou súčasťou cyklu. Nestojí v centre pozornosti, ale môžeme ju vnímať na pozadí príbehov.

Cyklus je ambicióznym projektom, ktorý má za cieľ širokú spoločenskú reflexiu. Tvorcovia ju tematicky zastrešujú siedmimi smrteľnými hriechmi – lakomstvo, hnev, lenivosť, obžerstvo, závisť, pýcha a smilstvo. Každá inscenácia cyklu vychádza z pôvodného dramatického textu. Ten má na zreteli okrem jedného konkrétneho hriechu vždy i tematický podtitul, ktorý rozširuje či bližšie definuje ďalšie ideové zámery diela – ide o spoločensky kolízne, polaritné momenty a javy nielen našej lokálnej anómie, ale i nad jej rámec. Javiskové naštudovanie textov je zakaždým samostatným dielom jedného zo siedmich režisérov.

Inscenácie Anómie 21 sa odohrávajú v troch priestoroch. Na hlavnom javisku divadla DPOH, v jeho podzemnom kryte a v priestoroch kostola Klarisiek. Zjednocujúcim prvkom projektu je scénografické riešenie. Inscenácie vizuálne prepája použitie rozmerných objektov – kociek imitujúcich betón v rôznych výtvarných variáciách. Ich rozloženie a počet je v každej inscenácii odlišný, ale zakaždým tvorí dominantný či dokonca až jediný scénografický prvok.

Na tento rozsiahly autorský projekt sa možno dívať jednoznačne pozitívne z hľadiska jeho ambície ponúknuť širokú reflexiu javov a pomerov dneška. Na strane druhej ambícia vždy nestačí a vyžadovala by veľmi precíznu tvorivú prípravu a rovnako sofistikovanú, detailne premyslenú stratégiu dramaturgie. Povedané sa, žiaľ, tvorcom cyklu nepodarilo viesť na takej úrovni, aby tento divadelný celok mohol zásadnejšie zarezonovať. Anómia 21 zápasí s nedostatočným dramaturgickým synkretizmom jednotlivých inscenácií a kvalitatívne kolísavými dramatickými predlohami a v neposlednom rade i s divadelným naplnením tematických okruhov. Sceľujúca téma siedmich smrteľných hriechov sa vo výsledku javí ako dosť nefunkčná, dokonca až nadbytočná. Tvorcovia a priori nemali v úmysle zobrazovať hriechy v ich pôvodnom biblickom význame, ale v interpretačnom posune smerom k súčasnosti. V podobe, ktorá im poskytne nový rozmer, obsah, pretože ten starý už často nepredstavuje fatálny odklon od dnešnej definície morálky či pomyselný postulát zla. Táto stratégia sa však v inscenačnej praxi prevažne realizuje akosi lopotne a onen interpretačný posun často nie je takmer v žiadnom vzťahu k obsahu pôvodného smrteľného hriechu. Často je nemožné z javiskového diela rozpoznať, akým hriechom sa konkrétna inscenácia zaoberá. Mohli by sme namietať, že tvorcovia sa azda pokúšajú definovať hriechy celkom nové, odtrhnuté od religióznej tradície, ale ani v tejto úvahe by dramaturgický koncept cyklu neobstál. Minimálne preto, že nové definície hriechov v plnokrvnosti významu tohto pojmu v cykle nenachádzame.

Ďalším dramaturgickým problémom Anómie 21 je jej spomínaná nesynkretickosť. Sedem inscenácií by si vyžadovalo oveľa dôkladnejšie sceľujúce úsilie, než len variabilný vizuálny princíp scénografie a tematické zastrešenie, aby skutočne mohlo fungovať ako divadelný celok. Režijná diverzita každého tvorcu, i tá tematická, a napokon aj štýlová a žánrová rôznorodosť pôvodných textov, nemá žiadnu čitateľne sceľujúcu stratégiu. Napokon, nie je to tak dávno, ale už sme mali možnosť v slovenskom divadle vidieť spracovanie príbuznej biblickej témy, a to cyklus Desatoro v SND, venujúci sa desiatim božím prikázaniam. A už len pri letmej komparácii sa jasne ukazuje, že projekt DPOH mu nevytvára obstojného, umelecky konkurenčného partnera.

Vo výsledku chýba cyklu Anómia 21 zásadnejší a hlbší prienik do postulovaných tém, do ich obsahového a následne i javiskového naplnenia, ak by skutočne chcel byť divadelným aktom s presahom k otvorenej občianskej spoločnosti.

Dvojrecenzia na prvé dve inscenácie projektu Anómia 21, 100 bábik a Bratislava by night:

Anómia 21_100 bábik_Bratislava by night.pdf

Dvojrecenzia na tretiu a štvrtú inscenáciu projektu Anómia 21, Lenivosť a Opatruj sa, Júlia:

Anómia 21_Lenivosť_Opatruj sa, Júlia.pdf

Dvojrecenzia na piatu a šiestu inscenáciu projektu Anómia 21, Ecce homo a Cena za závisť:

Anómia 21_Ecce homo_Cena za závisť.pdf

Recenzia na siedmu, poslednú inscenáciu projektu Anómia 21, Experti:

Anómia 21_Experti.pdf

Diskusia k anómii

Cyklus Anómia 21 po siedmich premiérach symbolicky uzatvorila diskusia, ktorú na javisku DPOH moderovala Zuzana Kovačič Hanzelová. Skupina diskutujúcich sa skladala z odborníkov z rôznych oblastí: filozof Egon Gál, politológ Samuel Abrahám, sociológ Michal Vašečka, evanjelická farárka Anna Polcková, psychologička Milota Dubovská, environmentalista Erik Baláž a napokon i Valéria Schulczová, pod ktorej vedením vznikal celý divadelný projekt. Akt záverečnej diskusie opätovne akcentoval snahu vedenia divadla DPOH vytvoriť divadelný cyklus s presahom od umeleckej produkcie k spoločenskému diskurzu. Diskusia priniesla síce stručný, ale fundovaný prienik do niekoľkých sporných, pozoruhodných fenoménov súčasného stavu spoločnosti. Pomenovala či hlbšie definovala témy, ktoré sú v centre záujmu inscenácií. V niektorých ohľadoch by sa dalo povedať, že táto diskusia obsahovo naplnila, respektíve pomenovala kolízne body o poznanie údernejšie než samotné javiskové diela projektu. Stala sa dovysvetľujúcim elementom, ktorý si, žiaľ, Anómia 21 do istej miery vyžaduje. Okrem toho sa diskutujúcim odborníkom podarilo pootvoriť témy nad rámec ideového záberu cyklu ako napríklad paradox spoločenského pocitu nedostatku šťastia a spokojnosti, ktorý sa javí ako neadekvátny vzhľadom k stále sa zvyšujúcej životnej úrovni obyvateľstva a iné.

Diskusia jednoznačne ukázala, že divadlo DPOH sa vo svojom dramaturgickom smerovaní pozerá na mimoriadne aktuálne a pálčivé fenomény. Je to veľmi pozitívna ašpirácia a predznačuje, že DPOH sa snaží o sebaidentifikáciu v rámci divadelnej diverzity scén na Slovensku, ale sa tiež usiluje napojiť na progresívne, tematicky objavné línie moderného divadla. Na strane druhej diskusia len umocnila to, čo bolo zjavné už zo samotných inscenácií. A to dojem, že prostredníctvom Anómie 21 sa vedeniu divadla spomínané ambície nepodarilo doviesť k umelecky zásadnejšiemu výsledku.

Napísanie týchto recenzií podporil: