…a možno by si zahúlil aj Čechov

Preklad: Roman Olekšák
Dramaturgia: Peter Pavlac, Roman Olekšák
Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Hudba: Slavo Solovic
Réžia: Marián Amsler
Hrajú: Gabriela Dziríková, Ivana Kuxová, Zuzana Kanócz/Hera Turban, Táňa Pauhofová, Richard Stanke, Vladimír Obšil, Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Ján Koleník, Tomáš Maštalír
Premiéra 28. a 29. marca 2009 v Štúdiu Slovenského národného divadla v Bratislave
Na prvý pohľad by sa dalo povedať, že inscenáciou hry nemeckého dramatika Davida Gieselmanna Plantáž vychádza SND v ústrety mladému divákovi. V súvislosti s ňou sa dokonca viackrát objavil aj termín generačná výpoveď. Takáto charakterizácia však môže vyznieť trochu zavádzajúco. Problémy a pocity postáv, ktoré hra predostiera, môžu byť totiž blízke širokému generačnému spektru divákov. O relatívnej výpovednej hodnote slova „mladý“ ani nehovoriac. Veď len vek samotných postáv Plantáže variuje od 20 do 49 rokov…
Autor hry, ktorý sa narodil v Kolíne nad Rýnom v roku 1972, hovorí v súvislosti s ňou o tzv. generácii golf, do ktorej sám patril. Týmto termínom označil Florian Illies vo svojej rovnomennej knihe z roku 2000 generáciu bezstarostnej nemeckej mládeže, ktorá vyrastala v 80. rokoch minulého storočia a pre ktorú bol príznačný hedonizmus či vzťah ku značkám. Odtiaľ pochádza aj jej pomenovanie podľa modelu automobilky Volkswagen. S oneskorením o 2 dekády a nábehom na trhovú ekonomiku zažíva svoju generáciu golf s istými špecifikami aj Slovensko. Sex, marihuana, život v komunite, cool jazyk sú fenomény aktuálne. Veď len podľa nedávneho prieskumu Občianskeho združenia Odyseus malo až 78% mladých vo veku 14 – 30 rokov sex pod vplyvom drog, 7% si týmto spôsobom spríjemňuje intímne chvíle pravidelne.
Pod povrchom nezáväzného a bezstarostného života či banálnych rečí sa často nachádzajú hlboké duševné rany. Postavy Plantáže sú vykorenené, emocionálne otupené, sebecké, neschopné nadviazať vzťahy a zrejme aj nezodpovedné, keďže sa vyhýbajú dôležitým témam a rozhodnutiam. Hra na tieto symptómy netlačí, na povrch vychádzajú spontánne. A hoci sa niekedy stane, že postavy v návale jasnozrivosti predvedú repliky banálnej pravdy typu: „Mám strach zo vzťahu, lebo mám strach byť sama.“, alebo „Cesta je cieľom.“, tie sú podané s iróniou, respektíve v opare marihuany, takže ich prvoplánovosť je zažehnaná.
Plantáž, ako uviedol samotný autor, je adaptáciou Višňového sadu od A. P. Čechova. Presnejšie by však bolo hovoriť o inšpirácii, citácii či paralelách. Tých je hneď niekoľko. Zjednodušene by sa dalo povedať, že sú to hry o malých ľuďoch, v ktorých nejde o nič a zároveň o všetko. Obe sa odohrávajú na jednom mieste – v dome, respektíve v továrenskej hale – do ktorých sa po dlhom čase vracajú ich majiteľky. Obe hrdinky sú finančne zruinované, pričom netušia, že ich majetky smerujú do dražby. Kým Ranevská je k svojmu višňovému sadu a domu emocionálne pripútaná, Lucia z Plantáže je voči továrni o niekoľko pocitových stupňov triezvejšia. Novodobým Lopachinom je u Gieselmanna Peter, ktorý cez internet podniká so softvérom. Ako jeden z mála obyvateľov priestoru nestráca kontakt s okolitým svetom a uvažuje, obdobne ako Lopachin, ekonomicky. Ten chce višňový sad vyťať a postaviť na jeho mieste chatovú oblasť, Peter plánuje transformovať továreň na kultúrne centrum s hudobným štúdiom. Paralely v motívoch by sme našli aj u iných postáv oboch hier. V závere sa Gieselmann od Čechova odkloní. Postavy opúšťajú plantáž bez smútku či nostalgie. Odchod a zaradenie sa do spoločnosti, ktorú dovtedy odmietali, vnímajú ako výzvu k zmene.
Višňový sad nahradila v dvadsiatom prvom storočí plantáž s marihuanou. Droga sa stala bytostnou súčasťou života postáv. Hoci je na javisku prítomná takmer neustále (fyzicky, v konaní či v slovách), o jej možnej skrytej propagácii nemôže byť ani reč. Inscenácia nemá ambíciu túto – pre mnohých kontroverznú – tému otvárať. Marihuana dotvára atmosféru, nie je však ústrednou témou hry. Vďaka nej, ako aj vďaka funkčnej točni, môže režisér, inak vcelku statický text, ozvláštniť o rôzne psychodelické vsuvky. Metteur en scene Marián Amsler ale pozornosť divákov zbytočne neodvádza a neznásilňuje svoj kumšt v efektných číslach. Svoju pozornosť orientuje na tempo a rytmus, ako aj na ustriehnutie hercov v perpetuu ich kolektívnych scén. Schopnosť kreovať v rovnakom čase v rôznych mikropriestoroch súbežné akcie, respektíve nechať hercov „nič“ nerobiť tak, aby to o niečom vypovedalo, je jedným z viacerých kladov Plantáže.
Tým ďalším sú herci, ktorí dávajú miestami stereotypnému, dlhému a ukecanému textu dušu – s jemným náznakom karikatúry a sebairónie. Hosťujúca Hera Turban vytvorila na malom priestore dojemný portrét utrápenej, ale po živote túžiacej poľskej ženy, ktorú osud obral o oboch rodičov. Dôsledky tragédie svojej postavy vtesnala herečka nielen do subtílneho pohybu, ale aj do zasneného rečového prejavu, posúvajúc existenciu svojej postavy na hranicu schopnosti vnímania reálneho sveta – herečka hľadela do svojho vnútra, hovorila prerušovane, akoby sama pre seba. Alebo išlo u postavy o účinky marihuany? Zaujímavou metamorfózou prešli obaja alternujúci sa predstavitelia Petra – Tomáš Maštalír a Ján Koleník. Okrem fyzického vzhľadu, ktorý im dotvorili umelé fúzy, podstúpil premenu aj ich hlas. Po ukričaných komédiách a historických a spoločenských drámach z minulosti je netradičné a zaujímavé vidieť oboch hercov na doskách SND v úlohe zo súčasnosti a v prirodzenom prejave bez „kráľovskej“ štylizácie. Aj ostatní herci, vznášajúci sa pod vplyvom drogy, hrajú s nasadením, až sa zdá, že na niečom naozaj fičia – dynamicky šialený Ľuboš Kostelný intonujúci ako Stanislav Štepka, živelná a nešťastná Gabriela Dzúriková, otrávená Ivana Kuxová v štylizácii alla Amy Winehouse, hysterický a omladnutý Vladimír Obšil alebo Richard Stanke oduševnený pre banálne problémy a repliky o kávovaroch a hranolčekoch.
Špeciálna pozornosť patrí farbami hýriacim kostýmom Evy Rácovej, ktorá prostredníctvom nich postavy diferencovala a zároveň im prihodila aj nejaký ten charakterizačný prvok naviac. Široké gate a nevkusná košeľa s drobnými vzormi dokonale vypovedali o neexistujúcom vkuse IT maniaka Petra. Etno nádychom bojovníka za slobodu zase oplýval kostým Erika v podaní Richarda Stankeho. Spestrením bola aj plátená taštička v tvare mimozemšťana Táni Pauhofovej. V scénografii siahla tá istá výtvarníčka po autenticite industriálnej reality.
Každý dobrý úmysel sa môže kedykoľvek nečakane zvrtnúť – znela by základná premisa hry Plantáž. Z miesta, ktoré vzniklo preto, aby v ňom bolo ľuďom dobre, sa stal priestor, v ktorom si ostali všetci ľahostajní – miesto paralelných anonymných existencií… Plantáž je tak predovšetkým hrou o dospievaní, starnutí či samote. Je otázne, do akej miery si to dokáže všimnúť aj hurónsky sa smejúca mládež, ktorá inscenáciu navštevuje. Na mieste je preto otázka: Komu je tá Plantáž vlastne určená?

Peter Scherhaufer

Peter Scherhaufer vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, v súčasnosti pracuje v oblasti Public Relations a Reputation Management. Venuje sa divadelnej publicistike, je autorom jedného románu a viacerých divadelných hier, je trojnásobným finalistom súťaže Dráma (2005: Umy si rúčky ideme jesť, 2006: Hovorkyne, 2014: Rukojemníci). V roku 2015 súťaž s divadelnou hrou Osamelosť bežca piesočných dún vyhral. Jeho divadelná hra Na streche získala 1. miesto v dramatickej súťaži Divadla Husa na provázku (Cena Konstantina Trepleva 2013). Člen dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma 2006 a 2007, člen Kolégia riaditeľky Divadelného ústavu, spolupracovník TV Markíza.