Všetko je len bublina

Výprava: M. Benko
Réžia: T. Masníková
Hrajú: P. Szőllős, M. Hanzlíková a R. Kobezda
Dramaturgiu Mestského divadla ACTORES veľmi často tvoria práve autorské projekty (Utajení aktéri, Stretnúť ťa bolo krásne, Plot, Šuflikári atď.). V Inscenácii Bez mihnutia oka pokračuje divadlo v tejto tradícii.
Hra režisérky Tatiany Masníkovej priamo reaguje na lokálne problémy a konkrétnych ľudí. Je to však fakt, ktorý neovplyvní zážitok z inscenácie a zo samotného textu ani divákovi neznalého miestny kontext a pomery. Ten naisto pochopí, že osoby, ktoré mu predvádzajú svoje osudy, patria do tohto mesta, že sú obrazom reálnych ľudí. Tak sa divák aspoň utvrdí v tom, že divadlo má ešte stále schopnosť reagovať ne realitu a prinášať istú spoločenskú kritiku.
Univerzálnou témou hry Bez mihnutia oka je prítomnosť mafiánskych praktík, ktorým sa podriaďuje život mesta, a jeho predstavených, ale aj vplyv bulváru, ktorý vstupuje do našich životov, tváriac sa nenápadne, v náznakoch, a my si ani neuvedomujeme ako nás ovplyvňuje. Ide o realistickú hru o asanácii budovy a o kupčení s ľudskými osudmi s absurdnou zápletkou. Je to príbeh Rudolfa H., Viktora a Ireny, ktorí sa (ne)náhodne stretli v pivnici čochvíľa asanovaného domu a stali sa pochúťkou bulvárnych médií. Text odkrýva motivácie príchodov jednotlivých postáv postupne a vždy nás ako divákov troška zavádza a odhalí naše nesprávne domnienky. Tým nás ako prvých „počúvateľov“ udržiava v napätí a očakávaní.
Hra pracuje s intertextuálnymi odkazmi. Už len meno hlavného hrdinu – Rodolf H. – nás upozorňuje na kafkovské postavy, ale aj na spôsob označovania mien v printových médiách. Z tohto rodu je takisto hlavnou postavou niekoľkokrát opakované slovné spojenie „toto je orwelovština“ – ako pomenovanie diania mimo uzavretú pivnicu. Či napríklad aj záver hry (a tým, samozrejme, aj inscenácie), v ktorom sa spomína Ibsenova Divá kačka, pričom Irena už drží v ruke pištoľ a my predpokladáme, čo sa bude diať…
Rudolf H. spočiatku vytvára dojem človeka, ktorý chce uniknúť od spoločnosti, ale ona sa mu tam nedobrovoľne vždy znova a znova vnucuje. Najprv v postave Viktora a neskôr Ireny, ktorá prišla za svojou domnelou láskou z mladosti. Čím viac sa ich chce Rudolf H. zbaviť, tým absurdnejšie vyzerá jeho nemohúcnosť odolávať prieniku spoločnosti do jeho uzavretého pivničného sveta. Toto súžitie je neskôr sledované bulvárnymi periodikami a rieši sa ako príbeh novodobého Rómea a Júlie. Až v závere zisťujeme, že to všetko bola vopred pripravená bublina, aby sa odpútala pozornosť od reálnych faktov asanovania budovy.
Hru o mediálnych fámach a bublinách a o zneužívaní (sa) ľudí spracovala režisérka Masníková realisticky, presne v jej vlastnom duchu, ale s malými absurdnými vsuvkami a nápadmi, ktoré celok osviežujú a dodávajú mu humor. Vstup Ireny do priestoru ako obesenie, jej náhle vytiahnutie županu ako sexy prostriedku na zmámenie Rudolfa H., prítomnosť neustále zrniacej televízie či vpád Viktora do miestnosti z chladničky, uhorky jedené z lavóra a podobne. Ide o inscenáciu, kde sa o bulváre vyjadruje jeho vlastnými prostriedkami. Témy sa banalizujú alebo, naopak, pritláča sa na ich hyperbolizovanie. Akýkoľvek malý problém nadobúda priam fatálny rozmer. Problémom inscenácie je, že všetko sa vypovie v prvom pláne, explicitne v slovách, a potom akoby nezostáva síl na ďalšie rozvíjanie témy skrz vizuálnu stránku či na úrovni podtextov. Odhaľuje sa nám príbeh, cez ktorý chápeme a vnímame súvislosti, ale neponúka sa nám nejaká ďalšia nadstavba. Všetko je povedané, ostáva nám iba záhadnosť ukrytá v texte hry, nie v obrazoch inscenácie. Pravdepodobne to súvisí s autorským vkladom, kde autorka i režisérka v jednej osobe vytvárala text spolu so samotnou koncepciou inscenovania.
Zvolila prístup dôsledne scénograficky realistický. Sme síce v abstraktnom priestore, ale aj skrz text a aj cez jednotlivé predmety vidíme opustený a schátralý pivničný priestor. Je to najmä vstup zhora, ktorý nás upozorňuje na atypickosť miesta, kde sa trojica ocitla. Tento vstup zhora ponúka možnosti na vytváranie komických situácií a gagov so vstupom do priestoru. Všade naokolo sú rozmiestnené palety a skriňa, do ktorej sa ukrýva Rudolf H. nie pred niekým či niečím konkrétnym, ale pred svetom a jeho hrôzou. V centre je opäť ako v iných inscenáciách divadla posteľ. I tu spĺňa niekoľko iných funkcií okrem tej základnej. Na ľavej strane je ešte truhlica, ktorá nemá využitie počas celého diania, je skôr akousi „dekoráciou“ priestoru. Vpravo sa nachádza chladnička, o ktorej chladiacej funkčnosti pochybujeme od samého začiatku. Tieto obstarožné a odhodené nábytky dopĺňa moderná rýchlovarná kanvica a televízor, ktorý ale nefunguje. Namiesto zadných sufít visia v miestnosti iba čierne igelitové pásy. Je to miestnosť ohraničená, objektmi vyznačujúca arénu hrania, kde sa stretáva nefunkčnosť predmetov a nefunkčnosť ľudskej spoločnosti v jednom ako metaforický obraz.
Jednotlivé situácie končia najčastejšie hudobným predelom a stiahnutím svetiel. Je to náznak aj časového posunu, aj možnosť na nové usporiadanie priestoru. Väčšinou jednej situácii prináleží jeden deň a k večeru sa osoby uložia ku spánku. Do tejto zmeny – tmy – hrá hudba pripomínajúca Šabľový tanec, známu Charčaturianovu akordeónovú skladbu. Takto dostáva celok potrebnú dynamiku. Dej, jeho napínavé súvislosti a postupné odhalenia (skoro ako v nejakej detektívke) rovnako udržiavajú divákovu pozornosť.
Tú udržiavajú aj sústredené herecké výkony všetkých troch hercov. Opäť sa snažia o dôslednú psycho-fyzickú charakterizáciu svojich postáv, o presné vytvorenie charakteru a jeho myslenia. Vytvárajú oblúky, ktorými nám postavy pointujú.
Kobezdov Rudolf H. je najprv muž utiahnutý, skromný, so zdvihnutými plecami a s gestom rozpažených rúk ako výrazom nemohúcnosti. Neskôr sa premieňa na paranoika, ktorý reaguje na každý ruch a šuchot. Je z neho psychický čudák, ktorý má podozrievavosť v reči, v úzkostnom a skúmavom pohľade očí. Ak sa nám na začiatku javí ako mladý a ustrašený muž, tak nás potom prekvapuje agresivita a drsnosť, ktorá ovláda jeho konanie i pohyby aj reč. Jeho dikcia je strohá, gestá úsporné, tón hlasu príkry. Kobezdov Rudolf H. je dobrovoľný utečenec čítajúci Orwella a skrz neho identifikujúci svoje miesto na svete a v spoločnosti, ale aj zbytočnosť odporu voči takejto spoločnosti. Je to utečenec intelektuál, bývalý učiteľ. Jeho intelekt predbieha jeho podozrievavosť. Nemá šancu uniknúť pred doternosťou sveta, ktorý si ho našiel.
Jeho herecký kolega Peter Szőllős využil pri vytváraní osoby Viktora, investigatívneho žurnalistu vyhodeného z práce, viaceré polohy. Zdôraznil najmä nárečový prízvuk v reči, aby mu dodal troška lokálneho razenia. V jeho prejave dominovala zemitosť chovania, nie prílišná brisknosť intelektu, drzá neodbytnosť. Bol protikladom k upätému, večne nervóznemu Rudolfovi H. Preto uňho dominovalo uvoľnené telo, takisto uvoľnený hlasový a rečový prejav. Správaním a dotieravou nenútenosťou pripomínal žoviála, ktorý je schopný zľahčiť každú vypätú situáciu. Podarilo sa mu byť stroho trefný a intonačne zdôrazniť pointu textu, ale aj byť neočakávane slušný a dokonca aj milý. Tým vytvoril oblúk muža, ktorý je len nasadený na zistenie stavu vecí s asanáciou budov. Viktor sa odhalil ako novinárska krysa, ktorá sa mala prehrýzť k podhubiu prípadu o asanovaní budov. Takže za maskou normálneho človeka sa odhalil drzý a škodný typ „ryžujúci“ na nešťastí niekoho iného. Píšuc na svojom laptope vytvára ilúziu pracujúceho, neviditeľného, sivého úbožiačika, ktorý sa utieka k Rudolfovi H.. Až potom sa odhalí, že je to iba prostriedok na zaznamenanie všetkých informácií. Kým sa introvertný a vykoľajený Rudolf H. Roba Kobezdu zatvára v skrini, aktívny a akčný, zdravo asertívny Viktor spisuje informácie a články.
Z trojice hercov je najmenej skúsená Monika Hanzlíková, čo badať aj na jej prejave. Jej Irena má v sebe nádych adolescentnej nezrelosti a bláznivosti „pubertiačky“. Využíva najmä expresívne polohy a veľké gestá. Prevláda u nej ukričaná poloha, ale nie je to funkčná charakterizácia postavy. Nehrá sa s jej ďalšími nuansami. Zvolila si však rozumnú mieru afektu a prehrávania, čím vlastne približuje adolescentný vek svojej postavy. Takisto pracuje so strihom ako účelným prostriedkom. Jej akcie sú väčšinou ubehané a zdá sa, že na javisku nemá čas a musí sa kamsi ponáhľať, čo ale paradoxne dodáva situáciám tempo. Škoda, že na úkor zrozumiteľnosti textu. V jej telesnom prejave sa objavuje aj kŕč a upätosť. Tá sa ale v postupnom ozrejmovaní príbehových súvislostí uvoľňuje. Na konci vidíme skôr nešťastnú a osamotenú ženu. Akoby sa jej podarilo dotvoriť oblúk rýchleho dozretia v procese tragikomédie od „pubertiačky“ k dospelej žene. Keď drží v záverečnej scéne pištoľ, veľmi jasne si ju identifikujeme ako maloletú „divú kačku“ z rovnomennej Ibsenovej hry. Takáto tragická bodka vrhá na dramaticky vinúci sa príbeh tajomnú a ťažobnú atmosféru prázdna a osamotenia. Jej záverečný okruh verejnej samoty je tiesnivý. Táto tiesnivosť obsiahnutá aj v scénografii sa tak stáva súčasťou atmosféry inscenácie, ktorá zámerne do konca balansuje na hrane komédie, absurdnej drámy. Nechce pretláčať drásavé polohy.
Takisto kostýmy spĺňajú svoju funkciu určujúcich prvkov pri objasnení identity postáv. Ale zároveň nás trocha „klamú“ a podávajú aj mylnú prvotnú informáciu. Dlhé a slušné sako, sveter a nohavice u Rudolfa H. nás upozorňujú, že asi máme do činenia so solídnym človekom, čo, ako sa ukáže, nie je celkom pravda. U Viktora zas menčestrové nohavice a vyťahaný sveter a vetrovka vyvolávajú dojem o potenciálnom bezdomovectve nositeľa, hoci ním v skutočnosti nie je. Jeho vpád do priestoru s „bedňou“ alkoholu nás v prvotnom dojme iba utvrdí. Irenine rifle, sveter a veľký vak nám hneď napovedajú, že ide o ženu na úteku, ale to nevieme, že na dobrovoľnom úteku. Neskôr sa ako jediná prezlieka do pyžama. Zvolila si tento prostriedok na pripomenutie spoločnej minulosti Rudolfovi H.. Záverečná pointa však potvrdí, že nijaká spoločná minulosť nebola, ale celé toto je jedna veľká bublina a omyl. Je to príklad na to, ako si aj inteligentní ľudia môžu nechať vymyť mozog mediálnymi kačicami.
Aj v tejto inscenácii dáva Masníkovej réžia priestor hercom a ich vyhratiu charakterov v dobre usporiadaných mizanscénach vzájomných zblížení a odcudzení. Škoda len, že z videného ide von najmä príbeh, za ktorým sa už nič viac neskrýva. Nedochádza k žiadnej špecifickej nadstavbe textu iba k jeho precíznej a doslovnej realizácii.

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.