MALÉ NÁROKY V ATRAKTÍVNOM PRIESTORE

Preklad: Ľubomír Feldek, úprava Jana Liptáková, Michal Spišák, hudba: Andrej Kalinka, texty piesní Martin Sarvaš, scéna: Štefan Hudák a.h., kostýmy: Katarína Holková a.h., hudba: Andrej Kalinka, texty piesní: Martin Sarvaš, dramaturgia: Jana Liptáková, réžia: Michal Spišák a.h.
Premiéra: 6. júna 2008 v DJGT Zvolen
Leto je čas, kedy v rôznych kútoch Európy ožívajú atraktívne mestské zákutia, výnimočné prírodné scenérie, či romantické hradné a zámocké zákutia divadlom pod holým nebom. Neopakovateľná atmosféra takýchto na prvý pohľad nedivadelných priestorov vie znásobiť zážitok prakticky zo všetkých divadelných druhov, od antickej drámy, cez veľkovýpravnú operu, ľahkonohú operetu, až po balet, či nonverbálne divadlo. Diváci všade v kultúrnom svete túžia po čomsi výnimočnom a teplé letné večery práve takouto výnimočnosťou lákajú už desiatky rokov nie len divadelných fajnšmekrov, ale aj tých, čo inak do divadla cestu nehľadajú…
Na Slovensku takúto divadelnú tradíciu veľmi nepestujeme. Na škodu veci. Dopláca na to divák, ale napríklad aj turistický priemysel. Pritom vhodných miest na letnú kultúru je dostatok prakticky po celom Slovensku. Ťažko pochopiť, že možnosti takýchto divadelných aktivít neinšpirujú zodpovedných ani po roku 1990, kedy sa aktivitám a angažovanosti v zásade uvolnil priestor. Ale to je na inú úvahu…
Zámocké hry zvolenské (a v ostatnom čase aj bratislavské Letné shakespearovské slávnosti) sú vlastne výnimkou, ktorá v tomto segmente divadelnej kultúry potvrdzuje vyššie uvedené. Už tridsať päť rokov oživujú jedinečné priestory nádvoria Zvolenského zámku.
Pre letné večery je prirodzený ľahší, zábavnejší repertoár – vtipné situácie a gejzíry hereckých bravúr, neopakovateľnosť splynutia všeobecne známeho dramatického textu s výnimočnou architektúrou prostredia. Vyberať každoročne taký titul nieje ľahká úloha. Tohto roku siahla dramaturgia DJGT po Goldoniho Čerticiach. Renesančný príbeh o ženských úskokoch i mužskej márnomyseľnosti sa zaobíde aj bez zložitej scénografie. Hlavní sú, ako vo všetkých Goldoniho komédiách, herci.
Prekáračky koketných rybárskych ženičiek, čakajúcich na svojich mužov a milencov nestratili ani dnes na životnosti. Lenže aby Čertice dnes divadelne zažiarili, vyžadujú si od všetkých inscenátorov premyslenú a cieľavedomú prácu. Pri Goldonim totiž dvojnásobne platí stará pravda, že stvoriť ľahkú, zábavnú komédiu je ťažká úloha. Chce to režiséra, ktorý je majstrom v náčrte typológie hereckých kreácií rovnako, ako v pointovaní zdanlivo jednoduchých scén. A rovnako sa nezaobíde ani bez všestranne disponovaných hercov, ktorí goldoniovským typom vdýchnu osobité črty. Lebo Goldoni, vychádzajúc z princípov commedie dell´arte stvoril iba akési siluety postáv a situácií, načrtol a vymedzil iba základné ľudské vlastnosti. Až ich konkretizáciou vzniká živé divadlo. A navyše, keďže mnohé jeho hry – Čertice nevynímajúc – sú zaľudnené archetypmi v mnoho razy poznaných typických situáciách, osobitosť hereckých a situačných bravúr je jedinou cestou k plnokrvnému divadlu.
Čertice máme na Slovensku vo dvoch prekladoch. Popri dnes už skoro „klasickom“ Hečkovom je to aj novší, z dielne Ľubomíra Feldeka. Režisér Michal Spišák s dramaturgičkou Janou Liptákovou siahli po preklade Ľubomíra Feldeka. Pravdepodobne preto, že sa im jazyk tohto prekladu zdal vecnejší, súčasnejší, hovorovejší. A ďalej s ním pracovali. Pravdepodobne chceli prehĺbiť morálne posolstvo hry, a tak dokomponovali postavu samotného Goldoniho. Tento krok však veľký efekt nepriniesol. Goldoni nie je prvoplánový mravokárca, je posolstvá sú zašifrované v príbehoch, v konfliktoch, prípadne v samotných hrdinoch. Nečudo teda, že dokomponovaná postava pôsobí cudzorodo. Neutrafili jej ani tému, ani jazyk. Druhým upravovateľským krokom bolo dodanie pesničiek Andreja Kalinku na texty Martina Sarvaša. Ani tento krok nepriniesol výrazný kvalitatívny posun. Aj keď mala úprava asi na mysli, že herci živou interpretáciou pesničiek posilnia renesančnú rozšafnosť Goldoniho atmosfér, réžia hudobné plochy nezakomponovala dostatočne do celej koncepcie. A tak ostali pesničky iba tu vydarenejšou, inde menej vzrušivou ilustráciou konvenčnej komédie.
Čo nevydumala úprava, nedobehol ani režisér. V prvom rade neutrafil obsadenie. Pri hosťujúcom režisérovi by to nebolo veľkým prekvapením, no Michal Spišák aj v tejto sezóne už so súborom pracoval. Mohol preto poznať limity protagonistov a eliminovať ich obsadením napríklad proti ich typológii. Nestalo sa.
A tak najmä dámska časť obsadenia je príliš málo diferencovaná. Herečky sa od seba iba minimálne odlišujú, stierajú sa medzi nimi rozdiely typové, ale aj vekové. Všetky sú akoby sestry od jednej matky… Ale ani pánska časť súboru na tom nie je oveľa lepšie. Vari len Vladimír Rohoň, obsadený do dopísaného Godloniho, má plochu trocha výlučnú. Ale keďže sa réžia uspokojila s mentorovaním tejto figúry, Rohoň si ju prispôsobil svojmu štandardu… Podobne nevyužíva réžia ani na živo hrajúcich hercov. Tí prichádzajú do situácií ako trocha ťažkopádna kapela externistov, ktorí zahrajú iba na chvíľkové zabavenie divákov.
Väčšie ozvláštnenie by sa žiadalo i pri kresbe ostatných mužských hrdinov. Mali by predsa predstavovať vyhranené typy, alebo aspoň dva rody, či dva svety, ktoré rozvadia ich ženy. Namiesto toho sa Spišák uspokojil s príliš všeobecnými kreáciami, z ktorých ale ťažko môže budovať situačný humor.
Problematický je už nástup Jozefa Novotného ako Toniho a Štefana Šafárika ako Fortunata. Prichádzajú bez výrazného napätia. Pritom by sa mali vracať ako muži, čo boli dlhší čas odlúčení od svojich žien, a preto sú plní erotického vzrušenia a túžby po ženskom objatí. Rovnako ako ženy, ktoré sú „popudlivé“ pre to isté – chýbali im ich muži..,
Namiesto toho sme videli iba také neslané-nemastné ponášky na šťavnaté figúrky. Jozefovi Novotnému chýbala živočíšnosť sebavedomého muža, ktorý chce byť za každých okolností dominantná hlava rodiny. Richard Sanitra veľmi nepresvedčil, že jeho Beppo je nástojčivý milenec, ktorému podozrievavosť zatemňuje zdravý rozum a úprimné city. Fortunato Štefana Šafárika je síce milo ufrflaný starec, no jeho vzťahy k ženám sú neprekvapivé, a tým aj málo vtipné.
Malú diferencovanosť pre túto komédiu dominantného dámskeho obsadenia sme už spomínali. Vladena Škorvagová ako Pasqua a Iveta Marcineková ako Lucieta sú si navzájom príliš podobné. Preto medzi nimi zaiskrí iba občas a veľmi konvenčne. Chýba im väčšia zmyselnosť, dynamika, živelnosť. Namiesto čertíc hrajú skôr neškodné kofy. Ani Dana Karolová, Barbara Špániková a Silvia Donová ako Libera, Orsetta a Checca nie sú zreteľne prekreslené. Preto ich škriepky sú fádne, až nudné.
Ak takto konvenčne pracoval režisér s hlavnými postavami, nečudo, že ani ďalší neprekročili konvenčný rámec. Juraj Haviar ako Toffolo, Radoslav Kuric ako Vicenzo, Ondřej Daniš ako Titta-Nane, či Daniel Výrostek ako Canocchia sa na škriepkach akoby ani nepodieľali.
Scéna Štefana Hudáka, kostýmy Kataríny Holkovej sú kultivované a vkusné, ale plne v „koncepcii“ úpravy a réžie.

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.