PRIATEĽSTVO VŽDY PRADIE HLBOKO V NÁS

Scenár: Martin Hudec, Kamil Kollárik, Peter Kuba & kol., dramaturgia: Peter Kuba, hudba: Adam Kerďo, Ondrej Kovaľ, texty piesní: Martin Hudec, Adam Kerďo, scéna a kostýmy: Peter Kuba a Kamil Kollárik, réžia: Kamil Kollárik
Osoby a obsadenie:
Hana: Martina Michalcová
Puki: Ondrej Kovaľ / Kamil Mikulčík (alt. 21. 4. 2008)
Viktor: Tomáš Soták
Huďo: Martin Hudec
Zemák: Peter Heriban
Pikolo: Adam Kerďo

Premiéra: 31. 3. 2008, Divadlo Ludus/Kreatívne centrum mladých
Recenzia vznikla na základe predstavenia 21. 4. 2008.
Inscenácia Objav roka alebo cena za úspech bratislavského Divadla Ludus je druhou premiérou tejto sezóny, ktorá je venovaná tínedžerskej mládeži. Po predovšetkým výrazovej a čiastočne aj významovej aktualizácii Záborského Dva dni v Chujave (dramatizácia uvedená pod názvom na… Dva dni v Chujave), ktorá zosúčastnila jazyk témy a hlavný problém „povesti“ tým, že v druhej polovici inscenácie dej posunula do dnešných čias (okrem iného), Objav roka… je tentoraz inscenáciou, ktorá vznikla ako aktuálna reakcia na dnešné životné problémy a situácie mladých ľudí. Síce nie bežné, ale príznačné pre túto dobu. Inscenácia je príbehom o síce talentovanej a ambiocióznej, ale predovšetkým profesionálne dravo „nemanažovanej“, či presnejšie nezneužívanej rockovej hudobnej skupiny. Skupina sa však dostane do spárov neľútostného vydavateľstva reprezentovaného manažerom. Ich noví producenti nepoznajú žiadne etické zábrany, zmluva uzatvorená s nimi im dokonca umožňuje neautorizovať hit skupiny, ktorý upravili podľa svojej „chuti“.
Inscenácia vznikla viac-menej kolektívne. Ako autor scenára a dramaturg sa na nej podieľal nielen Peter Kuba (umelecký šéf, režisér a spoluzakladateľ divadla), ale aj herci v nej účinkujúci (Martin Hudec –  scenár a texty piesní; Adam Kerďo – texty piesní, hudba; Ondrej Kovaľ – hudba), ktorých sú mnohí odchovanci Ludusu. Základný tematický rámec príbehu – cena za umelecký úspech – vznikol aj na základe osobných skúseností hercov (ako priznávajú autori scenára na jeho začiatku).
Napriek téme je základný príbeh vystavaný komorne. Skupina síce vystupuje aj verejne (a je ukázaná aj v mediálnom rozmere), avšak všetko sa odohráva v jednom komorne ladenom scénickom priestore, ktorý mení svoju funkciu podľa situácie. Jeho základ tvorí zopár schodov, na ktorých sú rozmiestnené hudobné nástroje skupiny. Schody metaforicky vyjadrujú cestu za úspechom skupiny (stali sa aj názvom skupiny – D´Schody) a zároveň sú základom niekoľkých významovo odlišných prostredí – skúšobňa skupiny, koncertné javisko, časť miesnosti, v ktorej sa uskutočnoval podnikový večierok a pod. Jednoduchá a zrozumiteľná znakovosť je však charakteristická pre celú inscenáciu. Dobre a logicky je vystavaná nielen mizanscéna, ale aj aranžmány jednotlivých činoherných častí, na ktoré funkčne nadväzujú piesne skupiny spievané a hrané hercami naživo (ako už z naznačeného vyplýva). Súčasťou scénografického riešenia sú filmové nahrávky k piesňam, či už vo funkcii videoklipov alebo vo funkcii dokumentov zo súkromného života či zákulisia ich profesionálneho pôsobenia, ktoré majú obohacovať divácky zážitok z predstavenia o pocit autentickosti a inscenácii dodávajú na predvedčivosti vo výraze. Komornosť je dosiahnutá i tým, že základný rámec, ktorý tenduje k všeobecnosti, je „rozdrobený“ na rad viac či menej intímnejšie a súkromnejšie ladených nazretí do pocitov všetkých členov skupiny. Výstupy sú zahrané takmer s profesionálnou istotou, tak v speváckych (hudobných), ako aj činoherných častiach. Herci dokázali vytvoriť presvedčivú a veľmi silnú atmosféru, z ktorej bolo možné vydedukovať ďalšie významové roviny, väčšinou vzťahujúce sa na súkromie postáv (až istý pocit stratenosti či snahy nežiť mimo seba samých – aj vo filozofickom, nielen hudobnom zmysle slova – ako to v inscenácii dominuje). Namediálne súvislosti našej dnešnej reality tým, že sú nám všetkým známe a akoby „konvencializovane“ aj divadelné postatočne čitateľné a pôsobivé (v zmysle znalosti recipienta, čo na neho a ako má zapôsobiť), Kamil Kolárik ako režisér a tiež jeden z autorov scenára štastne nepotreboval viac a inak ukazovať.
Problémom inscenácie však sú – na rozdiel od jej uvedenia možno v iných divadlách – diváci a miesto, v ktorom divadlo pôsobí. Na predstavení (v pondelok večer 21. 4. 2008) nás totižto bolo ani nie dvadsať. (I preto nepovažujem za potrebné o nejakých zakolísaniach v herectve – možno niekde až o typovom obsadení niektorých z postáv, ktoré ovplyvnili výraznejšiu kresbu niektorých situácií, hovoriť.)
Otázok, ktoré súvisia s „predajnosťou“ tohto predstavenia je však viac:
1. Môže sa to skutočnosť, že divadlo sa opäť sťahovalo do iných priestorov? (Po Rezedovej ulici v Ružinove a Tupolevovej v Petržalke ide o priestory Parku kultúry a oddychu, v ktorých nie je tradícia pravidelného uvádzania inscenácii pre deti a mládež jedným profesionálnym divadelným súborom.)
2. Môže za to skutočnosť, že do roka sa divadlo bude opať sťahovať niekde inde? (Možno aj do predposledných piestorov – aby to tak bolo(!!!) a aj s ďalším balíkom peňazí na jeho rekonštrukciu, keďže je – ako sa na priestor bez pána, aj napriek zámerom „dobre“ ho predať, patrí – už schátralejší.)
3. Môže za to skutočnosť, že išlo o pondelok večer a predstavenie určené mládeži a nie dospelému publiku?
4. Môže za to posolstvo predstavenia? …
Kamil Konárik sa však spolu s ostatnými kolegami, ktorí sa podieľali na výslednom tvare inscenácie rozhodol správne. Nech to s nami a okolo nás vyzerá akokoľvek, priateľstvo v nás vždy hlboko pradie…

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.