NITRIANSKE ZMÄTKY A AJ STATKY

Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Ľubomír Vajdička
Účinkujú: Ján Greššo (Tomáš Kamenský), Eva Večerová (Kata Kamenská), Eva Pavlíková (Žofa Ľavková), Ivan Vojtek ml.(Jano Ľavko), Daniela Pribullová (Zuzka), Milan Ondrík (Ďurko), Gabriela Dolná (Mara Ľavková), Ivan Vojtek st.(Ondrej Ľavko), Ľudmiľa Trenklerová (Beta), Hilda Augustovičová (Dáma v čiernom), Jakub Rybárik (Ondriš), Peter Kadlečík (Mišo Kaňúrik), Alena Pajtinková (Eva)
Premiéra: 9. novembra 2007 veľká sála DAB Nitra
Dramaturgia DAB tohoročnú sezónu (2007/2008) zasvätila slovenskej klasike, takže do repertoáru nitrianskeho divadla budú celý rok pribúdať inscenácie výhradne slovenských autorov. Monotematický cyklus uvádzaných titulov vedenie divadla zastrešilo názvom Rodinné striebro. Nie náhodou vedenie DAB prichádza so slovenskou sezónou práve v tomto období a v Nitre. V posledných dvoch rokoch sa čoraz častejšie mesto Nitra stáva dejiskom aktivít “rôznych” spoločenských zoskupení, ktoré agresívnym a vulgárnym spôsobom verejne uspokojujú svoju potrebu demonštrovať vlastnú národnú identitu. Verejné informačné stĺpy a steny mnohých nitrianskych budov sú polepené plagátmi, či počmárané nápismi, ktoré potvrdzujú, že iniciátori týchto nacionalistických prejavov jednak neovládajú ani základnú dejepisnú faktografiu a navyše urážajú príslušníkov iných národností, ktoré žijú v Nitre a jej okolí. Dramaturgia DAB na “národné” prejavy a nálady v Nitre, ktoré často postrádali aj najzákladnejšie znaky kultúrnosti a civilizovanosti pohotovo zareagovala. “ …diela slovenskej literatúry sa neraz stávajú predmetom iba tzv. povinného čítania alebo priam všeobecného nezáujmu širšej populácie nášho národa. Pritom sa tak radi niektorí z nás bijú do pŕs, akí sme veľkí a hrdí Slováci! Hrdí na čo? Na našu minulosť, slávnych a talentovaných predchodcov alebo na našu dnešnú malosť, hlúposť a nekultúrnosť?! Či skôr malodušnosť! Často sa musíme len tíško hanbiť, ako málo poznáme diela Sládkoviča, Tajovského, Hviezdoslava, Figuli, Šikulu; ale aj tvorbu Cikkera, Galandu, Meličkovej, Janka Blahu, Paľa Bielika a mnohých iných…. “ , konštatuje šéfdramaturg nitrianskej činohry Svetozár Sprušanský na oficiálnej internetovej stránke Divadla Andreja Bagara (www.dab.sk). Cyklom Rodinné striebro, tak DAB prináša sondu do historických diel, bez emócií a pátosu, s pohľadom človeka 21. storočia. Divákovi kladie konkrétne otázky, že či je dôvod byť hrdý a ak áno, tak na čo.
Tento ambiciózny projekt sa nemohol začať lepšie, ako uvedením Tajovského Statkov – zmätkov v réžii legendárneho režiséra slovenskej klasiky Ľubomíra Vajdičku. Ide o jeho prvú spoluprácu s nitrianskym hereckým súborom. Tragikomédia Statky – zmätky kriticky a ironicky vypovedá o pomeroch na slovenských dedinách na dolnej zemi (dnešné Rumunsko). Tajovského obraz rodiny poukazuje na pseudomorálku vidiečanov, ktorí rozmýšľajú výhradne strategicky a sebecky. Za každým ich činom sa skrýva obchod, akékoľvek rozhodovanie je podmienené egoistickým ziskom.
Ide o dedinský kolobeh uzavretého kruhu, z ktorého sa nedá vystúpiť. Ani vyhrotené situácie nepodnecujú postavy k zmene životných hodnôt, ale naopak postavy všetko nepriaznivé schovávajú pod vlastnú masku a opäť roztáčajú starý kolotoč.
Základ Vajdičkovej pozoruhodnej režijnej koncepcie spočíva v dôkladnom analytickom prístupe k známemu Tajovského textu. Ideová podstata Tajovského “posolstva” nie je vo verbálnom tvare, ale logicky vyplýva z jednotlivých dramatických situácií. Ľubomír Vajdička na otázku ohľadne úpravy textu odpovedal: “rešpektujem autorovu tvorbu a obsah textu.” Jeho odpoveď, ktorú poskytol miestnym Nitrianským novinám, podľa mňa hovorí aj o Vajdičkovom zámere inscenovať originál textu J. G. Tajovského a režijné interpretácie zobraziť najmä prostredníctvom herectva, scény a hudby. Schopnosť režiséra presne prečítať “medziriadkovú” rovinu Statkov – zmätkov sa v inscenácii prejavila v jednotlivých mizanscénach, ktoré divákovi konkrétne vysvetlia aj sekundárny význam javiskových postáv a situácií. Jednotlivé postavy majú niekoľko rovín. Najvýraznejšia je poloha s maskou (v tomto prípade krojom). V týchto situáciách sa postavy štylizujú tak, aby vývin udalostí znamenal pre nich materiálny zisk. Neprirodzene prejavujú infantilné emócie a predovšetkým vychádzajú z presvedčenia, že emócia je najlepší prostriedok na manipuláciu. Každé vlastné morálne zlyhanie prekrývajú deklamáciou smútku. Ich cieľ je však výhradne strategický a pragmatický. Tieto situácie v inscenácii často fungujú na princípe divadla na divadle. Kruh troch rodín si za stolom navzájom predstiera svoju nekonečnú priazeň a obdiv. V momente, keď nejaká postava opustí priestor stola, ihneď sa prejaví jej pravdivý charakter. Druhá poloha spočíva v prejavoch skutočného pragmatizmu a strategickom myslení postáv prostredníctvom gesta, alebo priehľadným tendenčným použitím emócie, s cieľom manipulácie. V tejto polohe režisér slovo kladie proti konaniu postavy, čím viditeľne oddelí negatívne črty postáv od ilúzii vidieckej “neskazenej” morálky. Tento princíp je najviditeľnejší v situácii, keď Ďurkovi rodičia prichádzajú na návštevu Ľavkovcov (oficiálne chcú gratulovať Ondrejovi k meninám) za účeľom požičať si peniaze. No keď sa dozvedia, že peniaze nedostanú, tak sa aspoň dobre najedia. Ide o najsurovejšiu scénu v inscenácii, kde Ďurkovým rodičom vypadáva jedlo z plných úst a v rámci tohto obžerstva odznievajú výrazy ako kresťanská povinnosť, krv predsa nie je voda a každým sústom sa dopracujú aj ku kladnému hodnoteniu svojho syna. Obsah dialógu medzi starými Ľavkovcami a rodičmi Ďurka je však opäť popretý konaním postáv. Je evidentné, že mladší Ľavkovci majú predovšetkým záujem maximálne využiť komfort v dome starých Ľavkovcov, ktorí zase starostlivo a s obavami sledujú, koľko potravín a alkoholu táto návšteva spotrebuje.
Leitmotív inscenácie – lacná juhoamerická telenovela, ktorú zo záujmom sleduje každá postava, vysvetľuje neprirodzené emocionálne správanie postáv. Najmä ženská časť akoby kopírovala konanie svojich hrdinov zo seriálu. Vajdička v detailoch zvýraznil najzákladnejšie prejavy dedinského charakteru, napríklad nepoužíva sa príbor aj keď gazdiné ho na stôl prinesú, či najkomickejší moment, keď stará Ľavková svoj LCD televízor prikrýva vyšívaným obrusom. Prikrytý televízor vystihuje tradičnú a stále pretrvávajúcu dedinskú mentalitu, drahá vec (napr. LCD) musí byť dôstojne umiestnená, no používať sa môže iba príležitostne. Televízory v každej domácnosti, jednak odzrkadlujú finančné zázemie jednotlivých rodín, takže Kamenický majú malý prenosný bez diaľkového ovládania, Ľavkovci zase klasický stredne veľký, ale už s ovládačom, no a starí Ľavkovci sa pýšia gigantickou LCD obrazovkou. Tieto odkazy na súčasnosť vo folklórnom prostredí naznačujú, že Tajovského postavy existujú a prejavujú sa aj dnes. Jednotlivé dejstvá Vajdička uvádza výstupom Čiernej pani, ktorá svojim kostýmom a recitovanými veršami s národnou tematikou evokuje dojem konferenciérky televízneho pásma poézie v 80-tych rokoch minulého storočia. Deklamovaným veršom s akcentom na precítenosť, Čierna pani úvadza začiatok každého dejstva. Prítomnosť postavy Pani v čiernom pôsobí ako režisérova svojská kompozícia scudzovacieho efektu. Takto podané verše, nepriamp odkazujú aj na súčasný základný slovenský etnostereotyp, že slovenský národ sa vždy vyznačoval predovšetkým hrdinským bojom o svoju národnú identitu, ktorú získaval duchovne a národne osvetovým životom. Národne optimistické verše (zrejme ide o poéziu 19.storočia) v kombinácií s obrazmi Statkov – zmätkov vyznievajú ironicky a sarkasticky. Nabúravajú stereotypné predstavy o historickej slovenskej dedine a podnecujú k triezvemu a racionálnemu úsudku.
Scéna Juraja Fábryho dokonalo korešponduje s režijnou koncepciou. Biele steny sú zostavené tak, že pripomínajú okienko pre premietačku v kine, z ktorého sa “premietajú” obrazy z Tajovského hry, s úvodným číslom Čiernej pani. Dominujúca biela farba zvýrazňuje folklórne, gýčové predmety na javisku, ako bábiky v kroji, či vzorne ustlaná posteľ so sviatočnými návliečkami. Postavy sú vďaka bielej výprave výrazné jednak farebnými krojmi Alexandry Gruskovej, ale najmä svojim čiernym svedomím, ktoré najviac kontrastuje s bielym prostredím, evokujúcim symbol čistoty. Juraj Fábry sa obišiel bez množstva rekvizít, postačila mu jedna posteľ s perinami, dve bábiky, kredenc a stôl, prostredníctvom ktorých vybudoval dojem typickej, idylickej dedinky s akcentom na fakt, že dianie na javisku je iba ilúzia.
Herecká zložka vo Vajdičkovej inscenácii význame napĺňa cieľ režijného zámeru. So štylizovanými hereckými prejavmi docielil efekt antiilúzívneho divadla, vyzdvihol ironické a sarkastické momenty v texte. Najpozoruhodnejšiu hereckú interpretáciu postavy Žofy Ľavkovej predviedla Eva Pavlíková, ktorá pokrytectvo Žofy zahrala s nadhľadom. Pracovala predovšetkým s gestom a nonverbálnymi prejavmi, vďaka ktorým odlišovala predstierané a skutočné polohy postavy.
V prípade Žofinho manžela Jana (Ivan Vojtek ml.) už dominujúci typ herca vniesol do postavy komický nádych. Starí Ľavkovci, Gabriela Dolná a Ivan Vojtek st., stvárnili manželský párik, ktorý neustále upozorňuje na svoju blížiacu sa smrť, avšak ich kondícia a najmä vek oboch hercov posunul tieto postavy do polohy zákerných egoistických a skúpych starcov. Lamentovanie nad svojou smrťou priviedli až do absurdných momentov, pretože nielen výzorom, ale aj hereckým konaním popreli skutočný zmysel ich ambície nájsť si niekoho na doopatrovanie na sklonku ich “krátkeho” života. Postavu Zuzky, ktorú hrá čerstvá absolventka herectva na VŠMU Daniela Pribullová, režisér priviedol do tak výraznej hereckej štylizácie, že zámerne poprel pozitívne vyznenie Tajovského Zuzky. Pribullovej Zuzka bola naivné, infantilné dievča, ktorej stačilo trochu drobných, aby súhlasila s podstrčeným ženíchom. Postráda aj najzákladnejšie schopnosti racionálneho, individuálneho rozhodnutia, naopak ona je odkázaná iba na manipuláciu svojím okolím. V nitrianskom prípade by sama nebola schopná ani opustiť Ďura, keby jej to nezariadil jej impulzívny brat Ondriš (Jakub Rybárik). Interpretácia postavy kulminuje v závere, keď sa stretáva s Ďurkom (Milan Ondrík). Je schopná iba pasívne opakovať frázy, ktoré jej evidentne podstrčila rodina a táto fáza manipulácie je pre ňu konečná. Milan Ondrík ako Ďurko dokázal svoju postavu priniesť do tvaru najvulgárnejšieho dedinského machra. Využil predovšetkým charakteristické prvky, ako poškrabanie sa v rozkroku aj v momentoch, keď sa rozoberájú zásadné veci, či hlasovou intonáciou, kde akcent kládol tak, že Ďurkova reč pôsobila maximálne provinčne. Je nutné skonštatovať, že pozoruhodné herecké kreácie predviedli aj Eva Večerová, Ján Greššo, Ľudmiľa Trenklerová, Hilda Augustovičová, Peter Kadlečík , Jakub Rybárik a Alena Pajtinková.
Slovenská klasika v nitrianskej činohre nikdy nemala dominantné postavenie. V Nitre sa Statky –zmätky uviedli naposledy v roku 1969 v réžii Ondreja Rajniaka ešte pod eqidou Krajové divadlo Nitra. V poradí druhé nitrianske Statky – zmätky ambiciózne konfrontujú diváka s ironickými momentami hry, no zároveň Ľubomír Vajdička rešpektuje autora. Premiéra Statkov – zmätkov v Nitre vyvolala rozpačité reakcie. Na diskusnom fóre DAB sa mnohé diváčky (často to boli učiteľky, čo patrične zdôraznili vo svojich príspevkoch) rozhorčovali nad erotikou a hereckým stvárnením, ktoré údajne nie je vhodné pre teenegerov. Po prečítaní všetkých príspevkov môžem konštatovať, že režisérovi Ľubomírovi Vajdičkovi sa podarilo poukázať na dnešných Ľavkovcov a Kamenských, ktorí sedia pred svojím drahým LCD televízorom vo svojích 3+1, avšak obmedzenosť a vidiecka malomeštiakosť z nich nevymizla. Naopak považujú ju za vlastnú duchovnú prednosť. Pokiaľ niekomu prekáža Zuzkina naivita, či Ďurkov naturálny životný štýl, tak zrejme na predstavení sedel úplne zbytočne, pretože nepostrehol najzákladnejšiu ideovú rovinu inscenácie. Pre tento typ diváka je podozrivá nitrianska inscenácia už tým, že sa nepodobá na Zacharovo ľudové divadlo. Potom musí byť samozrejme pre nich následné sebaspoznanie na javisku riadny frustrujúci divadelný šok.

Walter Nagy

Walter Nagy absolvoval štúdium divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V priebehu štúdia absolvoval študentské stáže na Katedre divadelnej vedy Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe a ELTE v Budapešti. V roku 2010 začal interné doktorské štúdium na Katedre teórie a kritiky DAMU v Prahe, kde pracuje na téme Inscenácie Jozefa Bednárika v 70. a 80 rokoch v kontexte česko-slovenskej divadelnej kultúry. Spolupracuje s divadelnými periodikami kød (SK) a Dialog (PL). Orientuje sa predovšetkým na divadelnú kultúru v krajinách V4. Zaoberá sa metódou „oral history“ a jej využitím v teatrológii. Pravidelne spolupracuje s Inštitútom dokumentárneho filmu v Prahe.