ŠIEL ZA ŇOU AŽ DO INDIE…

Preklad: Michaela Jurovská Réžia: Hans Hollmann Scéna: Hans Hoffer Kostýmy: Marija Havran Zvukový design: Stanislav Kaclík Svetelný design: Laco Kraus. Dramaturgia: Martin Kubran Hrajú: Ingrid Timková, Ján Gallovič/Marián Prevendarčík, Sava Popovič, Martin Hronský, Matej Landl, Mara Mainga Ngueve Lukama, Vladimír Bartoň, Jozef Šimonovič/Laco Konrád, František Balog a ďalší. Hlasy: Monika Hilmerová, Tatiana Pauhofová, Milo Kráľ, Branislav Matuščin a ďalší.
Premiéra: 19. októbra 2007, Divadlo Aréna Bratislava
„Šiel za ňou až do Indie,“ hovorí sa v India Song o Michaelovi Richardsonovi a jeho osudovej láske, Talianke Anne-Marie Stretterovej. Nemecký režisér Hans Hollmann za touto produkciou prišiel až na Slovensko. Pokúsiť sa o spojenie nespojiteľného. Konfrontácia netrpezlivosti slovenského diváka s pozvoľne plynúcou durasovskou poetikou sa takmer blíži popisovanej samovražednej vášni. Je sympatické, že sa Aréna odvážila ísť do takého produkčného rizika. Dramaturgicky objavným titulom nadviazala na ambiciózne produkcie moderného svetového repertoáru akým bola Koza či Rodinná slávnosť uvedené v uplynulých rokoch v tomto divadle.
Príbeh India Song je známy skôr z filmovej verzie, ktorú si autorka sama aj zrežírovala. Na javiská sa dostáva aj v samotnom Francúzsku len veľmi zriedkavo. O to väčším zjavením je fakt, že mala v roku 2007 premiéru práve na Slovensku, na čo ale existuje pragmatické vysvetlenie na báze dávnej spoluprácou nemeckého režiséra s riaditeľom divadla Jurajom Kukurom.
Na inscenovanie textu, ktorý nie je drámou ani prózou ani poéziou, si zvyčajne trúfajú iba divadelní iluzionisti a mágovia, ako Robert Wilson. Nemožno sa preto čudovať, že okrem štúdiovej inscenácie Kina Eden v réžii Zuzany Ferenczovej nebola u nás Durasová doteraz vôbec inscenovaná. Jej La Musica či Kino Eden si však našli svoje zaujímavé rozhlasové a televízne podoby.
„Názvy indických miest, riek či štátov tu používam predovšetkým pre ich hudobnosť. Odkazy na fyzickú, ľudskú či politickú geografiu nezodpovedajú skutočnosti,“ napísala Marguerite Durasová na vysvetlenie. Pri takýto autorských poznámkach by zrejme neuspel nikto, kto by chcel toto nepravdepodobné spojenie rozhlasovej hry a nemého filmu inscenovať priveľmi realisticky.
Režisér Hans Hollmann si vybral jednu zo schodnejších, hoci nie najľahšiu cestu, ako dešifrovať text plný systematického zahmlievania. Ponúka nám vizuálne rafinované obrazy, širokouhlú kolorovanú a ozvučenú fotografiu, sugestívnu lyrickú poému.
Scénografia Hansa Hoffera využíva danosti priestoru divadla, ktoré by sa za iných okolností nedali nazvať inak ako nedostatkami. Svetelný dizajn Laca Krausa prispieva výraznou mierou k sugestívnosti celej produkcie.
Nemáme pred sebou nijaký realistický „koloniálny“ nábytok, ale niečo na pomedzí interiéru a exteriéru, realizmu a absurdnosti podobne ako svietiace obrusy na vysokých stolíkoch akoby znehybnené vo vetre.
Výrazné kostýmy Marije Havran boli v dobrom kontrapunkte k striedmej scéne, azda len v niektorých prípadoch skĺzli do priveľkej teatrálnosti. Vicekonzul z Láhauru mal byť síce oblečený do bieleho smokingu. Ten, v ktorom sa objavoval Ján Gallovič, bol však viac kabaretný ako diplomatický.
Cez polootvorené žalúzie dostávame možnosť nahliadnuť do uzavretej spoločnosti, ktorá má podľa Durasovej vždy svoje tajomstvá. Informácie sa ale k nám dostávajú len akoby úchytkom, tu i tam započujeme útržky rozhovorov či dohady neznámych hlasov, ktoré si na príbeh osudovej lásky vlastne už ani nepamätajú.
V hre sú postavy, ktoré len hovoria, ale nevidíme ich. Iné sú síce na scéne, ale nehovoria nič. Tých, ktoré aj hovoria aj sa vyskytujú na javisku, je menšina, aby ani to nebolo priveľmi ľahké, žiadne dialógy neplynú celkom synchrónne s obrazom.
Hoci explicitnosť nebola ani náhodou zámerom autorky, inscenátori azda mohli predsa len pomôcť divákom ľahšie prečítať príbeh, napríklad jasnejším odčlenením hlasov z recepcie od hlasov rozprávačov, či jasnejším priradením hercov k jednotlivým postavám, aby sme do poslednej chvíle nemuseli váhať, čo sa vlastne deje.
Niekoho totiž môže po desiatich minútach prestať baviť hádať, kto je kto. Pre tých, čo by sa ale sa do bohato štruktúrovaného textu naopak chceli viac ponoriť, je tu našťastie Durasovej súborné diela vydané Divadelným ústavom.
Produkcia plynie v nenáhlivom tempe. Jediné, čo dáva niektorým scénam pohyb, je obrí ventilátor vyvolávajúci účinne vyvoláva pocity horúčavy. V pravú chvíľu sa zastaví. Láska, o ktorú tu predovšetkým ide, „znehybnie na vrchole vášne“.
Kedysi nádejná klaviristka Anne-Marie Stretterová uväznená v manželstve, v Ázii i vo svojom tele, je z definície tragickou postavou. Táto femme fatale miestnej diplomatickej komunity si na Indiu zvykla len navonok, podvedome však vyhľadáva tých, o ktorých sa šušká, že si nikdy nezvyknú. Pozýva ich na ostrov, aby tam mohli podľahnúť vášni, ktorá visí vo vzduchu.
Komplementárnym osudom k jej životu je príbeh žobráčky, ktorá doputovala z Laosu. Stvárnenie tejto postavy je ale priveľmi divadelné, kostým dostala ako štatistika v opere, nejde z nej strach, necítime z nej autenticitu, hoci bola obsadená exotickou neherečkou. Inak boli ale tancujúci štatisti boli vybraní typovo vhodne, ich vystupovanie bolo v zásade na mieste.
Herci i neherci mali v tejto inscenácii veľmi ťažkú úlohu, nakoľko sa museli zaobísť bez svojho vlastného hlasu a od divákov boli navyše oddelení žalúziami. To, že ich akcie a emócie vôbec prechádzali cez rampu, bolo obrovským víťazstvom.
Ingrid Timková podala ako Anne-Marie Stretterová takmer tanečný výkon. Bola štylizovaná a predsa nie umelá, tragická ale nie patetická. V hlasovej rovine dostala len minimálny priestor, rozhovor s Mladým attaché ale patril k nezabudnuteľným pasážam celej produkcie.
Výborným, výrazným typom bol Sava Popovič v postave milenca Richardsona. Spomedzi ďalších účinkujúcich postáv vynikal jemný prejav Martin Hronského v úlohe Mladého atašé či striedmosť Jozefa Šimonoviča ako Veľvyslanca. O trochu menej čitateľný bolo postavenie Hosťa Mateja Landla. Vicekonzul z Láhauru bol v podaní Jana Galloviča azda priveľmi uhladený, predovšetkým však typovo nezodpovedal predstave človeka, ktorému sa všetci vyhýbajú. Aby dokázal, ako veľmi je nepríjemný, musel sa veľmi siliť do fistulovitého prejavu.
Príbeh začínajú rozprávať hlasy 1 a 2, ktoré podľa autorkiných inštrukcií nikdy nekričia, sú stále rovnako vľúdne a spája ich ľúbostný príbeh. Táňa Pauhofová i Monika Hilmerová majú hlasy skutočne nežné, azda však trochu málo rozlíšiteľné. Rozprávajú pútavo s nádychom erotiky, keď však už prechádzajú k náznakom na svoj vlastný vzťah, akoby strácali presvedčivosť.
Ťažšia rozlíšiteľnosť hlasov platí (prinajmenšom na prvé počutie, ktoré bude u väčšiny divákov aj posledným) aj v prípade časti vyrozprávanej mužskými hlasmi 3 a 4, ktoré patria Milovi Kráľovi a Branislavovi Matuščinovi.
Táto časť zvukového plánu je však urobená profesionálnejšie ako stredná časť, v ktorej sme počúvali rozhovory hostí na pozadí šumov recepcie. Hlasy podľa Durasovej inštrukcií ani nemali znieť prirodzene. Obávam sa však, že dosiahnutá úroveň neprirodzenosti akoby náhodných dialógov nebola celkom tou, akú si Durasová predstavovala.
Možno práve na tomto pláne hendikepovala režiséra jazyková bariéra. V minimalizme výrazových prostriedkov sa totiž každá zle prednesená veta viacnásobne ozývala ako slovo vyslovené v prázdnom tuneli.
V rámci tohto plánu zaujal hlas Juraja Kukuru, ale už ani skúsený Ľubo Roman sa ale nevedel celkom strafiť do atmosféry hry a jeho hlas priveľmi vyčnieval z davu. Celý plán zvukov, šumov a hudby, ktorý bol v kontexte inscenácie rovnako dôležitý ako jej vizuál, nedosahoval úroveň špičkových slovenských rozhlasových produkcií.
India Song je však aj napriek istým výhradám inscenáciou s nezvyčajnou atmosférou, ktorá si zaslúži analytickú i divácku pozornosť.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.