Slovensko potrebuje dobré správy!

Miro Dacho – Ján Luterán: Dobré správy

Dramaturgia: Miro Dacho, Jakub Molnár

Scéna: Juraj Poliak

Kostýmy: Katarína Holková

Hudba: Michal Paľko

Pohybová spolupráca: Lacko Cmorej

Asistentka réžie: Zuzana Kovárová

Réžia: Ján Luterán

Účinkujú: Lukáš Herc, Michal Jánoš, Vladimír Jedľovský, Braňo Mosný, Silvia Soldanová, Edita Koprivčević Borsová

Premiéra 24. októbra 2025, Divadlo Jána Palárika v Trnave

„Slovensko potrebuje dobré správy, lebo médiá šíria len zlé správy.“ Výrok súčasného premiéra Slovenskej republiky Róberta Fica z tlačovej konferencie v roku 2015 sa stal hlavným leitmotívom novej inscenácie Divadla Jána Palárika s názvom Dobré správy. 

Nápad inscenovať Dobré správy vyšiel z koláže zdrojov, ktoré inšpirovali tvorcov na vznik kolektívneho dramatického textu, ktorý napokon do javiskovej podoby upravili režisér Ján Luterán a dramaturg Miro Dacho. Jedným z východísk boli výsledky prieskumu World Happiness Report 2024, podľa ktorého sa Slovensko prepadlo v rebríčku šťastia obyvateľov o 16 miest a skončilo až na 45. mieste z celkového počtu 143 hodnotených krajín. Takýto výrazný prepad Slovensko zaznamenalo prvý raz. „Sme krajina, kde všetci veľmi úzkostlivo sledujú sociálne siete, online médiá aj televízne správy. Politický boj, osočovanie a vytváranie nepriateľov ovplyvňuje spoločenskú atmosféru. Tento fenomén prispieva k všeobecnej negatívnej nálade a obavám z budúcnosti,“ tvrdí sociologička Zuzana Kusá.^[1]

Tvorcovia sa pri vytváraní koncepcie, podľa bulletinu k inscenácii, opreli o výrok historika a spisovateľa Rutgera Bregmana, že sme ako ľudstvo stratili víziu alternatívnej – lepšej budúcnosti a namiesto toho ju spájame s nevyhnutne horším stavom, alebo s väčším množstvom toho istého, čo zažívame v súčasnosti. Tak či tak máme tendenciu vnímať budúcnosť výlučne negatívne a akékoľvek pozitívne myslenie je spoločensky odstrčené nabok ako nerealistické. Bregman tvrdí, že ľuďom chýba nádej a dôvod vstať každé ráno z postele. Preto sa život stáva depresívnym – lebo ciele, ktoré sme si ako spoločnosť vytýčili, sa zúžili na malé osobné dobrá pre jednotlivcov (nová dovolenka, povýšenie v práci, zvýšenie platu, nové auto, pozitívna zmena v rodinnom/osobnom živote). Ako tvrdia prieskumy, za negatívne nastavenie Slovákov môže vo veľkej miere naratív, ktorý sa objavuje vo verejných médiách a na sociálnych sieťach – dominujú negatívne správy, škandalózne odhalenia, oznámenia o korupcii v politickom i súkromnom sektore, informácie o živelných katastrofách vo svete a pod. Tieto celospoločensky zlé správy prevažujú nad dobrými udalosťami zo súkromného prostredia, čím v ľuďoch vznikajú (a prevažujú) negatívne pocity.

Každodenná skúsenosť tvorcov inscenácie s prívalom negatívnych správ sa však spojila s predstavou o presnom opaku – prívale dobrých a pozitívnych správ. A tak v DJP vznikla inscenácia Dobré správy –  inšpiráciu našla v hre Duncana Macmillana a Jonnyho Donahoea s názvom Všetky úžasné veci. V tomto diele britských spisovateľov sa hlavný hrdina pokúša nájsť milión dôvodov, prečo sa oplatí žiť a prečo by nemal spáchať samovraždu. Napokon sa mu to podarí a hra má pozitívny záver. 

V autorskom projekte Jána Luterána a Miroslava Dacha sa ocitáme v trochu abstraktnejšom priestore aj situácii. Inscenáciu otvára veľká silvestrovská párty na prahu nového milénia. Za stolom sa ako moderátori (či ako akési vševediace oslavujúce plénum) stretnú všetci účinkujúci – Lukáš Herc, Michal Jánoš, Vladimír Jedľovský, Braňo Mosný, Silvia Soldanová a hosťujúca Edita Koprivčević Borsová – s papierovými párty čiapkami na hlavách a farebnými frkačkami v ústach, aby oslávili príchod nového tisícročia. Svetlý odev pripomínajúci púštnu tuniku, saunovú plachtu či možno až anjelské rúcho jasne ukazuje, že javisko v tejto inscenácii slúži ako milieu stretnutí rôznorodých ľudských osudov a príbehov – nie je ničím konkrétnym, je to nestále, premenlivé prostredie, ktoré je abstraktné (stôl, stoličky, rekvizity, ktoré sa objavujú a znova miznú a slová napísané na stenách postupne strácajú svoj význam). 

Už úvodné repliky naznačujú, že divák, ktorý prišiel na oddychovú inscenáciu plnú pozitívnych správ z domova aj zo sveta, odíde sklamaný. Tvorcovia totiž neskĺzli k enumeratívnemu vymenúvaniu (či nedajbože stvárňovaniu) dobrých správ zo svetového aj domáceho diania. Naopak, zvolili si ťažšie dešifrovateľný inscenačný kľúč, ktorý je väčšmi filozofický ako dramatický, prepracovaný skôr do šírky ako do hĺbky. Nanešťastie, celý režijný prístup sa pred divákom odhalí v prvých pätnástich minútach. Napríklad v úvode tvorcovia príbehom o mŕtvole na bratislavskej hlavnej stanici a o stŕpnutej nohe, do ktorej sa vplyvom horúcej vody vráti cit, naznačia ironickú, sarkastickú až mierne parodickú líniu, a tá je leitmotívom celej inscenácie. K tejto príhode sa inscenátori viackrát vracajú počas svojho rozprávania. Najprv je telo prítomné na scéne len fiktívne ako prvok rozprávania, neskôr sa zjaví fyzicky ako odkaz na nedávno zosnulého Blaha Uhlára (tvorcovia mu opakovane posielajú pri každej zmienke srdiečka a bozky do neba), neskôr sa z mŕtvoly zabalenej v čiernom igelite vykľuje niekoľko vypchatých vtákov. Tie sú ilustratívnym premostením k správe, že v okolí Senianskych rybníkov bolo kategorizovaných vyše dvestopäťdesiat druhov vtákov, čo je rekordný počet, a preto územie dostalo pomenovanie Vtáčí raj. Luterán s Dachom zachovávajú  princíp kontrastu v celom dramatickom texte.  Dobré správy sa nezaraďujú lineárne, ale vrstvia sa a prelínajú sa jedna do druhej na základe intuitívneho kľúča. Vytvárajú spleť informácií a po určitej dobe nie je možné sa v nich vyznať. Ak by sa divák chcel nad niektorou z dobrých správ zamyslieť či zorientovať sa v kontexte pozitívnych očakávaní, nemá na to pokoj, pretože ho zasype záplava ďalších a ďalších dobrých správ. Premostenia sú občas také abstraktné, až je ťažko postrehnúť, kde sa končí jedna dobrá správa a kde sa začína druhá. Inscenátori dokonca idú tak ďaleko, že ironizovaním, tónom javiskovej reči jednotlivých hercov, ich výrazom či rozložením mizanscény občas nútia diváka pochybovať, či vôbec to, o čom sa práve na javisku hovorí, je vlastne dobrá správa. Tvorcovia nechávajú jednu správu prelievať sa do druhej, často príhody zámerne nedokončujú, ale ich len načrtnú a v naratívnom oblúku ich uzatvárajú v inej dramatickej situácii či kontexte. Vrstvením správ, ktoré nie sú dobré en block, ale vždy len z určitého uhla pohľadu, vzniká pestrá koláž informácií starostlivo zozbieraných z domáceho aj zahraničného diania za ostatné štvrťstoročie. A práve zmeny uhla pohľadu, z ktorého tvorcovia opakovane nazerajú na rovnakú správu, vnášajú do inak pomerne monotónneho, vyčerpávajúceho sa režijného prístupu aké-také tempo, dynamiku a čosi, čo by sa dalo nazvať napätím. Nie však dramatickým, skôr naratívnym, rozprávačským, obsahovým a tematickým princípom vrstvenia. Celá inscenácia je výtvarne asketická, abstraktná, veľmi naratívna a hlavný zdroj konfliktu či dramatická pointa tkvejú kdesi medzi riadkami jednotlivých replík, podstatné je napokon to, čo ostalo nevypovedané.

Informácie sa prelínajú v rýchlom slede, často zaznievajú simultánne, nezriedka sú tí, čo správu vyslovili, obvinení zo šírenia hoaxu či nepravdivých informácií, inokedy správy vyvolávajú senzáciu a všeobecné nadšenie na javisku. Takýmto vrstvením sa tvorcom podarilo vyvolať obraz chaotickej, informáciami presýtenej mediálnej doby, v ktorej je náročné vyznať sa. Pozitívne, dojímavé, sentimentálne či senzačné správy sa neustále miešajú s nepravdami, polopravdami či hoaxami (napr. o blížiacom sa konci sveta v roku 2000 a neskôr aj v roku 2012). Práve táto vízia zaznieva v prvých replikách hry – v predpovedi silvestrovského pléna, keď hlása, že 21. storočie bude storočím chaosu, neobmedzeného prístupu k informáciám a zároveň storočím, keď bude extrémne ťažké rozpoznať pravdu od klamstva.

Jednotlivé informácie o stave sveta v 21. storočí  zaznievajú z javiska otvorene ako z rečníckej tribúny, bez metafory či inotaju. Celá inscenácia je konceptuálna, fragmentárna, bez dejovej línie. Cieľom nie je hlbšie rozjímanie nad tým, čo sú alebo nie sú dobré správy. Prípadnú filozofickú dišputu inscenátori úplne ponechávajú na diváka. Tvorivý kolektív si ani nenárokuje na úplnú zrozumiteľnosť jednotlivých abstraktných obrazov – to totiž na prvé videnie, hádam, ani nie je možné. Inscenácia obsahuje toľko vrstiev a odkazov (umeleckých, svetonázorových, filozofických, kultúrno-spoločenských, historických), že zostáva na divákovi, ktorú z línií si zvolí za prienikovú – svetové správy sa totiž miesia s domácimi a zjavnú kauzalitu medzi nimi v podstate nemožno nájsť. Inscenácia je vyskladaná z dobrých a pseudo-dobrých správ, ktoré v neskorších kontextoch prinášajú nové poznanie či uvedomenie. Žiadna zo správ v súvislosti či v dotyku s inými nevyznieva výhradne pozitívne či negatívne, ironicky či sentimentálne. Vždy ide o ambivalentnú zmes pocitov. Tvorcovia poukazujú na fakt, že každá dobrá správa má aj svoju tienistú stránku a to, čo je pre jedného šťastím, môže pre iného znamenať dokonca nešťastie. A to platí aj naopak. 

V duchu konceptuálneho režijného aj dramaturgického prístupu k textu aj inscenácii sú postavy kolektívnym hrdinom – nemajú mená, herci vystupujú sami za seba. Otvárajú témy (spoločenské, politické, kultúrne, medziľudské, historické), ktoré sa roztvárajú skôr do šírky, než by išli do hĺbky. Analogickyk konceptuálne je ladená aj výtvarná zložka inscenácie – Juraj Poliak (scénografia) a Katarína Holková (kostýmy) zvolili tlmené zemité farby (béžová, biela, sivá) s teplým svetlom a bielymi kostýmami, ktoré harmonicky ladili s prírodnými prvkami (papier, zeleň v malých akváriách, bonsaj na javisku a pod.). V priestore vznikol dojem akéhosi wellnessu (v druhej polovici inscenácie sa na javisku zjavila multiúčelová drevená kaďa – bola stolom, saunou, vírivkou, vtáčím hniezdom, miestom odpočinku aj dimenziou pre ilúzie). Slovo wellness sa v bulletine k inscenácii vysvetľuje ako dôležitý pojem – podľa tvorcov označuje snahu ľudí maximalizovať svoj pocit pohody. Ten je často zamieňaný alebo stotožňovaný s pocitom šťastia. Výtvarne sa tvorcom podarilo vytvoriť akési abstraktné elýzium, ktoré vizuálne podporilo koncept inscenácie s podnadpisom „štvrťstoročie nového tisícročia, ktoré bude rajom na zemi.“ Z vyslovených správ, ich kontextu a spôsobu, akým ich herci interpretujú (ironizujúco, spochybňujúco, hašterivo a navzájom medzi sebou protirečivo) je však jasné, že raj na zemi sa nekoná, ľudia nie sú šťastnejší ako v 20. storočí (skôr naopak), a že jednoznačný kľúč k všeobecnému šťastiu neexistuje.

Škoda len, že inscenačný princíp, akokoľvek bol premyslený, prinášal po hereckej aj výtvarnej stránke len málo obmien a prekvapení. V podstate sa celá inscenácia vyčerpala už v prvých pätnástich minútach a všetko ďalšie bolo len kópiou videného a počutého, jeho vrstvením v drobných obsahových obmenách. Režijne najproblematickejší sa ukázal záver inscenácie –  tvorili ho dobré správy, ktorými do textu prispeli občania Trnavy. Týkali sa rôznych osobných radostí zo života – od dobrých lekárskych správ („manžel príde o nohu, ale bude žiť“), cez komplimenty („si najlepšia kamoška“, „som žena do voza aj do koča“) až po správy materiálneho charakteru („kúpili mi psa“, „ségra, závidím ti tvoje nohy“, „zvíťazila si na olympiáde z matematiky“)^[2]. Tieto dobré správy zaznievali z proscénia v hudobnom aranžmáne Michala Paľka, čím sa úplne odlíšili od zvyšku inscenácie. Vznikol tak patetický, takmer muzikálový záver veľmi nepatetickej inscenácie plnej satiry a irónie, nadhľadu a ostrého humoru bez škrupúľ. Neviem, či takéto vyznenie bolo zámerom tvorcov, no v celkovom efekte inscenácie išlo skôr o neželaný následok zhudobnenia týchto „ľudových“ dobrých správ. 

Inšpiráciou pre zber dobrých správ do inscenácie bola séria ilustrovaných kníh Rok dobrých správ od Martina Smatanu z roku 2023. Napokon atmosféru inscenácie azda najlepšie vystihuje jeho výrok, že „nejde o to, nasadiť si ružové okuliare, ale o to, vidieť celé spektrum farieb“. Farebnosť a pestrosť sa inscenátorom podarilo preniesť do výsledného javiskového tvaru – čiastočne vo výtvarnej zložke (kostýmy v druhej polovici inscenácie sú výrazne farebné a extravagantné), ale najmä v palete otvorených tém. Ich hierarchizácia a sumarizácia však ostáva na divákovi. Slovami Martina Smatanu, ak človek aktívne vyhľadáva dobré správy, zistí, že svet ich je plný. Problém nie je v tom, že by sa dobré veci nediali, ale v tom, že v informačnom prúde jednoducho zaniknú.^[3] Inscenácia Dobré správy prenáša pozitívne udalosti ostatného štvrťstoročia do svetla reflektorov. Spôsob, akým to robí, však nie je glorifikačný, polopatistický ani patetický (okrem spomínaného záveru). Je abstraktný, kritický a núti k zamysleniu, prináša filozofiu na javisko, vrství obrazy a témy, avšak formálne je monotónny a režijne málo invenčný. 

---

^[1] Cit. podľa bulletinu k inscenácii, s. 18.

^[2] Cit. podľa J. Luterán – M. Dacho. Dobré správy. DJP Trnava, s. 53.

^[3] Cit. podľa bulletinu k inscenácii, s. 34.