| Divadlo | Divadlo a.ha, Bratislava |
|---|---|
| Inscenácia | Juraj Benčík: Skúška orchestra |
| Premiéra | 7. júna 2010 |
| Divadelná sezóna | 2009/2010 |
Dramaturgia: Juraj Bielik, Anton Korenči
Scéna a kostýmy: Lucia Šedivá, Barbora Gálisová
Réžia: Milan Sládek
Účinkujú: Dušan Musil/Martin Kollár, Danica Matušová, Andreja Vozárová, Tomáš Vravník, Gabriel Tóth
7.júna 2010, Divadlo a.ha, Bratislava
V Divadle a.ha tentoraz „premiérovali“ trochu netradične, ale o to vítanejšie. Ak však zaznie meno Milan Sládek, tradícia či skôr jedinečnosť a kvalita sú očakávané. Napriek tomu, že sa pantomimické prvky a vôbec využívanie pantomímy v slovenských divadlách objavuje len zriedka, mladý herecký kolektív nezaostal za kvalitou režiséra. Na javisko postupne prichádzajú členovia orchestra – flautistka, kontrabasista, violončelistka, klarinetista a nakoniec huslista. Herecký kolektív bez slov a takmer bez použitia hudby odohrá koncert. Paradoxne divák hudbu počuje najviac vo chvíľach, keď práve žiadna hudba neznie. Gestá hercov sú natoľko presvedčivé a skutočné, že v hľadisku otvoria hranicu predstavivosti na maximum. Herci pracujú zosynchronizovane a inscenácia sa riadi rytmom. Postavy majú na tvárach nasadené masky, ale zároveň majú príležitosť hrať aj bez masiek a využívať mimiku. Pre hercov zvyknutých účinkovať v činoherných inscenáciách založených predovšetkým na texte a slove môže pantomimická inscenácia spôsobiť komplikácie, nakoľko jeho vyjadrovacie prostriedky sú ochudobnené o jednu z najdôležitejších zložiek, ktoré herec využíva. Inscenácia Skúška orchestra dokázala, že opak je pravdou a herec na to, aby precízne a do hĺbky stvárnil postavu, vôbec text ani hlas nepotrebuje. Účinkujúci sú nútení precíznejšie pracovať s gestami, pohybom, rytmom a vo chvíľach, keď nemajú na tvárach masky, tak aj s mimikou. Dej nie je len o detailnom hraní na hudobných nástrojoch. Autor Juraj Benčík do popredia vytýčil predovšetkým vzťahy medzi hudobníkmi a ich charaktery, spoločenské pokrytectvo, pretvárku a odlišnosť správania sa jednotlivcov i masy, pričom masky na tvárach a kostýmy dotvárajú ich typológiu. Každá postava je iná, ale jeden z nich (huslista) je predsa len odlišnejší. Ostatní členovia orchestra sa k nemu správajú najskôr s predstieraným rešpektom, neskôr ho odmietajú. Po tom, ako si všetci zložia svoje masky, pokúšajú sa nasilu odobrať masku aj huslistovi. Ten nemá čo zložiť. Nemá masku. To, čo má na tvári, je biela farba. Huslista je predstaviteľ toho, ktorý má stále jednu vlastnú tvár, a nevyužíva masky na pretvárku a ukrývanie svojej pravej tváre. Ostatní hudobníci z neho majú strach a útočia. Akonáhle je niekto iný, automaticky je pre väčšinu odsúdeniahodný. Využijú moc väčšiny a nasilu ho zatvoria do skrine, pričom kľúč od nej objavia práve v jeho vrecku. Postupne sa v skrini objavujú skutočné hudobné nástroje, ktoré majú herci možnosť držať, teda nejde už len o ich predstavy.
Scéna je veľmi jednoduchá. V princípe úplne bezvýznamná a nevýrazná. Tvoria ju len stoličky v popredí – pre členov orchestra, a spomínaná skriňa v pozadí. Scénografia, rovnako ako hudobná zložka inscenácie, ustupuje hereckej a režijnej zložke, ktoré významne dominujú. V inscenácii Skúška orchestra stojí v popredí herec, sám so svojimi presnými gestami, rytmom a schopnosťami naplno využiť vlastné telo. Nemôže sa skryť za text, slovo, hlas, ani rekvizity. Práve to, čo má divák možnosť na javisku vidieť, je len samotná schopnosť herca vytvoriť pantomimické dielo. V inscenácii Skúška orchestra sú evidentné obrovské nároky režiséra Milana Sládeka na jednotlivých hercov. Inscenáciu možno vnímať v dvoch rovinách – realistická (odohráva sa, keď postavy vytvárajú vzájomné vzťahy, reagujú jeden na druhého, vznikajú reálno-komické situácie) a fantazijná, ktorá prebieha práve v čase, keď huslistu zatvoria do skrine a členovia orchestra sa nechajú uniesť mocou masy. Hereckú prácu možno rozdeliť na hranie s maskou na tvári a bez nej. V prípade, keď majú nasadené masky, svoju koncentráciu využívajú len na prácu s telom, ktorú zvládajú bravúrne. V čase, keď sú bez masiek, si možno občas neuvedomujú, že ich výraz tváre nie je fixovaný maskou a mimikou zabúdajú pracovať. Inscenáciu Skúška orchestra možno vnímať ako príjemnú, rytmicky zosynchronizovanú nemohru s čistou réžiou, zámerom i hereckou prácou, kde nejde len o obdiv pantomimického stvárnenia, ale aj o jednotlivé príbehy a vzťahy.
Lea Vitkovská je absolventka divadelnej vedy Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa divadelnej réžii a dramaturgii.
