Prekliata žena, zakliata smrť

Marina Carr: Hekuba

Preklad: Lukáš Brutovský

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Pavel Borák

Kostýmy: Markéta Sládečková

Výtvarná spolupráca: Michaela a Juraj Poliakovci

Video: Matouš Ondra

Hudba: Lukáš Brutovský

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Réžia: Lukáš Brutovský

Účinkujú:

Hekuba, trójska kráľovná: Lucia Jašková

Agamemnon, achájsky kráľ: Marek Geišberg

Kasandra, Hekubina dcéra: Zuzana Rohoňová

Polyxena, Hekubina dcéra: Barbora Palčíková

Hekubina slúžka: Nadežda Vladařová

Polymestor, kráľ Trákie: Tomáš Mischura

Polydoros, najmladší syn Hekuby: Matej Babej

Odyseus, kráľ Itaky: Ján Dobrík

Tisícky achájskych vojakov

Premiéra: 17. 2. 2023, Slovenské komorné divadlo, Martin

Návraty mýtizovaných príbehov nemajú vždy iba symbolický charakter. Ich použitie po významovej stránke vždy hovorí viac – ako je to aj pri spracovaní príbehu tragickej postavy starovekých gréckych mýtov, trójskej kráľovnej Hekube v rovnomennej divadelnej hre írskej dramatičky Mariny Carrovej. Nejde iba o opieranie sa o najstaršie etické princípy, ale často o zúfalé hľadanie podstaty pravdy o súčasnosti, do ktorej sa mýty pretavujú. Pri Hekube má pravda až príliš strašnú podobu. Prežije smrť svojich devätnástich synov, dcér i manžela a jej jedinou vinou je, že je kráľovná. Je teda tou, ktorá spolureprezentuje moc v krajine a má možnosť upevňovať ju rodením detí. Zameranie dramatičky na mýtický osud Hekuby znamená, že jej životná situácia je známa v bežnom živote i dnes, ale z etického hľadiska sa nepovažuje za ideálnu a ani optimálnu. Znamená to tiež, že vraždenie detí, starcov, starých žien, znásilňovanie žien je súčasťou účinných vojnových stratégií aj v dnešnej dobe, pretože neslúžia len na ničenie potomkov, čiže budúcich vládnucich generácií nepriateľa. Ich hlavnou funkciou je zastrašovanie revoltujúcich „bežných“ občanov akejkoľvek polis a príprava krajiny na otrocké uctievanie víťazov. Predpokladajme však, že v príbehu Mariny Carrovej vôbec nejde o zobrazenie takej vojenskej stratégie, ktorej súčasťou je vedomé budovanie moci klamstvom o počte zavraždených a fatálnej krutosti víťazov. Pretože vďaka nim zostane nažive viac zdravých otrokov, ktorí víťazom môžu slúžiť. I keď staroveké grécke mýty tento výklad umožňujú. Násilné presadzovanie moci v texte Mariny Carrovej nie je hoax, ale fakt, na ktorom je vybudované celé rozprávanie. Novodobá podoba tragického mýtu tak v jej výklade nadobudla veľkú silu, ktorý sa ale vďaka tomu stal menej metaforický, menej obrazný, menej symbolický, teda minimálne akcentujúci vznešenosť v konaní vládcov a vládkyň.

Text Mariny Carrovej môžeme považovať za typ dramatizovaného rozprávania, ktoré je založené na niekde až enumeratívnom radení tragických osobných príbehov vyjadrených monologickým a dialogickým rozprávaním všetkých postáv. Podstata tragického naratívu, ktorý je prebratý zo starovekých gréckych mýtov, spočíva nielen v zdôrazňovaní katastrofického konca života veľkej väčšiny postáv, ale aj v tematizovaní katastrofickosti už od začiatku príbehu, kedy sa hneď dozvedáme o zverstvách Agamemnona, achájskeho kráľa, a jeho vojakov pri dobýjaní Tróje. Dramatička v ňom – okrem tragickosti – posilnila aj princíp osudovej neodvratnosti (ananké) v osobnej životnej motivácii Agamemnona. Jeho krutosť voči trójskemu kráľovi Priamovi je dôsledkom obetovania dcéry Ifigénie, ktorú vlastnou rukou podrezal, čo si vynútili vojaci kvôli víťazstvu vo vojnovom ťažení proti Tróji. Z hľadiska použitej inscenačnej koncepcie však nejde o javiskovú akcentáciu princípov, ktoré spájajú staroveké divadelné dramatické princípy s kompozičnou technikou Mariny Carrovej. V prvom rade, v širších súvislostiach, je naplnením tematického rámca projektu divadla s názvom Re: Cyklus, ktorý obsahuje tri inscenácie. V druhom rade je jedným zo základných limitov inscenačnej koncepcie scénografia. Všetky tri inscenácie sa totiž odohrávajú v jednom a tom istom scénickom prostredí. Tvorí ho obrovská šikmina pokrývajúca takmer celý priestor štúdia divadla, ktorý je vytvorený z hladkých obdĺžnikových trepní a z jednoduchého malého obdĺžnikového otvoru – javiska vnoreného do zadného plánu scénického priestoru. Jeho využitie v jednotlivých inscenáciách je však variantné, odlišuje sa spôsobom odkrývania trepní, významovou prácou so svetlom, vizuálnymi animáciami a symbolicky vyznievajúcou výtvarno-vizuálnou prácou postáv so scénickými prvkami naratívneho charakteru (sošky postáv, odliatky zväčšeného oka, nosa, roztvorených úst a pod.). V Hekube sú trepne väčšinou tesne vedľa seba, neskôr aj rozostavené a výnimočne vytvoria väčšiu štrbinu, ktorá asociuje hlbší morálny rozklad postáv. Nasvecuje sa buď celá plocha šikminy, prípadne iba jej časti – ako napríklad v úvode inscenácie, kedy sa postupne na nej rozblikávajú obdĺžniky či štvorce svetiel. Postavy stojace chrbtom k publiku v jej dolnej časti sa na celú plochu najprv dívajú a potom za znenia expresívnej hudby sa rozmiestnia v individuálnych choreografiách, ktoré asociujú ich veľké vnútorné utrpenie. Jeden z ostro svietiacich obdĺžnikov sa po čase stabilizuje a zostáva v ňom Hekuba – manželka zavraždeného kráľa Priama, ktorá začína opisovať svoje zdesenie nad kopami častí mŕtvych detí. Z významového hľadiska svetelné plochy nadväzujú na symbolickosť zadného javiska, ktoré výtvarnými prvkami a vyvýšenou pozíciou môže predstavovať podstatu či históriu vládnucej moci. Jej kauzálne neblahé dôsledky „vedú“ príbeh, t. j. život vládcov, nadol, ku katastrofe, ktorá je detailizovaná a zviditeľňovaná práve svetelnými plochami.

Jadro inscenačnej koncepcie však okrem uvedeného scénografického kľúča vychádza zo spôsobu hereckej práce s textom, ktorú synergicky dopĺňa štylizovaný pohyb a symbolicky pôsobiace choreografie – hlavne v samostatných obrazoch vytváraných v súčinnosti s často až agresívne a dodekafonicky pôsobiacou scénickou hudbou. Herci svoje postavy interpretujú v škále prostriedkov používaných pri prednese prózy tak v monologických, ako aj v dialogických častiach, až po tradičné realistické slovné konanie v daných situáciách a okolnostiach, avšak skôr výnimočne ako sústavne, hlavne na zdôraznenie neodvratnosti interpretovaných situácií. Často svoje tragické situácie a stavy opisujú, referujú o nich či až komentujú a v ich prejave je tak takmer neustále citeľný až brechtovsky pôsobiaci odstup od zobrazovaných situácií. V uvedenej technike excelovali predovšetkým dvaja herci – Marek Geišberg v postave Agamemnona a Lucia Jašková ako Hekuba. Vzhľadom na menší priestor sa ich výrazovej sile približovala ešte postava tráckeho kráľa Polymestora v podaní Tomáša Mischuru. Pre väčšinu ostatných bol zvolený kľúč do veľkej miery veľkou školou schopnosti plasticky vytvárať obrazy vnútorného utrpenia. Teda schopnosti pôsobiť autenticky aj napriek ostrým prestrihom od často rétoricky pôsobiacich opisov k stoicky ladeným komentárom až hlbokému dramatickému osobnému prežívaniu postáv.

Kostýmy všetkých postáv sú ladené civilne a súčasne, farby sú však symbolické. Hekuba je napríklad celá v čiernom, Agamemnon a Odyseus ako hlavní agresori sú odetí v hnedých oblekoch, ktoré farebnosťou evokujú hnedé košele útočných jednotiek nacistickej strany NSDAP fašistického Nemecka, politicky slabý a neustále lavírujúci trácky kráľ Polymestor ho má zas šedý, ako symbol slabosti a až úradníckej pokory voči násiliu atď. Všetky postavy však majú na nohách tenisky, ktoré možno chápať nielen ako symbol súčasnosti, ale aj ako symbol večnosti vojnového utrpenia nepretržito existujúceho od dávnych čias až po dnešok. Jedine postava Polydora, posledného syna Hekuby, je odetá a líčená inak. Čierne nohavice dopĺňa priesvitné biele sieťované tričko s dlhými rukávmi a má nalíčenú tvár, čo od začiatku evokuje tragický osud postavy – jej zavraždenie. 

Zakončenie inscenácie je do veľkej miery symbolické. Postavy sa v priebehu deja postupne šmýkajú po šikmine nadol nielen fyzicky, ale aj v prenesenom význame, psychologicky. A niekedy spolu s nimi, niekedy vo vlastnom rytme kĺžu po šikmej ploche aj rôzne svetelné tvary. Posledný obraz patrí dialógu dvoch postáv sediacich v dolnej časti šikminy a svetlo postupne slabne, až úplne zmizne. V tme znie už iba sugestívna hudba…[1]

---

[1] Podľa informácii Lukáša Brutovského ide o sladbu Golden slumbers, ktorej text pochádza z hry s názvom Patient Grissel od autorov Thomas Dekker, Henry Chettle a William Haughtona (1603). Autorom hudobného aranžmánu je súčasný britský skladateľ John Rutter. Najznámejšia verzia pochádza od Beatles z albumu Abbey Road.