Literárna kvalita – dobré východisko pre divadlo

Premiéra: 7. októbra 2022 v Divadle Astorka Korzo ’90

Novela „oscarového“ autora Ladislava Grosmana Nevesta sa svojimi kvalitami zaraďuje k špičke slovenskej prózy. Nezaostáva za výnimočnosťou Obchodu na korze. Opis spôsobu života židovskej menšiny má etnografickú, nie muzeálnu cenu. Je funkčný pri evokovaní spoločenskej reality vojnového Slovenského štátu, nastavuje zrkadlo oficiálnej ideológii, ktorá inakosť nielenže netolerovala, ale pridala sa k nemeckému „konečnému riešeniu“, likvidácii spoluobčanov. Kolízia odlišných svetov presahuje až do súčasnosti. Dnes síce nemá tragické dôsledky ako kedysi, ale, žiaľ, predstavuje pretrvávajúci stereotyp správania, živený každodennými frustráciami. Aktuálnosť na nás vanie aj z inscenácie. 

V Neveste Grosman vykresľuje sociálne slabšie, majetkovo homogénne obyvateľstvo. Pozornosť upriamuje na prvé transporty a rozvoj ľúbostného citu. Prostredníctvom príbehu titulnej postavy, nevesty Lízinky, umiestňuje lásku do kontrastnej pozície k vzrastajúcej režimovej nenávisti. Takto zabezpečuje próze klasickú vyváženosť. Postava Lízinky predstavuje inakosť aj vo vlastnom svete. Je podľa rodových a náboženských stereotypov stará dievka, navyše správa sa sebavedomo a na tú dobu priveľmi slobodne.

Divadlo Astorka si zvolilo na adaptáciu dobrý text. Dvojici Jakubovi a Jurajovi Nvotovcom sa poetika novely hodí. Malý človek zomletý mašinériou moci či princíp prirodzene produkujúci smiech cez slzy akoby reprezentovali ich divadelný svetonázor. K textu pristúpili inovatívne, s ohľadom na požiadavky divadla, a akcentovali línie odovzdávajúce odkaz dnešnému divákovi. Historickú podobu židovského aj väčšinového sveta zachovali v kostýmoch a maskách, kolorit sprítomnili a divadelne aktivizovali rozohratím rituálnych udalostí. Pôsobivo zafungoval najmä sobášny obrad pod bielym baldachýnom. Aj v stresujúcej situácii sa konali všetky predpísané úkony. Emóciu vyvažovali pôvabné tragikomické gagy malého, mentálne nezrelého, k vysokánskej Lízinke nepasujúceho, ale vrúcneho ženícha Poťu. Profanizujúci úder zasadil sviatočnej atmosfére arogantný gardista Gorecki, ponižujúci nevestu nevhodným telesným dotykom. 

Podobne plasticky re-prezentovali v Astorke aj rituály Slovenského štátu. Povinné prejavy na tribúne pri verejných príležitostiach hrali predstavitelia funkcionárov obce s grotesknými prešľapmi – nemotorne sa premiestňovali na tesnom schodíku a zápasili s dáždnikom aj s ozrutnou zástavou. Starosta Píš citoval texty, ktoré prezident Tiso chrlil na tému „úhlavného škodcovstva Židov“ na manifestácii v Holíči, a zopakoval aj nepriateľské vyhlásenia biskupa Vojtaššáka. Explicitným reprodukovaním slov pohlavárov vyznela starostova postava alibisticky. Fyzicky značne prevyšujúceho karieristu Goreckého poslúchol, zastrašila ho najmä jeho gardistická uniforma, na druhej strane židovskej obci vyhovel – schválil oba obrady, sekulárny aj náboženský. Predstaviteľ starostu, Matej Landl, na malej ploche vydarene evokoval esenciu provinčného funkcionára v mašinérii moci.

Pôvod nevraživosti režimu voči židovskej menšine režisér vylúpol a postavil do popredia prostredníctvom výstupov dvoch rabínov situovaných na proscéniu. Predstavovali dve náboženské vetvy, ortodoxnú a neologickú. V ťažkých okamihoch sa obec obracala skôr na liberálnejšieho neológa Jánkela. Patriarchálny model tradičnej židovskej rodiny sa opiera o náboženské učenie obsahujúce starodávne zvyklosti. V jednom z dialógov rozoberajú „mozgy“ obce povahu manželského vzťahu: „Podľa Talmudu každému chlapcovi štyridsať dní pred narodením nebo pridelí nevestu. Žene nebo ženícha neprideľuje. To by bol ťažký hriech. To snáď viete. Svadba a život po nej je vždy len vecou dohody. Dohoda je to, čo drží náš svet. Kým vieme robiť dohody, žijeme. Láska sa nechce a nevie dohadovať a preto je nebezpečná. Nepočúva. To dievča sa musí naučiť poslúchať. Nech by bola láska akokoľvek sladká, kompót z nej nenavaríš.“^[1]

V súčasnosti nás oslovuje najmä rodová problematika, podriadené postavenie žien. Netreba si však uvedomiť, ako sú obe učenia a náboženstvá, judaizmus a kresťanstvo, v tomto bode prepojené? Že patriarchálny model, vládnuci všeobecne aj v dobe, keď sa kresťania tak fatálne voči Židom vyhraňovali, ich práve zbližuje?

Rabínske duo prichádza z chodby do hľadiska, čím ešte viac prepája vonkajší svet s príbehom, súčasnosť s minulosťou. Premeriava proscénium ľahkým krokom a v konverzačnom tóne. Bielobradý mudrlant, vyzerajúci skôr ako dobrotivý deduško než ortodoxná autorita, získal od predstaviteľa Petra Šimuna rozprávačskú, nie polemickú energiu. Juraj Kemka, podobne ako Peter Šimun, dáva najavo, že pre rabína je diskusia čosi ako koníček. Vekovo aj názorovo mladší ideový protivník obratne vnáša do dišputy dialektiku.

Ďalší bonus predlohy spočíva v tom, že aj postava emancipovanej a ľúbostného citu schopnej Lízinky presahuje do súčasnosti. Podobne je na tom aj susedka Remešová, Slovenka, v emotívnom podaní Zity Furkovej, ktorej solidarita zbližuje rozdelené svety. V závere stojí na proscéniu a želá statočnej dievčine, aby vydržala, zachránila sa útekom a zvíťazila nad rozpútaným vražedným strojom „konečného riešenia“. Záver inscenácie naznačuje empatiu jednotlivcov väčšinovej spoločnosti.

Motívy historickosti a aktuálnosti držia v rovnováhe inscenačné postupy. Dobové masky a kostýmy nedopĺňa príslušný mobiliár ani realistické prvky exteriérov. Javisko je zaplnené sústavou kubusov, akýchsi ozrutných kociek lega. Úskalie, že vznikne naturalistický obrázok, je zažehnané abstraktným prostredím. Pozornosť diváka provokuje kooperácia hercov s výzvami scénografie. Herci kvádre rozličných veľkostí premiestňujú vlastnými rukami a zostavujú ich podľa potreby jednotlivých situácií. Budujú si oporu pre dialógy a konanie, zriedkavo pridávajúc drobné realistické predmety každodenného života – aby si vypili víno, čaj alebo zjedli z kastrólika obed ako starosta Píš v úrade. Technická stránka herectva – výrazná manipulácia so scénickými objektmi neuberá ani Matejovi Landlovi pri budovaní fikcie na účinnosti. Príbeh a postavy si nás podmaňujú. Výhradu možno mať k nevyváženosti veľkosti abstraktných predmetov a stiesnenosti viacerých hracích miest. Vynikajú preto výstupy umiestnené v blízkosti voľného proscénia či priamo na ňom. Na druhej strane tento nevyhnutný mikro-aranžmán vyhovuje navodeniu intímnosti rodinného prostredia.

Divadlo Astorka sa celkom oprelo o silu súboru. Vzdalo sa vizuálnej pútavosti. Dominujúca čierna farba evokuje ponurosť doby, hodí sa k téme. Rozjasňuje ju iba biela scéna sobáša. Je to aj z hľadiska emócií jasný okamih, najmä pre oddávaných mladých ľudí chvíľa autentického nadšenia až lietania. Malý Poťu, v podmanivom predvedení Pavla Šimuna, skáče, aby dosiahol na pery Lízinky, a nevesta sa veselo krúti. Výnimočná situácia sa však zlomí. Naruší ju zloba študenta gardistu finalizujúca v zrušení platnosti sobášnych aktov. Lízinku zaradia do transportu nevydatých dievčat, hoci sa už mohla preukázať novým sociálnym statusom.

Ustálenosť a majstrovstvo hereckého ansámblu si zasluhuje uznanie. Ponurá farebnosť a formová geometrickosť scénografie neprekáža plastickému tvarovaniu postáv rozličných tvárí a pováh v „astorkovskom“ štýle. Dievčinu, ktorú pod čepiec dotlačil režim, ale vzápätí si svojho ženích zaľúbila, hrá Zuzana Konečná. Lízinka je ako šitá na jej urastenú postavu a žiarivý naturel. Konečná dokáže vibrujúcu energiu krotiť a okrem výbuchov udržať aj vzhľad civilnej zdržanlivosti. Jej Lízinka od nadšenia skáče na stole, ale rovnako čitateľne v rámci kreovania postavy pracuje s detailmi. 

V kontrastnom typovom obsadení sa prejavuje náklonnosť režiséra ku grotesknosti. Lízinka v. Poťu, Poťu v. vysoký otec – mudrc obce Lindauer v autoritárskom predvedení Adyho Hajdu, riešiaci problémy s kyslou tvárou. Submisívna matka Golda v podaní Szidi Tobias, vzrastovo sa týčiaca vedľa útleho manžela, Mira Nogu. Driečna Cipka, Sarah Arató, po boku guľatého manžela v priliehavom stvárnení Mariána Labudu. Do živého fungujúceho sveta ústavne deklasovaných ne-občanov brutálne vtrhne vysoký statný študent gardista v presvedčivom hereckom uchopení Tomáša Tureka, ktorý sa prejavuje telesne energicky a akusticky silno, demonštrujúc dominantné postavenie.

Prostredníctvom silného príbehu a umeleckého obrazu oslovuje inscenácia súčasnosť a dosahuje nadčasovosť. Didaktické posolstvo je až v druhom významovom pláne. Pointou inscenácie sú láska a empatia; aby sa ľudia premenení na číslo dostali späť k svojej ľudskej a občianskej identite. Potvrdzuje to aj faktický záver, keď sa na horizonte, už počas posledných slov pani Remešovej, objavuje pohyblivý digitálny záznam množstva autentických mien našich spoluobčanov, ktorí sa stali obeťami slovenského Židovského kódexu a nemeckých rasových stratégií.

---

^[1] GROSMAN, Ladislav. Nevesta [Inscenačný text]. Bratislava : Divadlo Astorka Korzo ’90.