Boyband ako koncert pop music inscenovaný na divadelnom javisku?

Boom chlapčenských speváckych skupín, ktorých image bol silnejší ako talent, už máme dávnejšie za sebou. Má zmysel vracať sa k tejto prežitej a neaktuálnej téme? Iste, o vyslovenej otázke sa dá polemizovať. Rovnako ako populárne osobnosti a ich životné osudy môžu vzbudiť pozornosť a záujem aj osudy speváckych či hudobných kapiel. Keď nič iné, aspoň ponúknu pamätníkom trochu nostalgických spomienok pri zvuku starých, ale hitov. Ďalšia pochybnosť sa však dá v súvislosti s inscenáciou Boy Band vysloviť v oblasti žánru a formy. V bulletine k inscenácii (ktorý veľmi tvrdošijne na Novej scéne nazývajú programom) sa dozvedáme, že ide o žáner muzikálu. V krátkom profile autora tejto hry Petra Quiltera sa zas dočítame, že ide o komédiu z prostredia šoubiznisu populárnej hudby. Nuž, a po vzhliadnutí predstavenia sa veľmi zmätene dá zorientovať v tom, či diváci videli muzikál, komédiu, ba vôbec divadelno-dramatické dielo. Žáner inscenácie Boy Band totiž skôr pripomína pesničkový koncert, do ktorého sú len tak zľahučka dopasované dejové fragmenty bez prepracovanejšej vnútornej stavby, často s oslabenou pointou, ktoré ako celok tvoria veľmi slabo načrtnutý a vágny príbeh pripomínajúci skôr akúsi synopsu deja.
So všetkou vážnosťou a s ohľadom na súčasné domáce marketingové televízne pokusy o umelé udržiavanie fenoménu speváckej talentovej súťaže Superstar, musím vysloviť vážnu pochybnosť o tom, či takýto produkt má na javisku štátom dotovaného divadla svoje miesto.
Nepochybne, pekné mladé telá a nastylované outfity chlapčenských protagonistov vyvolajú búrlivé chvenia u nejednej teenagerky. Aj tanečné hiphopové vsuvky sa na prvý pohľad javia ako efektná a zrejme neskôr aj efektívna stratégia, no ak sa napríklad koncert Madonny približuje viac k divadlu, tak inscenácia Boyband sa zas od divadla viac vzďaľuje a približuje k takémuto teatralizovanému koncertu.
Titul Boy Band zožal slávu na svetových javiskách. Má všetky znaky typické pre komerčný produkt, ktorý sa stáva dobre predateľným, pekne zabaleným tovarom. Ak sa však na inscenáciu nebudeme pozerať takým vážnym okom divadelníka, očakávajúceho aj nejaké umelecké hodnoty, zistíme, že ide v podstate o veľmi jednoduchý až primitívny scénosled: pesničkový hit – oznámenie, čo sa stalo / stane – pesničkový hit, ktorý môže byť aj celkom pôvabný, zábavný a vtipný. Takýto titul ako „libreto“ zrejme nemožno brať vážne, ale uplatniť pri jeho realizácii zveličenie a recesiu. Kým na premiére tieto črty boli tušiteľné, na neskoršej repríze sa už uplatnili naplno.
Úpravu a réžiu mal na starosti Svetozár Sprušanský. Príbeh obohatil o slovenské reálie, konotácie a rôzne vtipné odkazy a parafrázy na domáci kontext, ale aj o hyperbolizáciu a zosmiešnenie svetových marketingových ťahov v oblasti populárnej kultúry, z ktorých sa časom stalo klišé. Stretávame sa s chlapčenskou hudobnou skupinou Freedom. Má päť členov, ktorých dali dokopy umelo, na základe konkurzu. Chlapci okrem vidiny úspechu a speváckeho talentu toho nemajú veľa spoločného. Musia však držať pokope, kým nenaplnia očakávania manažéra a svojich fanúšikov. Sláva človeku niekedy zamotá hlavu, ale aj poriadne skomplikuje život. Musia sa naučiť tancovať a plávať vo vodách šoubiznisu. Všetko sa riadi prísnymi pravidlami trhu, byť pod drobnohľadom verejnosti oberá o slobodu, z veľkých očakávaní sa dostávajú do stavu „ponorky“. Každý z chlapcov ako členov kapely má vyzdvihnutú typickú  výraznú črtu, ktorou sa reprezentuje. Alebo žeby im aj tá bola pridelená ako rola, ktorú musia hrať? Igor (frontman), Džoko (Londýnčan, ktorý prišiel na Slovensko spraviť kariéru), Adam (neposlušný sexsymbol), Denis (skladá pre kapelu pesničky) a Marek (čistý, jednoduchý chlapec z dediny) nás sprevádzajú koncertmi i tým, čo všetko sa môže v takomto biznise stať s ľudským charakterom a potrebami.
Majú svojho manažéra Zoltána z Dunajskej Stredy, choreografku Mandy, asistenta Roberta a húfy obdivovateliek. Zoltán je biznismen, ktorý vytvorí okolo svojej osoby fikciu úspešného a bohatého manažéra, ale jazdí na zelenom trabante. Mandy je dušou tejto spoločnosti, učí chlapcov choreografie a z nemehiel robí tanečných profesionálov, ale stáva sa aj ich bútľavou vŕbou a obhajkyňou ich ľudských práv. Robert je homosexuál, ktorý má rád svoju prácu, ale nepodľahol zvodom pokriveného charakteru.
Dej rámcuje koncert v NTC, počas ktorého znie najväčší hit Everybody move to the music a predstaví sa umelo vybudovaný mýtus kapely. Po ňom sa retrospektívne dostávame na začiatok, ku dňu, keď sa cez konkurz zostaví päť členov kapely. Začína sa budovať jej image – fotky z detstva, koncert v Calexe Zlaté Moravce, na strednej zdravotnej škole, reklamy v médiách (Teleráno, Na streche, Smotánka), fotenie v plavkách, mliečna kampaň, paparazzi, veľké vyvrcholenie na Slávikovi a v NTC. Medzi chalanmi vznikajú hádky o dominanciu (Igor a Denis), začínajú drogovať (Adam), taja nemanželské dieťa (Džoko), zisťujú, že sú homosexuáli (Marek). Kryštalizuje sa aj ich vzťah s manažérom Zoltánom, ktorý chce na skupine zarobiť a podraziť ich, prečkajú aj hroziaci rozpad kapely. Napokon sa všetko dobre skončí a donútia Zoltána podpísať s nimi novú zmluvu. Mottom inscenácie by mohla byť jedna zo záverečných replík adresovaná manažérovi: „Ak nás nechceš takých, akí sme – tu je pero, tam sú dvere!“ To odkázali manažérovi, ale i skalným fanúšičkám a divákom.
Dej je z veľkej časti popretkávaný najväčšími hitmi skupín Take That, Backstreet Boys, Westlife či sólo song Robbieho Williamsa. Tu sa otvára otázka, či výber piesne od R. Williamsa korešponduje s ladením inscenácie, keďže je všeobecne známy jeho odchod zo skupiny Take That a začiatok jeho sólovej kariéry. Už to teda nebolo o imidži kapely, ale jednotlivca (hoci ju v inscenácii za sprievodu ústnej harmoniky odspieval Pavol Plevčík vynikajúco a práve v momente, keď sa snažil posilniť pozíciu svojej postavy Igora ako frontmana). Pesničky boli odspievané na vysokej úrovni, v podstate sa ich vyznenie dá porovnávať s originálom. Vytknúť sa dá možno len roztlieskavanie obecenstva z pódia. Predstavitelia chalanov podľahli čaru nablýskaného koncertu a do replík dokonca dodali, aby sa fanúšikovia zabávali, lebo sú možno poslednýkrát na ich koncerte. V deji inscenácie sa však skutočnosť možného rozpadu kapely tají.
Tanečné choreografie (Milan Kereš) členov kapely boli nenáročné, ale odtancované vo vysokom tempe. Mali sme možnosť vidieť pohybové scénické aranžmány k piesňam, ktoré boli akoby kópiou úspešných pesničkových videoklipov.
Tanečníci, ktorí dynamizovali dej, boli najistejší v hiphopovo tancovaných častiach. Ostatné tanečné časti boli efektné, ale pohybovo a tanečne už menej dokonalé. Najmä tanečníčky mali problém s klasickým držaním tela, latinsko-americkým tancom či ladnejšími baletnými pohybmi, ktoré si ich choreografia vyžadovala.
Scénografia Alexandry Gruskovej si s priestorom poradila bez väčších problémov. Dozadu javiska umiestnila veľké koncertné pódium, za ním veľké premietacie plátno, po bokoch postavila vysoké kovové stĺpy na osvetľovaciu techniku, predná časť javiska jej potom umožnila vytvoriť variabilný priestor pre činoherný dej. Raz tam bola chlapčenská šatňa s vešiakmi, inokedy izba s gaučom, cvičebňa alebo kancelária asistentov s pracovnými stolmi. Časové predely boli urobené prostredníctvom spustenia panelov, ktoré zakryli zadné pódium. Alexandra Grusková mala na starosti aj kostýmy. Zvolila civilné oblečenie podľa najnovšej módy, dbajúc na vyžarovanie protagonistov a to, čo im pristane aj ako civilným osobám – rifle, tričká, košele, pulóvre, traky, opasky, čiapky, bundy – všetko v štýle športovej elegancie. Kostýmy na koncerty a propagačné účely boli zvolené tak, aby dotvárali atmosféru (piesní/ videoklipov/ situácií), zväčša išlo o elegantnejšiu módu čiernobielych farebných kombinácií, a zvýrazňovali príťažlivosť a zmyselnosť mladých mužov, skrátka to, aby boli dostatočne sexi, napríklad aj doplnkom šálu či klobúka.
Pavol Plevčík ako Igor a Martin Kaprálik ako Denis potvrdili svoje skúsenosti s muzikálovým herectvom. Dokázali vyrovnane zvládať všetky jeho zložky a plynule prechádzať zo spevu a tanca k činoherným častiam. V podstate to oni dvaja, ktorí udržiavali napätie a kládli dôraz aj na činohru. Bezchybným interpretovaním textu dodávali postavám motivácie, budovali na javisku vzťah prostredníctvom mikroakcií. Thomas Puskailer ako Ďžoko bol obsadený zrejme typovo, postava bola prispôsobená jeho limitom. Odhliadnuc od slovenčiny je potrebné vytknúť nezvládnutú javiskovú reč, herecký pohyb a herectvo vôbec. Miestami tieto nedostatky až prekážali. Jeho herecký prejav bol amatérsky, aj keď mizanscény, spev a tanec zvládal bez problémov. Snáď by sa mohol vyhnúť prebytočnému afektovaniu a zlozvykom v používaní neprirodzených gest, pohybov rúk a postojov vrchnej časti tela. Ondrej Antálek ako Adam ponúkol zaujímavý typ postavy. Civilné herectvo by sme mohli prirovnať k sebaprojekcii – teda nestvárňujem postavu tak, že sa jej podriadim, ale tak, že ju prispôsobím na svoj civilný obraz. Má mimoriadne tanečné dispozície, zaujímavú farbu i posadenie hlasu, dobre intonuje. Je to ten typ herca, ktorého úlohou na javisku zrejme bude „byť zjavom“. Martin Madej v alternácii s Petrom Makranským v postave Mareka – vyznievali trochu nevierohodne. Nie je ľahké nájsť balans medzi úprimnosťou, naivitou dieťaťa a jednoduchosťou postavy dedinského chlapca vo veľkom svete tak, aby nevyznela trápne. Madejovi sa to darilo viac, najmä v scéne priznania si homosexuálnych sklonov a smútku z toho, že sa vzťahy v kapele kazia. Najväčším problémom pre oboch bola práve rečová intonácia a herecká partnerská súhra. Tu treba nabrať ešte viac skúseností – herecky vyzrieť. V speve a tanci boli oveľa suverénnejší, ale treba dodať, že sa im darilo udržiavať postavu Mareka v rovine ľahkej, úprimnej sebairónie.
Marcel Ochránek ako producent Zoltán stavil na komediálne herectvo. Vymyslel si množstvo pohybových (upravovanie rozkroku a vlasov, dezinfekcia úst) a rečových (porekadlá švédske, maďarské, arabské, rakúske, japonské – až akýsi fiktívny jazyk ako ponáška na daný jazykový kontext) gagov, ktoré v presných dávkach predvádzal. Nechýba mu zmysel pre parodizovanie, pomohol si aj mestským (bratislavským?) dialektom a širokými postojmi nôh – ruky vbok, ktoré boli ako „gesto suverénneho frajera“ v kontraste s tým, kým jeho postava vlastne bola. Zvolil striedavú identitu, ktorú disciplinovane, ale s ľahkosťou dodržiaval – suverénny manažér vs. malomestský podnikateľ, ktorý spláca svoje dlhy. Všetko s mladíckym šarmom a nadhľadom nad postavou. Karin Olasová ako Mandy bola typovo vhodne zvolená. Má zmysel pre dramatický akcent a logiku situácií. Najviac zaujala v párovej tanečnej scéne, kde síce za pomoci jednoduchej, ale efektnej choreografie scénického tanca predviedla esteticky i emotívne veľmi dobrý výkon. Ján Gallovič ako asistent Robert sa musel vyrovnať s rolou homosexuála. Vynechal akékoľvek karikovanie či klišé, na ktoré táto postava zvádza. Túto črtu výrazne podporili kostýmy pestrofarebnejšieho ladenia, obtiahnuté nohavice a svetre, tenisky. Zameral sa skôr na jemnú gestiku (prácu prstov rúk, zápästia, ruky vo vreckách s vystretými lakťami a so stiahnutými plecami) a kontaktové postoje či gestá (letmé dotyky pleca či lakťa), čím podporil dojem trochu utiahnutého a hanblivého homosexuála, ktorý je predovšetkým citlivým a jemným človekom.
Andrea Kiráľová a Katarína Ivanková hrali zmnožené roly – od fanatických teenageriek cez novinárky, fotografku až po režisérku videoklipu. S výnimkou poslednej spomenutej roly sa ostatné javili ako príliš afektované a karikované. Skôr pripomínali hyperbolizované kreatúry než vtipné karikatúry. Kiráľová ako režisérka Viera si však našla peknú polohu. Šušlala, pľula pri zdôrazňovaní svojej direktívnosti, dokonca sa nasmerovala k riaditeľskej lóži pri rozkazovaní a pokrikovaní na Fera, ktorý mal zabezpečovať nezmyselné požiadavky pre potreby videoklipu. Postavu stvárnila ako ženu s mužským vystupovaním, vtipne glosovala text (napr. film taký psychologický, že mu nikto nerozumie) a využívala okrem slovných aj pohybové gagy (napr. prebehla cez javisko svižne prepletajúc nohami ako filmová klapka).
Inscenácia Boy Band zrejme vysoké divadelné nároky nemá. Ako komerčná produkcia plná spevu, tanca a recesie však určite priláka najmä mladých divákov/diváčky a je celkom dobre vymyslenou reklamnou stratégiou. Show must go on!

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).