A šak tak hutorim… Pygmalion!

George Bernard Shaw: Pygmalion
Réžia: Martin Čičvák
Preklad a úprava: Martin Čičvák
Jazyková úprava textu: Milka Zimková
Dramaturgia: Miroslava Košická
Scéna a kostýmy: Tom Ciller
Hudba: Peter Tóth
Video processing: Jakub Pišek
Účinkujú:
Henry Higgins: Marek Geišberg, a. h.
Plukovník Pickering: Milan Antol
Líza Doolittlová: Tatiana Poláková
Pani Higginsová: Anna Javorková, a. h.
Alfred Doolittle: Michal Soltész
Pani Pearceová: Henrieta Kecerová
Pani Eynsford Hillová: Adriana Ballová
Klára Eynsford Hillová: Lívia Michalčík Dujavová
Freddy Eynsford Hill: Juraj Zetyák
Tibeťan: Peter Tóth
George Bernard Shaw, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1925) a zakladateľ modernej britskej drámy, nie je slovenskému divákovi neznámy. Ak načrieme do inscenačnej tradície uvádzania jeho hier na slovenských profesionálnych javiskách, zistíme, že k jeho najinscenovanejším drámam patrí Pygmalion (10 naštudovaní v rozmedzí rokov 1921 – 1993). Na základe tejto divadelnej hry bol vytvorený muzikál My fair lady v hlavných úlohách s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý priniesol Shawovi nezameniteľné miesto medzi svetovými dramatikmi.
Východiskovým materiálom hry je mýtus o Pygmalionovi od rímskeho elegického básnika Ovídia. Mýtus hovorí o Pygmalionovi, ktorý bol zhrozený zo ženských nerestí, a preto sa rozhodol žiť osamote, ako slobodný mladík. Vytesal si však sochu nádhernej ženy, do ktorej sa zamiloval a správal sa k nej ako k živej bytosti. Počas Venušinho sviatku poprosil bohyňu, aby sochu oživila a on si ju mohol zobrať za ženu. Venuša mu požehnala, a keď sa mladík sklonil k soche, pocítil teplo z jej pier.
Shaw zakomponoval do mytologického príbehu tému ľudskej dôstojnosti: žena sa tu stáva sociálnym experimentom. Higgins, londýnsky profesor fonetiky, uzatvorí spolu so svojím priateľom, plukovníkom Pickeringom, stávku, že pouličnú predavačku kvetín „pretvorí“ na distingvovanú dámu s vyberaným slovníkom. Za pol roka sa Higginsovi podarí vycibriť Lízin jazykový prejav, ba čo viac – kvetinárka svojím šarmantným vystupovaním prerastie samotného profesora. Absencia rešpektu a pokory u Higginsa sa stáva dôvodom k Lízinmu odchodu. Až počas Lízinej neprítomnosti si profesor uvedomí, že disponovala osobnostnými kvalitami (šikovnosť, flexibilita, pracovitosť). Autor prostredníctvom tejto hry vysúva do popredia emancipačnú rovinu, prostredníctvom ktorej poukazuje na to, že aj žena dokáže byť mužovi rovnocenným spoločníkom či súperom.
Autor v sociálno-kritickej hre Pygmalion skúma nielen hranice morálky. Prostredníctvom nazerania na svet vyšších spoločenských vrstiev sa vysmieva elitárstvu a pokrytectvu. Podľa neho je nutné vykoreniť romantické nazeranie na svet, pretože sa stáva živnou pôdou pre pesimizmus a je tiež zdrojom strácania sebaúcty. S tým úzko súvisí aj záver hry – Higgins je starý mládenec, ktorý nechce byť v manželskom zväzku a Líza si uvedomuje, že bude oddaný len jednej jedinej vášni, a to fonetike. Higginsa nezaujíma manželstvo, takže Líza sa riadi svojím inštinktom a uprednostní chudobného Freddyho, ktorý ju úprimne ľúbi. Napriek tomu sa však záver hry nemôže niesť v duchu romantického naplnenia – Líza vie, že sa Higginsa nikdy nezmocní, pretože by ju nebol schopný milovať (aj preto, že je presvedčený, že žiadna žena sa nemôže vyrovnať jeho matke).
Ako je zrejmé, téma emancipácie, pokrytectva a výsmechu vyšších spoločenských vrstiev je stále aktuálna, hoci od posledného naštudovania Pygmaliona na slovenských profesionálnych javiskách uplynulo 26 rokov. Najnovšia inscenácia Pygmaliona v Štátnom divadle v Košiciach zvýrazňuje emancipačnú rovinu a ponúka zamyslenie týkajúce sa genderovej problematiky. Pre potreby inscenácie vznikol nový preklad, ktorý vytvoril režisér Martin Čičvák v spolupráci s Milkou Zimkovou. Lízu „preniesol“ do Košíc a vložil jej do úst východoslovenské nárečie. Z javiska tak zaznievajú slová ako „kuštičko“, „šmecár“, „Vy šaleni strácíte hlavu.“, „a šak tak hutorim“, „ja šebojim“, „šumné dzifče“ a pod. Okrem východoslovenského dialektu nájdeme v aktuálnej Čičvákovej úprave aj odkazy na košické reálie (napr. názvy ulíc či budov). V hre však ostalo zachovaných aj niekoľko londýnskych reálií, čo pôsobí na diváka zmätočným dojmom. Vyvstáva tak otázka: odohráva sa dej v Košiciach, alebo v Londýne? A na čo chceli inscenátori takýmto zmiešaním poukázať? V prípade, ak chceli prispôsobiť hru košickému publiku, je využívanie domácich reálií pochopiteľné, no zmiešaním s tými londýnskymi vytvorili hybrid, ktorý sťažuje priestorovú orientáciu deja. Z reakcií košického publika bolo evidentné, že práve s domácimi reáliami sa vedia stotožniť viac, než s tými anglickými.
Najvýraznejšie textové úpravy sú spojené s odkazmi na aktuálnu spoločensko-politickú situáciu, ktoré zaznievajú v Klárinom (Lívia Michalčík Dujavová) monológu po úspešne zvládnutej Lízinej (Tatiana Poláková) recepcii. Zaznievajú špekulácie o Lízinom pôvode, ktoré sa stali hlavnou témou recepcie – jedna skupina sa prikláňa k názoru, že Líza je dcérou amerického finančníka a filantropa maďarského pôvodu Georgea Sorosa, ďalší členovia elitnej udalosti tvrdia, že je novoobjavenou dcérou českého premiéra Andreja Babiša, pričom ďalšia skupina by dala ruku do ohňa za to, že je druhou švédskou aktivistkou (po Grete Thunberg). Monológ je príkladom spoločenskej udalosti, na ktorej nechýbajú špekulácie okorenené povrchnými rozhovormi, ktoré nie sú podložené realitou („Ona má byť nová Bond girl? Závideli prešovské herečky.“).[1] Inscenátori týmto spôsobom posilňujú tému pokrytectva a elitárstva. Čičvák ako autor úpravy textu okrem toho pridáva scény, ktoré násobia humorný efekt, ako napr. uvoľňovacie cvičenie „Koník vraný“, ktoré sa realizuje na začiatku hodiny fonetiky, alebo rozšírenie informácií o počasí, kedy Líza (Tatiana Poláková) tvrdí, že proti škandinávskej klíme pomáha fínska sauna spolu s fínskou vodkou. Partnerom výrazne aktualizovaného textu, ktorý umocňuje kritický a humorný rozmer Shawovovej hry, je minimalistická, no funkčná scénografia.
Javiskové riešenie Toma Cillera pripomína trojuholník, kedy sa epicentrum všetkých dôležitých javiskových akcií sústredí na stred. Práve v strednej časti javiska je umiestnená točňa, ktorá z jednej strany reprezentuje interiér Henryho Higginsa a z druhej strany Lízinu izbu v sýtozelenej farbe. Túto farbu môžeme vnímať ako odkaz na Lízinu profesiu kvetinárky. Na druhej strane však sýtosť farby umožňuje zapojiť do javiskovej akcie tzv. video processing. Jakub Pišek vytvára grafické pozadie v priamom prenose – napríklad keď Lízin otec hovorí o peniazoch, na plátne visiacom nad ním sa objavia poletujúce bankovky, alebo počas Henryho slov o Lízinej recepcii sa priestor na plátne zmení na interiér honosnej Historickej budovy Štátneho divadla v Košiciach. „Živá grafika“ sa využíva v tých častiach inscenácie, ktoré predznamenávajú zmenu v doterajšom živote postáv – nadobudnutie dedičstva Alfreda Doolittla, Lízino uvedenie na slávnostnej recepcii, alebo súkromný ostrovček Higginsa a Lízy, keď si obaja uvedomujú, že sú príliš rozdielni na to, aby v ňom mohli žiť. Súčasťou inscenácie je aj videoprojekcia, ktorá poukazuje nielen na detaily v hereckej mimike (napríklad snímanie tváre a úst Lízy počas fonetického cvičenia, plač spojený s pádom na zem, vnútorný zápas profesora Higginsa), ale umožňuje sledovať viac akcií súčasne (napríklad rozhovor Higginsa a Pickeringa v obývačke, zatiaľ čo na plátne vidíme „násilný“ akt umývania Lízy v druhej izbe). Ľavá časť javiska predstavuje jazykové laboratórium, kde sa nachádza pár drevených stoličiek, mikrofón a gitara, na ktorej hrá Peter Tóth.
Hudobník Peter Tóth prostredníctvom rôznych gitarových variácií podporuje vyznenie jednotlivých javiskových akcií – napríklad jazda v taxíku je realizovaná zrýchleným brnkaním na gitare, pri Doolittlových (Michal Soltész) slovách o vidine zárobku hudobník zrýchľuje tempo, vďaka čomu Soltész podupkáva do rytmu. Ostrejšie gitarové tóny využíva Tóth napríklad po príchode Lízy, Higginsa a Pickeringa z recepcie – prostredníctvom tvrdých strún poukazuje na Lízino podvedomie (je znechutená kvôli tomu, že si ju muži nevážia a že ju vnímajú len ako sociálny experiment). Okrem práce s gitarou, ktorá podfarbuje jednotlivé akcie a podporuje ich výpovede, sú neoddeliteľnou súčasťou inscenácie aj kultové piesne, ktoré umocňujú konanie javiskových postáv. Pieseň No Woman No Cry hrá Tóth na gitare počas Higginsovho monológu, keď hovorí o tom, že žiadny vzťah nemôže byť naplnený, pretože muž a žena majú odlišné očakávania. Bella Ciao spieva Lízin otec s gitarovým sprievodom počas scény, v ktorej sú na javisku Lízine veci z rodného domu. Otec sa prostredníctvom piesne lúči so svojou dcérou. Hudobná zložka inscenácie predstavuje variáciu komorného muzikálu, ktorá dopĺňa text. Nemožno povedať, že by hudba posúvala dej vpred – slúži skôr k umocneniu atmosféry a výpovedi jednotlivých javiskových akcií. Nielen scénografia, video processing a živá hudba sa dostávajú do pevne zviazanej a funkčnej symbiózy. Neoddeliteľnou súčasťou inscenácie sú aj kostýmy Toma Cillera, ktoré Shawov text aktualizujú.
Keďže sa v hre Pygmalion stretávame s predstaviteľmi nižšej a vyššej spoločenskej vrstvy, Tom Ciller tomu prispôsobil kostýmové riešenie jednotlivých javiskových postáv. Pre predstaviteľov vyššej spoločenskej vrstvy navrhol elegantné kostýmy v jednom farebnom tóne – pani Higginsová (Anna Javorková) sa objavuje v červenom kostýme a pán Higgins (Marek Geišberg) spolu s Pickeringom (Milan Antol) predstupujú pred divákov s motýlikmi a bielou košeľou. Protipólom k elegancii jedného odtieňa v duchu minimalizmu sú „ľudia z ulice“ – Líza (Tatiana Poláková), jej otec Doolittle (Michal Soltész) a tiež Klára Eynsford Hillová (Lívia Michalčík Dujavová). Líza ako reprezentantka chudobného dievčaťa z ulice pripomína mladú hiphoperku zo sídliska (žltá mikina s kapucňou, červená šiltovka, lososová záchranná vesta, modré tepláky, červené ponožky s bodkami, gumové čižmy). Kostýmy Toma Cillera pomáhajú pochopiť psychiku postavy a umocňujú jej vývin. Z dievčiny bez štipky vkusu sa postupom času stáva žena pripomínajúca gejšu (šaty s orientálnym nádychom), až vidíme zrod femme fatale (čierne obtiahnuté šaty s odhaleným ramenom). Kostýmové riešenie Toma Cillera podporuje vnútornú i vonkajšiu premenu javiskovej postavy (od „uličníčky“ k rafinovanej dáme, ktorá sa stáva mužovou rovnocennou súperkou v slovnom boji). Istý prejav rebélie zakomponoval výtvarník aj v kostýmovom riešení Kláry (Lívia Michalčík Dujavová) – krátke, trblietavé kokteilové šaty poukazujú na odlíšenie od ostatných (nielen vekové, ale aj sociálne). Ciller vložil do kostýmov javiskových postáv prvky, ktoré odkazujú na ich nižší spoločenský pôvod (napr. Klára má po odchode z divadla kvietkované šaty po kolená, béžový sveter, olivové pančuchy a ružové šnurovacie topánky).
Minimum scénických prostriedkov, doplnených o kostýmy s jasne čitateľnou charakterizáciou postáv, vytvára dostatočne veľký priestor pre hereckú akciu. Marek Geišberg v úlohe profesora Higginsa prejavuje impulzívnosť, samoľúbosť, tvrdohlavosť, prchkosť a istú dávku cynizmu. Je presvedčený o svojej neomylnosti a dokonalosti, takže o to silnejší je jeho vnútorný zápas, ktorý zvádza počas Lízinho monológu (uvedomuje si, že ho Líza prevýšila v slovných prestrelkách, a toto poznanie mu spôsobuje nervozitu a výbuchy nekontrolovateľného správania). Tatiana Poláková v role Lízy oplýva veľkou dávkou temperamentu, a počiatočnú divokú mimiku s nekoordinovanými pohybmi postupne vymieňa za úspornejšie výrazové prostriedky (elegantnosť, dôvtipnosť, chladná rafinovanosť), prostredníctvom ktorých ponúka mimoriadne širokú škálu emócií. Jej prejav vyznieva rovnako dôveryhodne v role chudobnej a nevychovanej kvetinárky aj sebavedomej ženy, ktorá nemá problém s poukázaním na svoju ženskú hrdosť a dôstojnosť. Milan Antol v javiskovom stvárnení plukovníka Pickeringa ovláda svoje emócie, záleží mu na dobrom vystupovaní. Je uhladený, pokojný, nevyužíva žiadne výrazné gestá a mimiku, čím tvorí kontrast oproti svojmu priateľovi, profesorovi Higginsovi (Marek Geišberg). Anna Javorková vdychuje svojej javiskovej postave pani Higginsovej eleganciu, distingvovanosť, rezervovanosť, no aj istú dávku empatie (dokáže sa vžiť do Lízinho smútku, ktorý pramení z nedostatku úcty, ktorú k nej po recepcii prejavia Higgins spolu s Pickeringom). Výrazné prejavy a gestá využíva vo svojom prejave aj Michal Soltész v role Lízinho otca, Alfreda Doolittlea. Tak ako jeho dcéra, aj on používa východoslovenské nárečie. V kombinácii s nekoordinovanými pohybmi a nelogickou tvorbou viet vytvára komický efekt. Henrieta Kecerová využíva v javiskovej interpretácii pani Pearceovej úsporné gestá a mimiku. Je pracovitá a k Líze prejavuje spočiatku rezervovanosť. Adriana Ballová kreuje pani Hillovú ako konzervatívnu dámu, ktorej záleží na reprezentatívnom vystupovaní. Jej túžba dostať sa do vyššej spoločnosti sa nezaobíde bez vnucovania svojej dcéry profesorovi Higginsovi. Protipólom pani Hillovej je jej dcéra Klára, ktorú Lívia Michalčík Dujavová stvárňuje ako mladé, tvrdohlavé a výbušné dievča, ktoré neznáša konvencie a preto inklinuje k modernosti. Juraj Zetyák kreuje postavu brata Kláry, Freddyho, ako milého, galantného a slušného džentlmena, ktorý netají očarenie Lízou.
Najnovšie naštudovanie Pygmaliona v košickom Štátnom divadle posilňuje tému ženskej emancipácie, ľudskej dôstojnosti a spoločenských predsudkov. Komédia Pygmalion nadobúda v košickom spracovaní ostrejšie kontúry – mohli by sme skôr hovoriť o tragikomédii medziľudských vzťahov. Z inscenácie zároveň vyvstávajú otázky, ako napríklad: dokáže sa muž zamilovať do ženy bez toho, aby sa ju snažil zmeniť? A ak sa zamiluje, je to láska skutočná, alebo ide iba o predstavu? Práve genderovú problematiku považujem v tejto inscenácii za kľúčovú a uvažovanie nad odpoveďami môže predstavovať pre diváka intelektuálne dobrodružstvo.

---

[1] Prepis citátu z predstavenia.