Banskoštiavnické imaginárium

Tvorivá skupina Jakubová, Dromovich, Hajdučíková: Kosmopol
Réžia, scenár a dramaturgia: Klára Jakubová, Mila Dromovich
Etnografický výskum a hudobná spolupráca: Veronika Hajdučíková
Hudba: Ján Kružliak a Nina Rosa
Scénografia: Ivana Macková, Henrich Žucha, Klára Jakubová, Zuzana Gabrišová
Kostýmy: Dana Heroldová
Masky: Iveta Petrikovičová a Beata Lazarová
Zvukové nahrávky: Branislav Bajus, Petr Herold, Mila Dromovich
Asistentka réžie: Eva Mores
Produkcia: Veronika Šebová
Lokácia Eleuzína: Marek Pavlík
Producent: OZ Vlnoplocha
Účinkujú: Monika Haasová, Peter Kadlečík, Štefan Martinovič, Andrej Šoltés, Nina Rosa, Jano Kružliak, Ľudmila Klimková, Gertrud Mária Korpič, Igor Kuhn, Martin Grman, Henrich Žucha, Eva Mores, Markéta Dulavová, Michal Helbich, Nika Borguľová
Inscenácia Kosmopol sa v Striebornom meste stala mimoriadne sledovanou udalosťou už počas jej príprav, no najmä po úspešnej premiére a prvých reprízach. Téma samotná je atraktívna: ponor do života slávneho baníckeho mesta od začiatku dvadsiatych rokov až po Nežnú revolúciu. Kosmopol prezentuje zhruba 70 dramatických rokov minulého storočia v Banskej Štiavnici a rozpráva o nich prostredníctvom osudov jednej meštianskej rodiny.
Imerzný divadelný kľúč
Príťažlivá je aj umelecká forma tzv. imerzného divadla, ktorú si tím nadšených aj erudovaných tvorkýň zvolil. Imerzné divadlo je populárny fenomén posledných rokov. Prichádza po relatívne dlhej etape divadla dokumentárneho či nového cirkusu, ale funguje zároveň s nimi: obracia sa na publikum a ráta nielen s jeho emocionálnou a intelektuálnou účasťou, ale aj s účasťou fyzickou. Obecenstvo nie je iba tlieskajúca alebo netlieskajúca jednotka kdesi za oslepujúcimi reflektormi, nie je skryté za pomyselnú štvrtú stenu, stáva sa priamym účastníkom a niekedy aj aktérom divadelného procesu. Imerzné divadlo pracuje s prirodzenou ľudskou zvedavosťou, chuťou vstupovať do deja bez obmedzujúceho záväzného rozdelenia priestoru na javisko a hľadisko. Pohráva sa s napätím oscilujúcim medzi túžbou ostať neviditeľný/á a výzvou stať sa súčasťou cudzích príbehov. Imerzné divadlo teda intenzívne využíva špecifikum svojho umeleckého druhu – bezprostrednú blízkosť živých hercov a publika, ktorá tu a teraz otvára možnosti relatívne tesného kontaktu (divadelnej) fikcie a reality.
Fiktívna rodina s reálnou históriou
Ďalším faktorom, ktorý ovplyvnil atraktivitu Kosmopolu aj jeho výslednú podobu, je fakt, že v skutočnosti nejde o bežnú divadelnú inscenáciu ani na úrovni textu. Ešte pred vznikom divadelného diela prebehol etnografický výskum pod vedením Verony Hajdučíkovej. Dôkladnú prípravu v inscenácii zreteľne cítiť. Obsahuje množstvo zaujímavých – a reálnych – historických faktov a detailov, ktoré zabezpečujú jej uveriteľnosť, napriek tomu, že meštianska rodina Szatmáryovcov, ktorej členovia a väčšina jej priateľov sú nositeľmi príbehu, je vymyslená.
Autorky scenára, dramaturgičky aj režisérky Mila Dromovich a Klára Jakubová fikciu a realitu tvorivo zmiešali a z tejto zmesi vytvorili polydrámu, ktorá funguje paralelne vo viacerých priestoroch. Divadelníci a divadelníčky už počas skúšania Kosmopolu obsadili citlivo zrekonštruovaný renesančný meštiansky dom, kde sa v súčasnosti nachádza kultúrne centrum Eleuzína, a vytvorili v ňom polyscénický divadelný priestor: divadelný dej situovali do rôznych miestností tohto domu – do izieb, ale aj do predsiene, na schodisko, do dvora aj záhrady. Dali si veľmi záležať na kostýmoch, scénografii a ich autenticite. (Spomínali napríklad, že pre jednu z hlavných postáv príbehu, otca rodiny, ktorý je zubár, objednali dobové zubárske kreslo, museli ho však vyše mesiaca skladať dokopy, lebo prišlo demontované.) V pokynoch pre publikum sa dozvieme, že sa ľudia všetkých predmetov môžu dotýkať a pozerať si ich, inak povedané, mali by sa cítiť ako doma.
Tri hodiny životov
Ako však rozdeliť príbeh, aby dával zmysel, aj keď sa diváci a diváčky slobodne presúvajú a fyzicky ani nemôžu byť na všetkých miestach, kde sa niečo odohráva? Ako zabezpečiť, aby sa k nim dostali všetky potrebné informácie, aby sa nestratili v polydramatickom deji ani v polyscénickom priestore? Prvé časopriestorové ukotvenie nastane hneď po príchode publika do dvora domu a na záhradu. Sú vítaní ako svadobní hostia. Vzniká rodina, ktorej osudy budú „hostia“ ďalej sledovať. Svadba sa koná v roku 1923, keď Štiavnicu navštívil československý prezident Masaryk. Československé je aj manželstvo – slovenský zubár si berie pôvabnú Češku, ktorá mu pomáha v ordinácii ako sestrička. Postupne prechádzame ich životmi, sledujeme, ako sa rodia a vyrastajú ich deti, aké vzťahy majú so starou mamou, so susedmi, ako dejinné zvraty vplývajú na ich život. Sme svedkami šťastných udalostí, ale aj ľudských a celospoločenských zlyhaní.
Veľmi podstatným ukotvením a dôležitou rytmizáciou inscenácie je dopredu nahraté časové znamenie – tvorkyne s ním nakladajú hravo, takže nie je iba strohým oznámením času či roku, v ktorom sa odohráva ďalšia scéna, i keď túto dôležitú úlohu plní. Dôležité sú aj hudobné predely, počas ktorých sa obecenstvo môže presúvať po dome, nie sú však záväzné. Centrum deja sa sústreďuje v jedálni, kde sa pri stole rodina s priateľmi najčastejšie stretáva, a tam je aj zopár kinokresiel, na ktorých možno spočinúť v prípade únavy. Diváci však navštevujú aj ďalšie priestory – zubnú ordináciu pána domu so spomínaným starým zubárskym kreslom, obchodík Žida Sterna, „Pohrabníctvo“ prispôsobivého Lászla Patakyho, schody ako cestu na Kalváriu, pozerajú video s loďkou na jazere, reprezentujúce skutočný tajch Klinger. Unavené publikum si môže na dvore u rovnako štýlovo kostýmovanej „čiašničky“ zakúpiť osviežujúci nápoj či navštíviť toaletu – predstavenie trvá takmer tri hodiny, tak to dobre padne.
Keďže aj počas dôležitých scén v jedálni prebiehajú tie vedľajšie, naozaj nikomu sa nepodarí uvidieť všetko – a s tým sa ráta, lebo je to pocit, ktorý nás sprevádza aj v bežnom živote a prebúdza v nás silnú emóciu. Či už ju voláme nostalgia alebo FOMO, fear of missing out, dotýka sa nás kdesi vnútri. Takisto vďačná a emocionálne pôsobivá je možnosť vidieť, ako prebiehajú ľudské životy v skratke, teda nie v každodennom, často nezáživnom a pomalom tempe.
Synergia mladých, ale už skúsených tvorkýň bola pevným základom, ktorý uniesol aj pomerne krátky čas skúšobného procesu, zapríčinený relatívne decentralizovanou lokáciou aj rôznorodou pracovnou vyťaženosťou trinásťčlenného hereckého súboru. Herecké obsadenie je nepochybne silnou stránkou inscenácie – stretávajú sa tu profesionálni umelci s niekoľkými talentovanými amatérmi a spoločne vytvárajú vyrovnaný a presvedčivý tím. A ešte je tu živá hudba, ktorá sa organicky prepletá s dejom a zaznieva tu z diaľky, tu zblízka, teší a rozžiaľuje…
Prindišky a komedianti
Dejiny Banskej Štiavnice sú multikultúrne, i keď by na to niektorí dnešní obyvatelia tohto desaťtisícového mestečka (z toho niekoľko tisíc býva na sídlisku Drieňová) radi zabudli. Keď jedna z režisérok po česky pýtala na Facebooku od členov skupiny s názvom mesta historické materiály na prípravu inscenácie, dostalo sa jej aj nepríjemnej odozvy: „Aby nám tu nejakí komedianti prznili dejiny Bánské Šťávnice…“ Napätie medzi domácimi a tzv. prindišmi v Štiavnici vibruje odnepamäti. Napokon, nebolo to inak ani v iných mestách a obciach na Slovensku či v zahraničí. (Možno práve preto sa inscenácia volá Kosmopol.) Veď práve cudzosť vzbudzuje obavy, zároveň však umožňuje odstup, porovnávanie, sústredenie na podstatné a osobité fenomény mesta, ktoré domácim ľuďom často ostávajú skryté v záplave známych a každodenných situácií, priestorov, fenoménov…
Tri „prindišky“ na rozdiel od domácich mali silnú motiváciu pre prácu s históriou a pamäťou. Chceli sa dostať hlbšie, dôvernejšie spoznať objekt fascinácie, ktorá ich do Štiavnice priviedla. A chceli svoje poznanie umeleckou formou zdieľať aj s publikom. Podarilo sa im to. Odozva bola silná a často aj veľmi emocionálna. „Nečakali sme, že sa nám podarí zostrojiť Imaginárium, ktoré vcucne nič netušiaceho diváka a následne ho vypustí von, ako keby sa práve tri hodiny hojdal na hojdačke tajných zákutí svojej duše. To Imaginárium vcuclo aj nás, my všetci sme sa hojdali tiež, bláznivo a nekonečne vysoko… Nemá niekto číslo na Terryho Gilliama? Schovávame mu jeden lístok na reprízu,“ napísala na stránku projektu jedna z tvorkýň.
Treba spomenúť aj hodnotu inscenácie pre kultúrny život (nielen) Banskej Štiavnice. Projekt bol podporený grantom pre Mesto kultúry 2019 s témou Renovácia identity. Možno už teraz pre mnohých a mnohé z publika ožili prázdne staré štiavnické domy, hľadajú podoby ich pôvodných obyvateľov a z otvoreného okna občas započujú clivú melódiu huslí mladej Mariany či Niny. Inscenácia je teda dôležitá nielen ako pozoruhodný umelecký artefakt, ale má aj cenný vzdelávací a výskumný rozmer.

Anna Grusková

Anna Grusková je česko-slovenská filmová, divadelná a rozhlasová autorka, režisérka, teatrologička a kurátorka. Vyštudovala divadelnú a filmovú vedu na Karlovej univerzite v Prahe a Ďalšie vzdelávanie filmového jazyka na VŠMU v Bratislave. Titul CSc. získala v roku 2006 v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Prednášala na Vysokej škole múzických umení, pracovala v Divadelnom ústave a v Slovenskej televízii. Viedla mnoho domácich i medzinárodných umeleckých projektov (America, Brides, Sarkofágy a bankomaty, Teatrálny svet 1839 - 1939), na ďalších sa zúčastnila ako autorka (Donaudrama, Šanca '89). Jej dráma Rabínka bola inscenovaná v Slovenskom národnom divadle. Ako filmárka o.i. režírovala dokumentárne filmy Rabínka (2012, K2 a STV), Návrat do horiaceho domu (2014, Anzio a Múzeum Slovenského národného povstania), najnovšie portrét spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej Profesionálna cudzinka (Reminiscencie, RTVS a Grimaldi production). V roku 2015 založila v Bratislave, kde žije, vlastnú produkčnú spoločnosť Reminiscencie (www.reminiscencie.sk).