„Nebendikovský“ Il signor Bruschino

Autor: Gioachino Rossini
Názov: Il signor Bruschino
Úprava a hudobné naštudovanie: Marián Lejava
Scéna a kostýmy: Miroslav a Jaroslav Daubravovci
Réžia: Martin Bendik
Účinkujú:
Gaudenzio: Ján Ďurčo
Sofia: Jana Bernáthová
Bruschino, otec: Roman Krško
Bruschino, syn: Marek Tokoš
Florville: Amir Khan
Policajný komisár: Juraj Peter
Fliberto: Marek Pobuda
Marianna: Alena Kropáčková
Orchester Otvorenej opery
Premiéra: 2. 12. 2017, Otvorená opera, historická budova SND (písané z prvej reprízy 16. 2. 2018)
Operná réžia na Slovensku vymiera. Ťažko iným spôsobom pomenovať situáciu, ktorá u nás nastala po tom, čo po smrti Branislava Krišku, ktorý na Katedre operného spevu HaTF VŠMU od roku 1979 garantoval odbor operná réžia, (nešlo o samostatnú katedru) a krátkom nástupníckom období jeho absolventa, Pavla Smolíka, VŠMU vzhľadom na sprísnené akreditačné kritériá prišla o možnosť vyučovať opernú réžiu. Z Kriškovej triedy vyšlo za tie roky sedem absolventov. Z nich už Jozef Revallo nie je medzi živými (†1993), Oľga Keleová sa venovala televíznej réžii, Pavol Smolík po rokoch režisérskej éry presunul ťažisko svojej súčasnej činnosti do pedagogickej a čiastočne dramaturgickej oblasti, Blažena Hončarivová pôsobí v Česku, no i tam režíruje málo, Zuzana Lacková-Gilhuus žije v zahraničí a na Slovensko sa vracia zriedka a Roman Bajzík, ktorý po Kriškovej smrti dokončil štúdium u Pavla Smolíka, vedie operné štúdio bratislavského konzervatória. Z dvoch Smolíkových absolventiek sa Andrea Hlinková po pár slovenských inscenáciách realizuje viac v Česku a Lenka Horinková sa opernej réžii momentálne nevenuje.
V tejto situácii je celkom paradoxom, že ďalší dvaja Kriškovi žiaci v aktívnom veku, Marián Chudovský a Martin Bendik, sa k opernej réžii dostávajú len sporadicky. U Chudovského je to sčasti zdôvodniteľné jeho funkciou generálneho riaditeľa SND, zatiaľ čo Bendika zrejme dostala do „tvorivej karantény“ aj jeho kontroverzná inscenácia Verdiho Trubadúra, pranierujúca konzumnú modernú spoločnosť, ktorá je pre hmotný prospech ochotná predávať chrámy kultúry.[1] Išlo o prvú opernú inscenáciu premiérovanú v novej budove SND, ktorou sa „veľký bojovník proti ,cnostiam‘ veľkoopernej nudy a klišéovitému obdivu sterilných tónov bez divadelného kontextu“[2] po prvýkrát v našom operno-divadelnom kontexte pokúsil na takejto úrovni spojiť estetickú funkciu divadla s jej spoločensko-kritickým rozmerom. V rovine zámeru sa zaradil k európskym kolegom tlmočiacim cez staré diela svoje názory na súčasnosť, v rovine realizácie vyvolal kontroverzné reakcie recenzentov a odpor u (prevládajúcej) konzervatívnej časti domáceho publika. Status enfant terrible slovenskej opernej réžie a úmysel pokračovať vo svojej misii proféta spoločensky angažovaného divadla potvrdila aj zatiaľ posledná Bendikova inscenácia na „veľkom“ javisku, Beethovenov Fidelio (2016), ktorý prišiel po takmer desaťročnom odstupe od Trubadúra.
Zrejme aj nedostatok ponúk pre Martina Bendika zo strany profesionálnych divadiel bol jedným z motívov vzniku združenia Otvorená opera, v ktorom tento režisér zastáva funkciu principála, produkčnou je Nora Nosterská. V bulletine prvej inscenácie spoločnosti, Rossiniho komickej opery Il signor Bruschino, sa uvádza: „Otvorená opera je voľné zoskupenie tvorcov a interpretov, ktorých cieľom je uvádzať klasické komorné operné diela. V ,kamenných divadlách‘ sa operné diela uvádzajú v podobe ustáleného inscenačného kánonu a predstavenia sú neraz poznamenané rutinou. Našou ambíciou je predstaviť operu v hravej podobe akčného divadla alternatívnych scén. Chceme prelamovať pomyselnú bariéru medzi vznešeným svetom opery a nezávislou divadelnou scénou, pritom ale nerezignujeme na hudobnú a vokálnu kvalitu. Otvorená opera spolupracuje s poprednými sólistami a stálymi hosťami Opery Slovenského národného divadla.“
Myšlienka komornej opernej scény nie je v kontexte slovenského divadelníctva nová. V roku 1969 založil dirigent SND Viktor Málek špecializovaný komorný orchester Camerata slovaca, ktorý sa popri vlastnej koncertnej činnosti stal aj základom Komorného súboru Opery SND. Pod jeho hlavičkou vzniklo v SND v rozmedzí rokov 1974 – 1978 sedem inscenácií. Najvážnejším pokusom o vytvorenie komornej opernej scény bolo konštituovanie Komornej opery Slovenskej filharmónie (neskôr len Komorná opera), ktorá existovala v rokoch 1986 – 1999.[3] A napokon sa začiatkom roku 2014 na slovenskej opernej mape objavil nový súbor, ktorý sa názvom Komorná opera Bratislava s rešpektom obracia k spomenutej predchodkyni Komornej opere. Jeho cieľom je (citujúc profil divadla v bulletine k otváraciemu predstaveniu, Krásovmu Brundibárovi) „umožniť študentom umeleckých škôl presadiť sa na opernom javisku“. Napriek deklarovaným vysokým ambíciám, toto zoskupenie doposiaľ naštudovalo len dve inscenácie (Hans Krása: Brundibár, 2014; Gaetano Donizetti: Rita, 2017). Martin Bendik a Nora Nosterská teda správne vyhodnotili prázdny priestor na slovenskom divadelnom trhu. Navyše, komorné operné predstavenia, vzhľadom na ich nižšiu nákladnosť a menšie personálne zázemie, by mohli byť vhodným vývozným artiklom aj do mimobratislavských regiónov.
Priznávam, že ma výber inauguračného titulu Otvorenej opery – Rossiniho komická opera Il signor Bruschino – trochu prekvapil. Martin Bendik ním vstúpil druhýkrát do tej istej rieky: rovnaký titul inscenoval v roku 1992 ako začínajúci režisér v banskobystrickej Štátnej opere, v tvorivom tíme so svojím dlhoročným spolupracovníkom, výtvarníkom Alešom Votavom. Bola to vydarená inscenácia, v ktorej si mladí umelci poradili s dielom s porozumením pre jeho prednosti i slabiny. Možno aj úspech mladíckej inscenácie inšpiroval Martina Bendika k „zrelému“ pohľadu na dielo. Stal sa tak monopolným inscenátorom Il signora Bruschina u nás: ide totiž len o druhé uvedenie tohto titulu v histórii slovenského profesionálneho divadla. Je to paradoxné aj vzhľadom na to, že Rossiniho opus sa vymyká z repertoárovej oblasti, v ktorej Martin Bendik vytvoril svoje profilové inscenácie (Verdi, Bartók), keďže otvára pomerne malý priestor pre uplatnenie jeho režisérskej misie spoločensky angažovaného divadla, aj idey metaforického prerozprávania predlohy. Ako režisér výstižne konštatuje vo svojom príhovore v bulletine, ide o jednoduchú situačnú komédiu, v ktorej je typológia postáv na prvý pohľad jasná a zápletka predvídateľná.
V dome pána Gaudenzia vyrastá chovanica Sofia, ktorú jej tútor prisľúbil synovi svojho starého priateľa Bruschina. Sofia ale miluje syna Gaudenziovho odvekého nepriateľa, Florvilleho. Keďže je však mladý Bruschino zatvorený v pivnici krčmára Filiberta, lebo nemal čím zaplatiť svoj pijanský dlh, Florville využije nečakanú príležitosť získať Sofiu a pred Gaudenziom vystupuje ako mladý Bruschino. Dej skomplikuje príchod starého Bruschina, ktorý jeho totožnosť poprie, a do patovej situácie ho uvedie úradne jasnozrivý úsudok policajného komisára, ktorý prehlasuje Florvilleho za mladého Bruschina. Situácia sa napokon šťastne vyrieši. Gaudenzio pod tlakom prítomných uzná, že láska Sofie a Florvilleho je prvoradá a zabudne na staré roztržky s Florvilleho otcom. Mladý Bruschino skoncuje s roztopašným životom, krčmár Filiberto je tiež spokojný, lebo tatko vyrovnal synovu dlžobu. A spokojná je aj slúžka Marianna, ktorá si celý čas brúsila zúbky na pána Gaudenzia.
Bendikova inscenácia sa odohráva na proscéniu historickej budovy SND. Vysunutím diania do bezprostrednej diváckej blízkosti a umiestnením malého desaťčlenného orchestra na rampe nad zakrytým orchestriskom docielil režisér u diváka pocit participácie na príbehu. Tento antiiluzívny moment zvýraznilo aj zapojenie hráčov orchestra a ich dirigenta Mariána Lejavu (je zároveň autorom remeselne úspešne zvládnutej komornej verzie Rossiniho partitúry) do deja. Inscenáciu – tak trochu v duchu recesistických študentských predstavení – otvára slúžka Marianna v podaní herecky disponovanej Aleny Kropáčkovej, talentovanej čerstvej absolventky VŠMU. Marianna, vyzbrojená metlou a plechovým vedrom, si popiskuje melódiu z Rossiniho najslávnejšej opery, Barbiera zo Sevilly. Dirigent jej musí strčiť úplatok, aby mohol dať pokyn k začatiu predohry Signora Bruschina, počas ktorej Marianna rytmicky drhne podlahu, strhávajúc tak na seba pozornosť patriacu nešťastne sa tváriacemu dirigentovi. V orchestri na prvý pohľad zaujmú vášnivo hrajúci prvý huslista a atraktívna blonďavá flautistka. V skutočnosti ide o predstaviteľa Florvilleho (Amir Khan) a Sofie (Jana Bernátová) – Bendik servíruje neinformovaným divákom vtipný moment prekvapenia. Aj starý pán Gaudenzio s lesným rohom pod pazuchou prichádza s ambíciou zapojiť sa do hudobného diania. Neskoro – Sofia a Florville mu po horúcom spevácko-hereckom čísle, počas ktorého príde temperamentná kráska o elegantné čierne koktailové šaty a skončí v univerzálnej spodničke, zmiznú z javiska.
Aj ďalšie mizanscény a charaktery postáv rozohráva Bendik s vtipom, šarmom a vkusom, citlivo reagujúc na Rossiniho hudobný humor. Na (mini)javisko postavil spevákov, ktorí zväčša pochádzajú zo súboru SND, nie však z jeho – ponukami kvalitatívne i kvantitatívne saturovanej – „high society“. Predovšetkým Ján Ďurčo je Signorovi Bruschinovi nesporne vďačný za príležitosť, ktorú dostal v pánovi Gaudenziovi. Od Bednárikovej inscenácie Popolušky (SND 2003), kde zažiaril štýlovou kreáciou Dandiniho, nedostal tento barytonista možnosť uplatniť svoju afinitu ku komickému rossiniovskému štýlu. Napriek rokom stráveným v diametrálne odlišnom, často nie celkom adekvátnom repertoári, bolo radosťou zistiť, že Ďurčo stále dokáže dať Rossinimu, čo mu patrí: mäkkosť i pohyblivosť, dlhý a pružný dych a zmysel pre hudobný humor. Najmä úvodná ária bola skutočne štýlová. Podobne príjemným prekvapením bola Jana Bernátová ako Sofia. Výnimočné herecké dispozície dlhoročnej sólistky Opery SND sú známe: aj tentoraz vymodelovala autentický typ vyzývavej sebavedomej koketky, ktorá pri citovom vydieraní prítomných pánov neváha použiť „fyzické“ násilie v podobe vražedných koloratúrnych kaskád. Rovnako po vokálnej stránke sa v parte zjavne cítila dobre (najmä v jeho vypätej koloratúrnej polohe) a jej hlas už dávno neznel tak sviežo a príťažlivo. Výborný bol aj Roman Krško, ktorý sa z pôvodnej pozície člena zboru čoraz častejšie presadzuje v menších sólových postavách. Starého Bruschina – upoteného korpulentného pánka, ktorému je stále teplo (týmto hendikepom ho „obdaril“ už skladateľ) spieva pevným a zároveň pružným basom, s evidentným zmyslom pre rossiniovskú frázu i jeho špecifickú komiku, popri inom založenú na tempovo vygradovanom parlande. No a policajný komisár jazdiaci na ružovej kolobežke s blažene prihlúplym výrazom v tvári je jednoducho neodolateľný – v tomto prípade neprekážal ani jeho pomerne obhrublý hlas Juraja Petra, keďže sa dal vnímať ako súčasť charakteru jednoduchého strážcu zákona. Pekným materiálom sa prezentoval mladý barytonista Marek Pobuda ako mačovský krčmár Filiberto, v maličkom parte mladého Bruschina publikum rozosmial Marek Tokoš, s motýlikom zamotaným v pancieri, ktorý skončil na jeho krku v dôsledku výprasku od ostrého Filiberta. V herecky disponovanom ansámbli trošku „trčal“ len Amir Khan – pri romantických milovníkoch-tenoristoch sa však dá istá topornosť javiskového prejavu odpustiť, či dokonca akceptovať ako žmurknutie do publika v zmysle opernej maniery. Ani vo vokálnej zložke nie je Khan priam rossiniovským tenorom, na to je jeho hlas trochu priťažký, no v každom prípade sa mu nedala uprieť snaha o štýlovú kreáciu.
Il signor Bruschino je v kontexte tvorby Martina Bendika dosť netypickou inscenáciou: chutnou, sviežou, nekomplikovanou, neosobujúcou si priestor pre implantáciu spoločensko-kritických postojov a posolstiev. Jej hlavným motívom je radosť z hry a muzicírovania, v čom bol na jednej strune nielen s interpretmi sólových a inštrumentálnych partov, ale aj s empatickým dirigentom Mariánom Lejavom. To však neznamená, že by v divadelnej zložke išlo o rutinérsky aranžovanú inscenáciu. A v závere si režisér predsa len neodpustil aspoň malú „bitter kvapku“, vnášajúcu trpkejší tón do veselej komédie. Keď počas klaňačky dovezie policajný komisár kyticu kvetov pre krásnu Sofiu, tá opustí Florvilleho náruč a vrhne sa na nového nápadníka. Così fan tutte?

---

[1] Martin Bendik touto inscenáciou reagoval na aktuálnu kauzu predaja novostavby SND, ktorá krátko predtým zmobilizovala širokú kultúrnu obec na Slovensku.[2] Citát z medailónu Martina Bendika v bulletine k Rossiniho Il signorovi Bruschinovi, Otvorená opera, 2017.[3] Viac o týchto súboroch pozri MOJŽIŠOVÁ, Michaela. Camerata slovaca – pokus o systematické pestovanie komorného žánru v opere Slovenského národného divadla. In Slovenské divadlo, 2014, roč. 62, č. 1, s. 81 – 95; MOJŽIŠOVÁ, Michaela. Komorná opera – pokus o alternatívnu opernú scénu. In Slovenské divadlo, 2012, roč. 60, č. 4, s. 408 – 419.