Home made YouTuberi

Scenár a réžia: Viliam „Retro“ Klimáček
Hudba a korepetície: Vlado „Yamaha“ Plevčík
Technológia, hudba a varenie kávy: Martin „What´s new?“ Mello
Scéna: Silvia Makovická
Hrajú: Monika Horváthová, Viktor Horján, Martin Mello, Vladislav Plevčík/alt. David Hartl
Premiéra 18. 12. 2017 v Divadle GUnaGU
Riaditeľ divadla, dramatik, režisér a herec Viliam Klimáček osvetľuje meno divadla GunaGu, stálice na slovenskej divadelnej scéne, dvoma spôsobmi. Prvé vysvetlenie ponúka termín guľa na guľtú, čiže niečo ako „óbrguľa“. Je to vysvetlenie z oblasti prírodných a matematických vied, v ktorých pôsobila väčšina zakladateľských osobností divadla. Druhé vzťahuje Klimáček k Hviezdoslavovi, ktorý chcel, aby slovenská mládež bola bližšie „gu národu, gu ľudu“. Exaktná zakladateľská generácia sa z rôznych dôvodov z divadla vytratila, no jej dedičstvo sa v repertoári objavuje stále. I keď mal Viliam Klimáček, ako sám hovorí, v škole radšej slovenčinu než matematiku, atribúty systematickosti a logickosti, ba aj záľubu v exaktných vedách si uchoval: objavujú sa stále v prístupe k témam, ktoré nielen pre svoje divadlo vyhľadáva a umelecky spracováva. Súhrnne by sme Klimáčkove okruhy záujmu mohli nazvať spoločensko-kritickými. GUnaGU, tak ako máloktoré divadlo na Slovensku, reaguje veľmi promptne na mnohé témy politické, na civilizačné, sociálne či lifestylové fenomény. V jeho súčasnom repertoári nájdeme Alkoholického sprievodcu starou Bratislavou, Socík, sladký socík, hru Milujem svoj mobil (Americká jazda), Muži sa minuli (Dáša, Rút a Sisa) a mnohé ďalšie tituly, ktoré sú svedectvom toho, ako autor vníma čerstvé fenomény dnešnej doby, medzi ktoré patrí aj obľúbené retro, a stvárňuje ich pre vďačné publikum, ktoré na predstaveniach GUnaGU nikdy nechýba. Atraktivitu divadla zvyšuje aj spolupráca so staršími špičkovými slovenskými hercami a herečkami (Emília Vášáryová, Milan Kňažko, chystá sa hra so Zuzanou Kronerovou), pre ktorých či ktoré je to vítaná možnosť okúsiť čaro nezávislej pivničnej romantiky, pre publikum zase možnosť zažiť ich v neočakávanom priestore a nablízko.
Samotný príchod do divadla v starom dome a dvore v jednej z najkrajších častí starej Bratislavy, na Františkánskom námestí, je príjemným zážitkom a už spomínaný takmer osobný kontakt s hercami a herečkami ďalším. Humorný odstup, ktorý sprevádza väčšinu produkcií GUnaGU, je tiež nepochybne veľkým diváckym bonusom.
Humor nechýba ani v najnovšej inscenácii YouTuberi, ktorá zachytáva fenomén stúpajúceho boomu americkej webovej stránky, ktorá zdieľa videá po celom svete od roku 2005.[1] Pôvodné heslo YouTube Broadcast yourself platí dodnes. Vo svojom textovom aj javiskovom tvare YouTuberi Klimáček postupne ukazuje, aké formy a dôsledky môže mať táto na prvý pohľad nevinná narcistická zábavka. Ako autorovi i režisérovi sa mu ponúkalo viacero možností stvárnenia tém, ktoré YouTube prináša. Mohol si vybrať jeden i viac konkrétnych príbehov či osudov tvorcov videí alebo ich protagonistov či protagonistiek, mohol použiť konkrétne videá, ktoré sú na YouTube k dispozícii. Nič také neurobil. V inscenácii nie je žiadna konzistentná dejová línia, má fragmentárnu formu revue alebo kabaretu. V predstavení tiež neuvidíme ani jedno jediné video z YouTube. Videá sa tu prezentujú v stave zrodu. Jednoduchá scéna, akú dovoľuje skromný priestor „javiska“, pozostáva z jedného gauča. Obyčajný keyboard, ktorý dokáže samostatne odohrať všelijaké odrhovačky, tvorí druhú časť scénografie, herci ho chodia „zapínať“, zahrať naň či len tak si zabrnkať podľa potreby. Insitnosť prejavu youtuberov je niečo, čo má GUnaGU rado, a vie sa s tým vyhrať do sýtosti. Nepozeráme sa teda na plátno ani obrazovku, pred nami prebieha vysielanie YouTube naživo! Inscenáciu sa tvorcovia „pokúšali robiť vlastnými silami, aby bola autentická ako YouTuberi, keď tvoria vo vlastnej izbe svoje programy: je tu home made scéna, home made hudba a home made kostýmy – herci hrajú v tom, v čom prídu do divadla,“ pripomína sa v malom bulletine k inscenácii.
Traja herci a jedna herečka si s gustom akože po česky „odpália“ youtuberskú rodinu, ktorá má svoj reálny predobraz v podnikavej štvorčlennej famílii v českom meste Kuřim. rozprávkovo zarábajúcej na sebavedomom prezentovaní vlastných predností, alebo skôr nedostatkov, triviálnom, občas až úchylnom „filozofovaní“ a pesničkách, ktoré nie sú dobre zaspievané ani zahraté, no napriek tomu sa tlačia do ucha. Tvorcovia ukážu aj negatívnu stranu tohto biznisu – nenávistné výroky na adresu úspešných.
Inscenácia je koncipovaná ako séria napospol negatívnych fenoménov internetového sveta, i keď sú zahalené do relatívne atraktívneho odevu. Dozvedáme sa o viac či menej nechutných „challengoch“, čiže výzvach, v ktorých sú ľudia schopní vzdať sa posledných zvyškov ľudskej dôstojnosti, aby zaujali, a tým aj zarobili. Plienková výzva, inšpirovaná populárnou americkou diaper challenge, ktorú sme si mali možnosť pozrieť „naživo“, napríklad spočíva v jedení čohosi neurčitého, nechutne vyzerajúceho, zapečeného a hnedého v plastovej detskej plienke v mikrovlnke, aktéri výzvy ochutnávajú a hádajú, čo to vlastne jedia. To je však nevinná zábavka oproti scéne z macedónskeho mesta Veles, kde sa mladí muži zabávali (a zarábali) tým, že na vyše sto serveroch distribuovali vymyslené správy o súčasnom americkom prezidentovi Donaldovi Trumpovi a jeho konkurentke Hillary Clinton, ktoré pravdepodobne ovplyvnili americké voľby. Aj táto skupina vystúpi na gunaguovskom YouTube a ako inak, aj s humornou piesňou. Špeciálnu pozornosť venoval dramatik a režisér Klimáček predstaveniu tzv. dark webu a deep webu. Pri stlmenom svetle herečka dramaticky porozpráva o temných zákutiach internetu mimo bežných vyhľadávacích stránok, kde kraľujú drogy, pornografia, násilie, terorizmus.
Dočkáme sa aj alibistického vystúpenia zakladateľa najväčšej sociálnej siete Facebook Marka Zuckerberga. Charizmatický herec Vladislav Plevčík (alternuje ho David Hartl) predtým okrem iného stvárňoval „šíleného“ Míšu alias Mishu z českej kuřimskej rodiny. Striedanie hercov v rôznych úlohách, často úmyselne absurdne obsadených, v nás umocňuje dojem, ktorý máme aj pri pozeraní skutočného YouTube, pocit, že sa pozeráme na bláznivý cirkus, zmes úprimnosti, trápnosti, humoru, kalkulu, slobody aj zvrátenosti, celý ten mix, ktorý denne láka k YouTube milióny, možno už miliardy sledovateľov. Túto pestrú obsahovú líniu Klimáček dokázal vtipne a asi aj pomerne objektívne zachytiť. Prezentuje YouTube ako zdroj zábavy, ale aj ohrozenia. Herci si svoje početné úlohy zjavne užívajú a zvládajú ich na slušnej, štandardnej úrovni. Samotná zvolená útržkovitá dramatická forma, ktorá korešponduje so štruktúrou YouTube, posúva inscenáciu skôr do roviny viac či menej zábavnej prechádzky po YouTube, hlbšie postrehy o fungovaní siete ostávajú iba v náznaku. Predpokladám, že to bol zámer. Zatiaľ čo starším návštevníkom môže inscenácia otvárať nové svety, najmladšie generácie asi budú vnímať fenomén YouTube celkom odlišne. Práve preto by stálo za to konfrontovať túto inscenáciu najmä so žiakmi základných i stredných škôl – určite by dokázala vzbudiť zaujímavú diskusiu a stať sa originálnym príspevkom k internetovej gramotnosti mladých ľudí.

---

[1] Na začiatku bol skvelý nápad troch zamestnancov platobnej služby Paypal, ktorý o rok neskôr zakúpil gigant Google a pod jeho gesciou sa YouTube stala voľne prístupnou (aspoň vo väčšine prípadov) platformou zábavy, poučenia aj pôžitkov rôzneho druhu. Na YouTube môžeme nahrávať svoje videá, vysielať naživo, pozerať si výtvory iných, zdieľať ich, hodnotiť, pridávať k obľúbeným, môžeme si objednávať odber určitých kanálov, ktoré sú pre nás zaujímavé. Sťahovanie oficiálne vo väčšine prípadov nie je povolené, no so šikovnými aplikáciami sa dajú technické prekážky ľahko obísť a videá sa tak s obľubou používajú ako materiál do ďalších videí rôzneho druhu. Svojho času boli aj na Slovensku v denníku SME zverejňované obľúbené politické komentáre Pavla Grausa, postavené na záberoch z domácej politickej scény a ich konfrontácii s obzvlášť komickými videami z YouTube, podobne sa postupuje aj v populárnom videoblogu Ťažký týždeň s moderátorom Jánom Gorduličom.