Priveľmi tichý bič

Réžia: Alena Lelková
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Juraj Poliak
Osoby a obsadenie:
Milo Urban: Ján Gallovič
Žofia Urbanová: Božidara Turzonovová
Vlado Dubovský: Branislav Deák
„Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas,“ napísal Milo Urban vo svojich pamätiach. Svoj vlastný hlas našiel už vo veľmi mladom veku, keď ako 23-ročný napísal svoj najznámejší román Živý bič. Neskôr ho akoby stratil, do konca jeho literárne pomerne plodného života už žiadne jeho dielo nezanechalo takú stopu vo vedomí národa.
Hra Jany Juráňovej Tichý bič sa prioritne nezameriava na Urbanovu literárnu tvorbu, ale vracia sa k autorovej kontroverznej vojnovej pôsobnosti na poste redaktora profašistických novín Gardista. Dramaturgia Modrého salónu SND týmto titulom neformálne pokračuje v mapovaní zlyhaní elít. Leni Riefenstahlová, Miroslav Válek či Milo Urban majú spoločné nielen talent a obľúbenosť u širokej verejnosti, ale aj kolaboráciu s nedemokratickými režimami. Milo Urban je reprezentantom celej skupiny slovenskej inteligencie, ktorá sa podieľala na tvorbe či prinajmenšom šírení ľudáckej ideológie. Táto téma sa napriek dostatočnému odstupu od 2. svetovej vojny v našej dráme objavuje veľmi málo, preto už samotný vznik novej hry z tohto obdobia možno hodnotiť veľmi pozitívne.
Juráňová nahliada do kuchyne známeho autora nielen metaforicky, ale doslovne. Poučená feministickou perspektívou považuje domáce dianie za rovnako zaujímavé a hodné literárneho spracovania ako verejné činy našich dejateľov. Tento prístup sa prejavil už pri Juráňovej hre Misky strieborné, nádoby výborné o štúrovských ženách, bol prítomný aj v novele Žila som s Hviezdoslavom, ktorá našla aj svoju dramatickú podobu.
Autorkin ostatný text by sa mohol volať aj Žila som s Urbanom. Žofka Urbanová pôsobí akčnejšie, je výrečnejšia, istým spôsobom výraznejšia ako divadelný Urban. Aj v skutočnosti však Urbanová svojho muža prežila o takmer tridsať rokov, zomrela až v roku 2009 ako 99-ročná. Práve táto okolnosť dala inscenátorom možnosť obsadiť do tejto postavy vekovo staršiu Božidaru Turzonovovú, ktorá ju obdarila intímnosťou, vtipom, zemitosťou. Žofka sa stáva rozprávačom príbehu, všeličo potrebné dovysvetľuje. Nevýhodou takého prístupu je, že mnohé informácie zaťažujú dialógy, ktoré sa následne stávajú menej hovorovými. Je málo pravdepodobné, aby si manželia začali odrazu len tak vysvetľovať veci, ktoré obaja dávno vedia. Typickým príkladom takej informácie je veta: „A niečo si aj privyrobíš k dôchodku.“
Celkovo sa však Juráňovej podarilo vytvoriť autentický obraz rodiny, ktorá by pôsobila veľmi príjemne a srdečne, keby sa s ňou nespájala problematická minulosť.
Milo Urban bol krásny človek so zasnenými očami a vysokým čelom, ktorý má už na fotografii z mladosti v tvári akúsi tragiku. Obsadenie jemného Jána Galoviča do tejto postavy bolo vhodné, herec si nepomáhal žiadnymi patetickými barličkami, hoci adekvátne textu zvolil konzervatívne herectvo.
Milo Urban v tejto hre pôsobí ako veľký dobrák. Voči svojej manželke je veľmi pozorný, spolieha sa na ňu vo väčšine praktických otázok. Máme pred sebou človeka, ktorý stále ešte dokáže intelektuálne pracovať, hoci je už po zenite svojej literárnej kariéry. Postava Urbana by možno zniesla aj viac nervozity, autoritárstva, patriarchálnosti.
Juráňovej hra má aj informačno-dokumentárne prvky, zásadne však autorka u diváka predpokladá istý základný prehľad o význame tejto osobnosti v našej literatúre. K téme nepristúpila nijako kabaretne, postmoderne, sarkasticky, pokúsila sa zrekonštruovať obdobie Urbanovej ľudskej aj literárnej izolácie, teda nie najbúrlivejšie obdobie jeho politického života.
Ľudskej a politickej „predgardistickej“ histórii Mila Urbana sa autorka venovala minimálne, z hry sme sa nedozvedeli nič o Urbanových náboženských či rodinných koreňoch, pričom sa nazdávam, že práve tie mohli byť pre jeho neskorší občiansky charakter rozhodujúce. Nerozhodla sa vrátiť až do Urbanovej mladosti a tam skúsiť hľadať dôvody neskorších ľudských zlyhaní vysoko talentovaného človeka. Urban pochádzal z Oravy, nikdy nemal za sebou zázemie bohatej rodiny, čím možno vysvetliť, že tak skoro sa dostal do sietí straníckych časopisov. Post šéfredaktora v ľudáckom denníku Gardista nebol jeho prvý post podobného druhu, pracoval v časopise Slovenský národ, bol redaktorom časopisu Vatra, neskôr pracoval v periodiku Slovák, ktoré bolo ústredným tlačovým orgánom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Urban nedokončil gymnázium, ale ani lesnícku školu v Banskej Štiavnici, čím sa istým spôsobom stal vazalom svojich neskorších mecénov.
Možno až prehnane sa naopak text venuje histórii romantickej lásky medzi Urbanom a jeho ženou.
Väčšinu času teda sledujeme retrospektívny pohľad asi 70-ročného človeka, ktorý sa snaží „vyviniť“ sa z činov, za ktoré bol ako jeden z aktivistov ľudáctva počas 2. svetovej vojny zodpovedný. Urban napísal celkovo štyri knihy pamätí „zhrozený nad strašnými dôsledkami nacizmu, nad utrpením miliónov ľudských bytostí, aby sa tí, čo prídu po nás, mohli vyvarovať omylov“. Sám sa v tom čase označil za človeka, „ktorý sa poctivo usiloval stáť na strane pravdy, spravodlivosti, ľudskosti a pokroku“. Podľa jeho slov sa úprimne snažil „vyrovnať sa s obludnou skutočnosťou i so svojimi omylmi“. Urban pripúšťa, že si neskoro, ale o to jasnejšie uvedomil, aké nebezpečenstvá v sebe skrýval fašizmus. „Moja vina! Ja som tie mraky na obzore hneď nepobadal. Začali sa zbierať už od roku 1933. Že Hitler vykrikuje? Že sa kadekomu vyhráža a pritom reve ako pavián? Dajsamisvete! Hitler si zareční, Nemci sa vykričia a – pôjdu na pivo. Nedojalo ma ani to, že v Nemecku už vtedy pálili knihy a medzi nimi zhorelo i nemecké vydanie môjho Živého biča. Záchvat, kŕč, myslel som si. Vyspia sa z toho. Príde čas a oni to zas pekne vydajú. Aj prišiel. Lenže čo všetko sa muselo stať, kým sa Nemci z tohto ošiaľu prebudili!“ cituje hra Urbanove spomienky.
Dramatický konflikt autorka vniesla postavou fiktívneho mladého redaktora Vladimíra Dubovského, ktorý si na jednej strane veľmi vážil Urbanovo dielo, a druhej strane nemohol rozumieť jeho postojom, a nielen ako Žid. Záujem fiktívneho novinára nám dáva možnosť nahliadnuť do Urbanovho života a prezentovať aj jeho dielo. Táto postava dala autorke možnosť pozrieť sa na Urbana s odstupom, ale aj s osobným zainteresovaním – Dubovského otca totiž ľudácky režim prenasledoval.
Prvé stretnutia medzi Vladom a Urbanom sú veľmi priateľské, nielen pracovné. „Aj tak to neviem pochopiť a verte mi, že sa naozaj veľmi, veľmi snažím, ako je možné, že taký spisovateľ ako vy celú vojnu robil hlavného redaktora Gardistu? Nehnevajte sa. Práve vy? Taký skvelý autor! Jemný, nežný, citlivý… Čítali ste niekedy svoje knihy???“ – znie základná Juráňovej téza. Divadelný Milo Urban sa bráni, že keby nebol hlavným redaktorom Gardistu, nezachránil by z transportu ani Dubovského otca. „Každý gardista mal svojho Žida“, zaznie v hre.
Množstvo Urbanových článkov z tohto obdobia však napovedá, že sa za národný socializmus zasadzoval nielen formálne. Záujem fiktívneho novinára nám dáva možnosť nahliadnuť do Urbanovho života novými očami a autorka na svojho hrdinu vytiahla všeličo. V hre odcitovala napríklad jeho úvodník z februára 1942 nazvaný Naše poslanie, kde napísal aj takéto oslavné slová: „My sme sa k národnému socializmu hlásili prví po nemeckom národe. Nerobili sme to z konjunkturalizmu, ale z hlbokého presvedčenia. Národný socializmus je veľká idea a ako takú ju treba prežívať. Treba prekonať veľa prekážok, kým národnosocialistický spôsob myslenia a konanie prejde do krvi slovenského človeka. To je naše poslanie, náš cieľ. Len takto možno národ na pevné nohy postaviť a zabezpečiť mu šťastnú budúcnosť.“
Urban nepísal len v mene hocijako fiktívnej jednoty národa, často priamo šíril nenávisť voči Židom, Čechom, Maďarom či Rómom. „Odžidovčenie nášho života by mohlo ísť aj rýchlejšie. Prečo nejde? Lebo máme medzi nami ešte mnoho ľahostajných, povrchných a pohodlných ignorantov a naničhodných škodcov. Mnohí budú musieť arizovať aj svoj svetonáhľad. Ako ľudia zhovievaví budeme to robiť podobrotky, peknými slovami, presviedčaním a napomínaním a keď to nepôjde takto, pôjde to ináč. Recept si už nájdeme.“ –  napísal do jedného z článkov.
Celou hrou sa vinie Urbanova snaha postaviť sa do pozície obete: „Moje meno tam vystrčili bez môjho vedomia. Hneď pod názvom časopisu veľkými literami stálo: ,Hlavný redaktor Milo Urban.’ Hneval som sa, hanbil som sa… Neskoro. Čo som mohol robiť? Uvedomil som si, že som v pasci a mlčky som to prehltol. Bol som babrák.“ Napísal do svojich pamätí.
Ďalšou líniou je argumentácia jeho ženy, že nemal ako ublížiť. „Čo také strašné si robil? Písal, redigoval. Komu už slovo môže ublížiť? A ty si ako hlavný redaktor mnohým aj pomohol,“ zaznie.
To nakoniec uznal aj povojnový súd. Urbana neoznačil ako zodpovedného za redaktorskú činnosť vzhľadom na to, že v danom čase nevládla sloboda tlače, ale priznal mu zodpovednosť za jeho vlastné články. Zobral však pritom do úvahy skutočnosť, že pomohol viacerým ľuďom postihnutým vtedajším režimom.
Hra Tichý bič neurobila z Urbana výraznú divadelnú postavu, ktorá by v sebe zovšeobecnila dilemy podobného druhu. Jeho protivník Dubovský bol možno priveľmi priamočiary, v hre chýbali väčšie zvraty, konflikty, menej predpokladateľné pasáže. Urban sa však nestal ani karikatúrou.
Kostýmy, ladené do jemných sivo-béžových farieb sú v zásade realistické. Taký je aj náznak nábytku v domácnosti u Urbanovcov v Chorvátskom Grobe pri Bratislave. Abstraktným prvkom scény Juraja Poliaka je akási konštrukcia pripomínajú dvojkríž či symbol božích mlynov. V každom prípade robí z bytu nepríjemné miesto.
Režisérka Alena Lelková sa k hre postavila s jemnosťou, hercov viedla veľmi citlivo, rezervy mala jej práca s premietaním na plátno umiestnené na okraji scény, ktorá mala viac dokumentačné ako umelecké ambície. Výhrada môže smerovať aj voči priveľmi prvoplánovému pokusu prepojiť históriu so súčasnosťou cez niektoré heslá typu „Cudzie nechceme, svoje si nedáme! My sme tu doma! Smrť Cigánom! Stretneme sa pri Tisovom hrobe.“
Nazdávam sa, že vyzneniu hry nebolo treba až tak pomáhať. Aj menej skúsený divák si Urbanov príbeh okamžite prepojí so súčasnosťou. Aj preto je však také dôležité, že vznikla jedna inteligentná, hoci divadelne nijako nie prelomová inscenácia.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.