Dejiny sú jatky

Réžia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Andrej Kalinka
Pohybová spolupráca: Eva Burdová
Účinkujú:
Ján Amos: Martin Huba
Mikuláš Drabík: Marián Geišberg
Všadebol: Milan Ondrík
Mámil: Ondrej Kovaľ a. h.
1. jazdec apokalypsy, Zárubová, Žena (Poľka), Lorántffy, Kobyla: Jana Oľhová
Kostolníčka, Dorota, Pani Dlugoszová: Gabriela Dzuríková
2. jazdec apokalypsy, Dr. Vechner, De Geer, Tolnai, Veliteľ Poliakov, Dr. Tulp: Jozef Vajda
3. jazdec apokalypsy, Vetter, Nigrinus, Žigmund Rákoczi, Schlichting, Amsterdamčan: Daniel Fischer
Farár, Poniatowski, Muž (Poliak), Valeriánus, Utečenec, Rembrandt: Ivan Vojtek
Magdaléna, Henrieta Falcká, Jana (Komenského tretia žena): Monika Horváthová, poslucháčka VŠMU
3. jazdec apokalypsy, Kristína Poniatowská, Dcéra: Monika Potokárová, poslucháčka VŠMU
Smrť, Študent, Amsterdamčan: Martin Varínsky a. h.
„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.
Autor textu Daniel Majling je skúseným autorom početných úspešných dramatizácií, po prvý raz však napísal hru inšpirovanú nejakým literárnym dielom len veľmi voľne. Základom jeho hry sú nielen metaforický spis Labyrint sveta a raj srdca či pedagogický bestseller Orbis Pictus, ale aj početné dobové dokumenty. V centre Majlingovho divadelného uvažovania však zostal Komenský, či skôr jeho celoživotný boj s nekultúrnosťou. Majling sa na tlačovej konferencii vyjadril, že počas príprav na tento titul zistil, že samotný Komenského život ho zaujíma viac ako niektoré jeho konkrétne dielo.
Pamätníci môžu poslednú premiéru sezóny 2014/2015 v Činohre SND vnímať aj ako výzvu legendárnej inscenácii Divadla Husa na provázku Labyrint světa a lusthaus srdce. Podľa známeho Komenského spisu ju napísal Ludvík Kundera a v réžii Petra Scherhaufera sa produkcia stala v osemdesiatych rokoch kultovou, dokonca bodovala aj v európskom kontexte. Hlavnou postavou bol Poutník v podaní dramaturga Petra Oslzlého, všade sprevádzaný Všudybudom, Všezvědom a Mámením.
Komenského životný príbeh má s postavou Pútnika mnohé spoločné prvky. Aj Komenský počas svojho vynúteného putovania Európou skúmal rôzne stavy – duchovný, vojenský i šľachtický – aj on si občas zobral na oči okuliare mámenia. Nemožno sa preto veľmi čudovať, že sa aj Daniel Majling rozhodol pomôcť si vo svojej hre dvojicou Mámil a Všadebol. Nemal však záujem vytvoriť z nich postavy s osobitým charakterom, čomu zodpovedalo aj ich rovnaké oblečenie, zostali skôr v rovine rozprávačov príbehu. Majling sa cez nich pokúšal s divákmi komunikovať priamo, čo je istým spôsobom vždy riskantné. Ak sa „moderátorom“ podarí naladiť svojich divákov na rovnakú vlnu uvažovania o svete, dochádza k nadštandardnému zážitku, ak si „kabaretiéri“ nezískajú dôveru divákov, všeličo môže na scéne naopak vyznievať nepresvedčivo a silene.
Svoju hru označil Majling za moderné mirákulum celkom oprávnene, keďže prevažne epickými prostriedkami opisuje život „svätého“ Jana Amosa. Základnou otázkou úspešnosti inscenácie potom je, či je takýto životopisný príbeh vhodným pre dnešných divákov a či český učiteľ, kňaz, jazykovedec, prírodovedec, humanista, filozof a politik je vhodným objektom pre zaujímavú divadelnú inscenáciu. Kým o epickom divadle mám isté pochybnosti, na druhú otázku si dovolím odpovedať kladne nielen preto, že Ján Amos Komenský dodnes udivuje svojimi víziami i nadčasovými postrehmi. Dôležitým rozhodnutím inscenátorov bolo aj to, že Komenského ukázali aj v polohách, ktoré neboli preňho až také lichotivé. Myslím nielen na istú mieru jeho politickej naivity, ale napríklad aj vieru v proroctvá. „Prečo ty, veľký učiteľ, potrebuješ k svojej viere barličku takú chatrnú, ako sú proroctvá?! V celej Európe si vážený pre svoju metódu, ale sám lipneš na vidinách bláznov! Prečo sa na svet nechceš pozrieť racionálne a brať ho tak, ako je,“ zaznie v inscenácii.
V neposlednom rade môže byť súčasnému divákovi povedomá aj doba, v ktorej Komenský žil. Spolu s ním totiž môže skonštatovať, že nikdy predtým nebolo ľudstvo také vyspelé, nikdy tak nekvitli stromy vedy a umenia, nikdy predtým však ani nebolo toľko náboženských vojen a nepokojov.
Inscenátori si však museli uvedomovať aj riziko, že pre niektorých môže hra o Komenskom automaticky vyvolať predstavu povinného čítania či titulu uvádzaného len „pri príležitosti“. Také niečo sa dá síce dá úspešne marketingovo a výchovne využiť, inscenácia by však asi nepatrila k najnavštevovanejším titulom.
Didaktickosť svojej inscenácie tvorcovia nepotláčali, naopak, otvorene sa k nej prihlásili, akoby si priveľmi k srdcu zobrali úvod k encyklopédii Orbis Pictus: „Pojď sem, dítě, uč se moudrým býti. Provedu tebe všudy, ukáži tobě všecko, pojmenuji tobě všecko.“ Každú scénu aj oni pomenovali (Priateľstvo, Krehkosť, Popol…), potom v rámci nej ukázali nejakú scénku a nakoniec o nej niečo ešte porozprávali. „Komenského chuť vyučovať všetko do najmenšieho detailu sa dostala aj do našej inscenácie,“ vyjadril sa Spišák pred premiérou v rozhovore pre denník, čím zároveň akoby pomenoval základný problém svojej inscenácie, ktorou bola priveľká popisnosť.
Komenský učil svojich žiakov, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Keby sa tejto zásady držali aj inscenátori, možno by boli dosiahli výraznejší divadelný účinok.
Pre Ondreja Spišáka bola táto inscenácia umelecky veľmi dôležitá. Ak si odmyslíme Feldekovu rozprávku Ako sa Lomidrevo stal kráľom, vrátil sa totiž na prvú scénu po prvý raz od roku 2007. Navyše úspešná adaptácia Bulgakovovho románu Faust a Margaréta, ktorú v jeho réžii prinieslo špecifické Teatro Tatro, vyvolala zvýšené očakávania aj od tejto jeho novej inscenácie v Národnom divadle. Nepriamo v nej nadviazal na líniu silných epických príbehov, ktoré uvádzal nielen v Teatre Tatre, ale aj na poľských scénach. Patril medzi ne napríklad aj život Michaela Kohlhaasa z hry Heinricha von Kleista, ktorú v Divadle Andreja Bagara inscenoval v roku 2005.
Inscenátori však tentoraz nemali k dispozícii ani útulné šapitó, ani komorný štúdiový priestor, ale veľkú scénu činohry, ktorá dávala možnosti, ale spôsobovala aj priveľký odstup od divákov. Spišákov dlhoročný spolupracovník František Lipták sa preto vo svojej scénografii vzdal akéhokoľvek ornamentu a radšej stavil na veľké priestorové gestá. Farebne bol nasvietený v zásade len horizont, tmavé slnko pôsobilo ako pri svojom úplnom zatmení.
Tento prístup sa zúročil hneď pri prvej scéne – kým v popredí prebiehajú krstiny, na pozadí v protisvetle už vidíme obrysy jazdcov apokalypsy. Scénografia pri viacerých scénach pracovala aj s hydraulikou javiska, vďaka ktorej sa doslovne otvárali hroby. Niektoré režijné postupy však pôsobili už akoby „staromódne“. Kreatívnu prácu so stoličkami sme už videli stokrát aj v amatérskych divadlách. Podobne ak Jazdec Hlad prikryje stôl svojím sivým plášťom a všetko z neho zoberie, nevnímame to tiež ako veľký divadelný zázrak.
Veľkú emočnú silu však dodávala do inscenácie hudba Andreja Kalinku vychádzajúca z dobových liturgických spevov.
Pri epickom divadle nebýva zvyčajne veľký priestor pre vykreslenie jednotlivých postáv, to sa, žiaľ, odrazilo aj na hlavnej postave. Komenský síce nebol zachytený plocho, ideologicky, ale nenaplnil ani očakávania divadelnej postavy. Neprešiel akoby žiadnym vývojom, nezasahoval razantne do deja, zostával len akýmsi pozorovateľom vlastného života.
Ťažko si predstaviť na túto postavu vhodnejšieho predstaviteľa, ktorý by mal na scéne takú prirodzenú autoritu ako Martin Huba. Len vynikajúci herec dokáže bez veľkého pátosu zahrať napríklad aj archaický text z Komenského listu manželke: „Pretože sa musím skrývať a tebe zármutok a úzkosť isto zvierajú srdce, posielam ti namiesto seba túto knižočku… Dúfali sme v lepších časoch svoj život prežiť, ale náš údel je iný. To všetko však musíme prijímať s rovnakým ďakovaním.“ Priveľmi patetická bola však scéna, v ktorej režisér urobil z Komenského akéhosi Hamleta držiaceho lebku so zakrvavenými rukami.
Najvýraznejšími vedľajšími postavami boli Mámil a Všadebol. Svojím humorom aj interpretačným nadhľadom si jemnejší Ondrej Kovaľ a drzejší Milan Ondrík vydobyli na scéne azda aj výraznejšie miesto, ako v nej mal sám Komenský, zostali však skôr v rovine rozprávačov a komunikátorov, akýchsi kabaretiérov, ktorí uvádzali jednotlivé viac či menej vydarené čísla. Najmenej čistá bola scéna svadby Žigmunda Rákocziho, v ktorej sa prejavila režijná neistota. Tá viedla u hercov ku skĺzavaniu do rôznych typov klišé –vrátane Žigmundovho maďarského prízvuku. Lepšie dopadol výstup zinscenovaný podľa Rembrandtovho obrazu Hodina anatómie doktora Tulpa, ktorý pripomenul divákom Komenského amsterdamský pobyt vrátane jeho hviezdnych kontaktov s velikánmi svetovej vedy a umenia.
Ivan Vojtek zostal vo viacerých stvárnených postavách verný svojmu komickému naturelu. Neľahkej úlohy pološialenej vizionárky sa pomerne presvedčivo zmocnila študentka Monika Potokárová, aj keď je vlastne otázne, či nemohla byť aj ona vedená do oveľa civilnejšej podoby.
Daniel Fischer nebol ako Žigmund presvedčivý, ale kritika ide skôr na konto celkovej koncepcie scény, než jeho konkrétneho hereckého výkonu.
Jana Oľhová bola autentickejšia v menších postavách, Gabriela Dzuríková nedostala veľa možností prejaviť svoj temperament.
„Veľmi radi by sme vám v tejto komédii zahrali šťastný koniec, ale museli by sme vám o dejinách klamať, pretože až doteraz neboli dejiny nič iné, len jatky. Ale to je vaša chyba,“ pripomenuli divákom v závere.
Najdojímavejší bol záverečný Komenského apel politikom, aby udržali mier. „Kresťania, ktorí bojujú za Boha a náboženstvo, nemôžu sa nijako ospravedlniť, pretože robia vec, ktorú im Boh neuložil a ktorú Kristus zakázal. Ale skôr možno ospravedlniť tých, ktorí sa bodajú a režú pre vieru, pretože bojujú aspoň pre myšlienku, i keď chybnú. Ale ak je príčinou vašej vojny iba to, kto uchváti zámorské trhy, potom je to ešte odpornejšie, pretože sa dva národy na takej vysokej úrovni vraždia pre smeti. Chamtivosť je posadnutosť a každý čin, z nej vychádzajúci, je dielom šialenstva. Syn Boží nemal žiaden majetok! Riman Apuleius píše: Spoľahlivým znamením slabosti sú mnohé potreby. Prečo sa zabíjate pre nadbytok? Čo je to za šialenstvo?“
V tejto chvíli sa herectvo, téma i réžia prepojili, hoci bol na scéne iba jeden muž hovoriaci do publika.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.